Vianočné impresie alebo Nádejné obnovenie zabudnutej tradície
Text | Marta Durilová, 2. ročník magisterského štúdia KTH — teória hudby
Nápad zorganizovať na pôde HTF VŠMU vianočný koncert študentov a pedagógov sa 11. decembra 2019 stretol s pozitívnou odozvou — svedčila o tom koncertná sieň Dvorana, naplnená takmer do posledného miesta. Dobrou správou je, že sa v nej neobjavili len tváre známe z chodieb školy, no zdá sa, že udalosť prilákala aj návštevníkov z „vonkajšieho sveta“. Tento vianočný (podľa dátumu skôr adventný) koncert zorganizovali pedagógovia doc. Jordana Palovičová, ArtD. a doc. Ľuboš Bernáth, ArtD. v snahe vzkriesiť tradíciu vianočných koncertov na našej fakulte (z archívu sme zistili, že naposledy sa podobné podujatie na HTF konalo pred deviatimi rokmi, ak neberieme do úvahy vianočné koncerty tried jednotlivých pedagógov).
Prvok, ktorý negatívne ovplyvnil prvé dojmy z koncertu ešte predtým, než sa konal, má nehudobnú podstatu: plagát, ktorého ústredným motívom bolo vrece plné darčekov, pôsobil trochu lacno a prvoplánovo. Poetický názov podujatia „Vianočné impresie“ si priam pýtal, aby jeho vizuálna stránka mala dôstojnejšiu podobu. Mená svietiace z plagátu vyvolávali očakávanie zaujímavej, nie celkom tradične „vianočnej“ dramaturgie (Bernáth — Händel — Pavarotti — Reinecke — R. Strauss), čo sa aj naplnilo.
V úvode večera organizátori poukázali na ambíciu obnoviť vianočné koncerty na našej škole. Zároveň podotkli, že skladby, ktoré zaznejú, nebudú mať priamu súvislosť s Vianocami (až na prvú skladbu), no keďže toto konštatovanie zostalo bez ďalšieho vysvetlenia, vyznelo trochu rozpačito. Miernym sklamaním boli aj chýbajúce sprievodné texty k jednotlivým kompozíciám, ktoré by návštevníkov bližšie zoznámili so skladbami — o to viac, že program tohto komorného koncertu tvorili diela, ktoré z pohľadu laického poslucháča patrili k tým menej známym.
Prvé tóny podujatia patrili úplnej „novinke“, Sonáte č. 6 „Vianočná“ pre klavír Ľuboša Bernátha, ktorá mala premiéru koncom novembra tohto roku. Jedným z vracajúcich sa prvkov v tejto svojráznej jednočasťovej skladbe je parafráza na úvodný motív Tichej noci, ktorý sa v priebehu diela transformuje do rozmanitých výrazových polôh. Kompozícia je charakteristická častými tempovými a charakterovými zmenami, je veľmi nápaditá po metro-rytmickej a harmonickej stránke (modálne úseky, jazzové harmónie a i.). Nechýba jej moment prekvapenia, vtip a hravosť, ale i napätie či meditatívne pasáže. V podaní klaviristky Jordany Palovičovej dielo pôsobilo veľmi prirodzene a presvedčivo, po technickej stránke bez zaváhania. Jej interpretácia sa vyznačovala koncentrovaným výrazom a schopnosťou vystihnúť tie najrozmanitejšie charaktery a nálady.
Poslucháčovi mohlo chvíľku trvať, kým sa po úvodnej sonáte stihol adaptovať na diametrálne odlišnú atmosféru nasledujúcej skladby. Text Händelovej árie But who may abide the day of His coming z oratória Mesiáš pochádza zo starozákonnej knihy proroka Malachiáša a hovorí o poslednom súde. Náhly prechod od súčasnej hudby k zvukovej estetike baroka bol pomerne prekvapivý a je otázkou, či bol z dramaturgického hľadiska šťastným riešením. Sprievodný klavír Petra Valentoviča (a. h.) spočiatku trochu dynamicky zanikal, no nevyváženosť medzi interpretmi po chvíli zmizla. Adam Nádler (2. roč. Mgr.) túto náročnú áriu zvládol presvedčivo, jedine v rýchlych koloratúrnych úsekoch bolo u neho cítiť isté drobné oneskorenie za klavírom, s ktorým miestami nestíhal držať tempo. Úvodný recitatív mu výrazovo až tak nesedel, no v samotnej árii (najmä jej pomalých úsekoch) vynikla zamatová farba a lyrickosť jeho barytónu.
