Dravosť a jemnosť na koncerte orchestra VŠMU
text | Ján Fulla, 2. ročník bakalárskeho štúdia, KTH — teória hudby
K verejným podujatiam Vysokej školy múzických umení, vzbudzujúcim najväčší záujem verejnosti, patrí bezpochyby koncert Symfonického orchestra VŠMU. Príležitosť vypočuť si študentské výkony v Slovenskej filharmónii, ktorá sa naskytá len raz do roka, si početné publikum nenechalo ujsť ani a 20. marca 2024 a v stredajší podvečer naplnilo Redutu. Premyslená dramaturgia koncertu lákala na pestrý výber z diel skladateľov, u ktorých je podľa slov dirigenta Mariána Lejavu „spoločným menovateľom raketový nástup v mladom veku a dosiahnutie statusu výnimočných skladateľských zjavov, určujúcich beh hudobných dejín“. Na vskutku charizmatických interpretáciách vybraných diel sa podieľali okrem orchestra aj Spevácky zbor VŠMU a traja sólisti.
Na úvod koncertu zaznela pozoruhodná kompozícia Dawn britského skladateľa Thomasa Adèsa. Dielo inšpirované nikdy nekončiacim vychádzaním slnka si vyžiadalo netypické rozostavenie dychovej sekcie, ktorú pod pódiom na začiatku auditória koordinoval pomocný dirigent Ken-Wassim Ubukata. Tým sa vyhovelo zámeru skladateľa naplniť zvukovou masou rovnomerne celú sálu. V úvode orchester veľmi výstižne načrtol umeleckú koncepciu diela postavenú na metronomicky presnom pulze a ciacconovsky repetitívnom groove. V jej priebehu sa sukcesívnym pridávaním nástrojov kreovali čoraz masívnejšie zvukové vlny, ktoré gradovali hudobný proces do extatického záveru. Precíznosť intonačnej hry v dychovej sekcii a spolupráca oboch dirigentov sa stali najvýraznejšími prvkami interpretácie a celé teleso tak veľmi vkusne otvorilo hudobný večer.
Umeleckú kvalitu orchester preukázal i v druhom diele večera. V Koncerte pre dva klavíry a orchester d mol Francisa Poulenca sa predstavili dve sólistky — Anhelina Kydora a Kristina Borbat, ktoré preukázali svoju vysokú umeleckú zdatnosť. V zanietenej interpretácii poslucháčom predstavili svoju dômyselnú koncepciu diela patriaceho medzi klenoty skladateľovej tvorby. Rýchle a technicky náročné figuratívne úseky obe sólistky interpretovali s pozoruhodnou koordinačnou precíznosťou, ktorá svedčí o ich intenzívnej hudobnej príprave. Zážitok však veľmi výrazne narúšal opakujúci sa hlučný kašeľ z publika, ktorý mnohokrát prehlušil viaceré delikátne úseky v kompozícii. Orchester i interpretky si napriek tomu zachovali vysokú mieru koncentrácie a strhujúci hudobný dialóg dvoch klavírov a orchestra vyvrcholil v burácajúci potlesk.
Na úvod druhej polovice koncertu sa v Štyroch humoreskách pre husle a orchester op. 89 Jeana Sibelia predstavil Martin Pavlík. Jeho suverénny sólistický výkon sa opieral o charakterovo a technicky vyspelú interpretáciu vystihujúcu tanečnú rytmiku i melodiku fínskej ľudovej hudby. Popri tom však dokázal presvedčivo stvárniť aj špecifickú afektuozitu melancholicky ladených polôh.
Nie je preto prekvapením, že jeho hra strhla pozornosť poslucháčov a vzbudila vysoké umelecké očakávania smerom k zostávajúcemu programu. Prísľubom mimoriadneho umeleckého zážitku mali byť Variácie na Haydnovu tému, op. 56 nemeckého skladateľa Johanessa Brahmsa. Toto pre skladateľa kvalifikačné dielo — ním sa Brahms etabloval ako symfonik — bolo dramaturgickým lákadlom pre mnohých poslucháčov. Mladý orchester v ňom predviedol pozoruhodnú mieru profesionality a v priebehu variácií vytvoril dramatický oblúk naprieč celým hudobným procesom, v ktorom sa obmieňali fragmenty hlavnej témy. Tempová flexibilita v jednotlivých variáciách poskytla priestor na výraznejšie striedanie nálad. Na tomto mieste treba vyzdvihnúť precízne gesto a zrozumiteľnú koncepciu dirigenta, ktorou pozitívne pôsobil na hru orchestra. Úplné využitie zvukového potenciálu telesa prišlo až pri záverečnom uvedení ústrednej témy, ktorá v slávnostnej atmosfére ukončila posledný samostatný vstup symfonického orchestra.
V záverečnom opuse sa k orchestru pripojil Spevácky zbor VŠMU, aby spolu ponúkli zážitok plný jemných zvukových nuáns v skladbe Cantique de Jean Racine francúzskeho skladateľa Gabriela Faurého. Do počiatočného dialógu basu a tenoru sa postupne pridali s náležitou jemnosťou aj ženské hlasy a vytvorili tak jednoliatu hudobnú výpoveď, ktorá s istotou chytila za srdce každého poslucháča v koncertnej sieni. Orchester i zbor konzistentne kopírovali pregnantné gestá dirigenta a spoločne predniesli podmaňujúcu, zdanlivo nekonečnú kantilénu naplnenú emotívnou silou vytvárajúcou skutočne intímny duchovný zážitok na záver večerného programu.
Symfonický orchester a Spevácky zbor VŠMU i jednotliví sólisti tento rok predviedli úctyhodnú profesionalitu, aj interpretačnú zdatnosť. Koncerty symfonického orchestra sú skvelou platformou pre mladých umelcov jednak v ich systematickej výučbe orchestrálnej hry, no zároveň aj ako nezameniteľná skúsenosť, ktorú vo svojej hudobnej kariére nejeden interpret rozhodne zúročí.
