Hodiny baletu v Mozambiku

text | Kristián Kohút

Učiteľské mobility sú jedným z benefitov, ktoré ponúka Erasmus +. Väčšina pedagógov ich využíva ako príležitosť profesijného rastu v európskom prostredí. Miestom mojej učiteľskej mobility bola subsaharská Afrika, konkrétne umelecká vysoká škola ISARC v Mozambiku. Bolo to intenzívnych jedenásť dní, ktoré boli naplnené tancom — na jednej strane akademická tanečná forma ukotvená v európskej tradícii a na strane druhej zemitý tradičný tanec plný neskrotnej vášne. Mozambická mobilita bola nielen obohacujúca profesijnou skúsenosťou, ale i veľmi silným kultúrno-ľudským zážitkom.

Prečo Afrika?

Počas procesu podávania a vybavovania žiadosti o mobilitu do Mozambiku som bol neraz konfrontovaný s otázkou, prečo chcem ísť učiť do Afriky. Odpoveď na túto otázku nebola a nie je jednoduchá a má niekoľko rovín. Na jednej strane motivačného spektra boli pragmatické súvislosti ako potrebná internacionalizácia inštitúcie a rozširovanie kontaktov s odbornými školami podobného zamerania, medzikultúrna konfrontácia, rozšírenie a nadobudnutie nových pedagogických zručností a kompetencií v mimoeurópskom prostredí. Na druhej strane bola ťažko identifikovateľná vnútorná túžba učiť študentov krajín takzvaného tretieho sveta, ktorá vo mne zrela niekoľko rokov. Dlhodobo som na sociálnych sieťach sledoval rôzne projekty v oblasti tanečného vzdelávania na čiernom kontinente. Projektov zameraných na tanečné vzdelanie v oblasti klasického tanca je v Afrike viacero, ale len minimum z nich spĺňa podmienky pre učiteľské mobility programu Erasmus. Neoceniteľnú pomoc pri identifikácii vhodnej inštitúcie mi poskytli pedagógovia z Národnej akadémie v Ríme, ktorí do Afriky cestujú dlhodobo a pravidelne.

Schválenie žiadosti o učiteľskú mobilitu bolo začiatkom procesu, ktorý možno pomenovať ako zdolávanie výziev.

Bakalárske tanečné vzdelanie v Mozambiku

Vysoká škola umení a kultúry v Mozambiku je prvou a jedinou vzdelávacou inštitúciou svojho druhu v krajine a jednou z mála na africkom kontinente. Jednotlivé študijné programy sú zaradené pod dve fakulty — Fakulta umení a Fakulta kultúrnych štúdií. Vzdelanie v oblasti výtvarného umenia a dizajnu ponúka Fakulta umení (Faculdade de Artes), na Fakulte kultúrnych štúdii (Faculdade de Estudos da Cultura) je možnosť získať vzdelanie v oblasti manažmentu a kultúrnych štúdií, filmu a tanca. Obe fakulty ako aj rektorát sídlia v komplexe budov v meste Matola — najväčšom predmestí hlavného mesta Maputo s počtom obyvateľov presahujúcom miliónovú hranicu. V areáli, ktorý pozostáva z viacerých jednopodlažných budov, sídli aj zdravotná škola. Každá budova má niekoľko učební, do ktorých sa vchádza z exteriéru. Medzi jednotlivými barakmi je zeleň s košatými stromami, ktorých tieň je v lokálnej klíme veľmi vítaným elementom.
Pre študentov tanca je vyhradená jedna miestnosť — tanečná sála s tanečnou podlahou, tyčami a zrkadlami. V prípade nácviku väčšej choreografie sa používa bežná učebňa, kde je viac priestoru. Budúci tanečníci absolvujú hodiny techniky klasického tanca, techniky Marthy Graham a Lestra Hortona, ako aj hodiny tradičného tanca. Veľkým rozdielom oproti výučbe u nás je hudobný sprievod — vo väčšine prípadov korepetítora nahradzuje „kapela“ perkusionistov, v prípade hodín klasického tanca reprodukovaná hudba.