Aj ďalšia kompozícia, Sonáta pre flautu a klavír „Undine“ op. 167 od Carla Reineckeho patrí medzi diela, ktoré sú interpretačnou výzvou — a to pre oba nástroje. Výkon klaviristky Karin Remencovej bol napriek vysokej náročnosti partu presiaknutý ľahkosťou, jej brilantná hra sa snúbila s pokojným prejavom, ktorý na seba vôbec nepútal pozornosť. Flautistka Julianna Selehenieva (1. roč. Bc.) prejavila dobré rytmické cítenie, ktoré prešlo skúškou najmä v rýchlych a dramatických úsekoch, ktorých je v tejto kompozícii hojne. Tempo úvodnej časti Allegro bolo trochu pomalé, čo pravdepodobne súviselo s početnými figuratívnymi prvkami vo flautovom parte. V niektorých momentoch skladby bolo cítiť drobné zaváhania v komunikácii medzi interpretkami, ktoré bolo spôsobené nedostatočným očným kontaktom. Jemný umelecký prejav flautistky sa výborne hodil k rozprávkovej atmosfére príbehu o morskej víle Undine, ktorým je sonáta inšpirovaná. V dramatických pasážach by sa jej však zišla väčšia nebojácnosť a výbojnosť, no to sú vlastnosti, ktoré možno súvisia s vekom interpretky a časom sa rozvinú vo väčšej miere.
V druhej polovici koncertu zazneli dve krátke piesne so znamenitým klavírnym sprievodom Petra Valentoviča. Prvá z nich bola Ave Maria od Luciana Pavarottiho, v podaní Veroniky Bilovej (1. roč. Mgr.) a Andreja Vancela (2. roč. Bc.), ktorá by sa svojím charakterom hodila skôr ako záverečné číslo. Speváci ju interpretovali veľmi citlivo a adekvátne textu (ten bol trochu odlišný od tradičnej Ave Marie) a ich vystúpenie bolo veľmi dôstojné a profesionálne. Drobným nedostatkom bol len strnulo pôsobiaci postoj Andreja Vancela, ktorý bol v kontraste s prirodzenou a uvoľnenou pózou Veroniky Bilovej. Po Ave Marii nasledovala pôvabná pieseň Ich schwebe z cyklu 5 lieder, op. 48 Richarda Straussa, ktorá bola interpretovaná v pomalšom tempe, čo jej trochu ubralo na ľahkosti a celistvosti. Dialóg klavíra a spevu bol presýtený nežnosťou a vierohodne odzrkadľoval romantickú náladu skladby. Sopranistka Barbora Návojská Dvorská (2. roč. Mgr.) v nej prejavila vyzretosť umeleckého prejavu.
Hoci záverečný Dvojkoncert pre husle, klavír a orchester z pera Ľuboša Bernátha zaznel na koncerte len v komornej verzii (v tejto podobe ako premiéra), kompozícia aj v tomto obsadení vyznela veľmi pôsobivo. Jej tri časti sú pomenované podľa svojich inšpiračných zdrojov: Božská komédia (Dante Aligieri), Lamentácie (starozákonná kniha Nárekov proroka Jeremiáša) a Vykúpenie (List sv. Pavla Efezanom). Autor o nej hovorí: „Dvojkoncert je […] o neutíchajúcom hľadaní a blúdení človeka vo vzťahu k sebe samému, ku svetu a najmä k Bohu.“ Kompozícia je plná neutíchajúceho dynamizmu a neustále pulzujúceho napätia odohrávajúceho sa na zdanlivo pokojnom pozadí. Ponúka poslucháčovi veľa prekvapivých hudobných zvratov, hlbokých aj strhujúcich momentov. Skladba prekypuje množstvom zaujímavých motívov a tém, no na pomerne malej časovej ploche (cca. 20 min.) je ich až príliš veľa, čo môže byť na úkor celkového vyznenia diela. Predstavili sa v ňom pedagógovia Juraj Tomka (husle) a Jordana Palovičová (klavír) s klavírnym sprievodom Petra Valentoviča. Výkon interpretov bol suverénny, každý z nich sa prejavil ako hráč prvotriednych kvalít.
Večer Vianočných impresií sa niesol v duchu zaujímavých a uchu lahodiacich kompozícií, kvalitných výkonov a príjemnej atmosféry. Škoda len, že koncepcia podujatia (vrátane plagátu) nebola lepšie premyslená a dramaturgia koncertu hlbšie prepojená s jeho témou. Či už to bolo z organizačných, časových či iných dôvodov, rozhodne by to celému podujatiu veľmi prospelo. Tak teda možno o rok na Vianočných impresiách 2020?