Katedra tanca dlhodobo spolupracuje so vzdelávacími inštitúciami v Ríme, Lisabone, Oslo a v Brazílii. Ide o učiteľské mobility a študentské výmenné kurzy. Môj pobyt v Mozambiku rozšíril portfólio spolupracujúcich participantov aj o našu bratislavskú VŠMU.

Skúsenosť, ktorá je neprenosná

Hneď v prvý deň v hlavnom meste Maputo ma čakalo zoznámenie sa s pedagógmi a najmä mojimi budúcimi študentami v priestoroch brazílskeho kultúrneho centra, kde pedagógovia z miestnej a partnerskej školy v Brazílii robili verejný tanečný happening (formou workshopu). Študenti tancovali s neopísateľnou energiou a radosťou, ktorá bola „nákazlivá“. Pocity šťastia z ich silného tanečného pôžitku vo mne prebíjalo analytické myslenie — uvedomil som si ako veľmi vzdialené naše kultúry sú a najmä, ako veľmi odlišná je ich telesná stavba, muskulatúra a držanie tela. Môj pripravený plán výučby musel prejsť pomerne radikálnou zmenou. Bola jedna z viacerých.

Úvodnú hodinu som venoval prezentácii nášho vzdelávacieho systému v oblasti tanca, púšťal som videá z exercice z KTT a prednášal o európskej baletnej tradícii. Po úvodnom entrée nasledoval maratón.

Samotný exercice bol determinovaný možnosťami interpretov, priestoru, hudobným sprievodom, ale taktiež motivujúcimi elementmi. Ako som už spomenul, mnohé moje zámery boli podrobené neustálemu prehodnocovaniu. Nešlo o zmenu cieľov, skôr spôsobu ako ich dosiahnuť. Mnohí miestni študenti by na vypracovanie správnych návykov potrebovali veľmi jednoduché kombinácie v pomalom tempe, avšak pre vysokoškolákov, z ktorých už boli mnohí po tridsiatke, by takéto hodiny boli nudné. Už na happeningu som si všimol, že sa dokážu hýbať veľmi rýchlo a že sú schopní okamžite kopírovať pohyb, avšak mali problém s pohybovou pamäťou. Na základe všetkých empíriou získaných informácií, ktoré som bol schopný v krátkom čase navnímať, som vytvoril exercice, ktorý bol veľmi jednoduchý na pamäť a koordináciu, ale s výraznými rytmickými zmenami. Jedným z cieľov bolo upriamiť pozornosť na rozličné charaktery vykonávania prvkov. Samostatnou kapitolou bolo budovanie sily (adagio, grands battements jetés), plasticita a flexibilita. V prípade silových cvičení dokázali študenti využiť svoje atletické telá. Veľké svaly a odlišná fyziognómia boli však prekážkou pri dosahovaní mäkkého pohybu (najmä v priehlavkoch) a taktiež pri flexibilite (tu však v niektorých prípadoch zohrával svoju úlohu aj vek). Keďže v triede bolo 13 chlapcov a len tri dievčatá, veľký úspech mali cvičenia zamerané na rotáciu. Je až neuveriteľné, ako pozitívne na výsledok pôsobila chlapčenská súťaživosť, s ktorou sa stretávame aj u nás.

Štrnásť odučených hodín bolo náročných. Šlo o previerku flexibility myslenia pedagóga — bolo potrebné nájsť balans medzi profesijnými nárokmi, ktoré kladiem na našich domácich študentov, a motivačnými komponentmi. Myslím si, že sa mi k mozambickým študentom podarilo nájsť si cestu — povedali mi „teacher, now you got the Spirit of Africa“, a to v kontexte kultúrnej a sociálnej odlišnosti chápem ako veľký kompliment.

Postreh na záver

Neľahký život v krajine, kde je mesačná priemerná mzda 90 amerických dolárov, mal podľa mňa na výkon tanečníkov obrovský vplyv. Tanec je únikom z reality, tanečníci tancujú s vášňou a nasadením, s akým sa stretnete málokedy. Akoby to malo byť poslednýkrát. Ich energia, úsmevy, odhodlanie, úprimnosť, sústredenie a snaha boli tým najkrajším poďakovaním, aké si pedagóg (a človek) môže priať.