Opätovné dotyky s hammerklavierom
text | Jordana Palovičová, Lenka Polláková, študentka doktorandského štúdia KKN
Novembrové dni aktuálneho akademického roka priniesli pre študentov hry na klavíri po dlhšom čase nástrojové osvieženie v podobe podujatí venovaných predchodcovi moderného klávesového nástroja, ktorý nepredstavuje pre nich bežnú realitu študijného a koncertného života. Ubehla už približne dekáda odkedy Ivan Šiller (aj) na pôde VŠMU uzavrel pamätný niekoľkoročný Hammerklavier festival, pozostávajúci z koncertných podujatí, majstrovských kurzov a prezentácií historických nástrojov (raritné kópie nástrojára Paula McNultyho). Z letných rozhovorov vedúcej Katedry klávesových nástrojov HTF, Magdalény Bajuszovej a experta na historicky poučenú interpretáciu Petra Guľasa vzišla myšlienka oživiť kontakt so zvukovým svetom dôb minulých, ktorá prostredníctvom organizačného tímu pod vedením Jordany Palovičovej (pozn. doktorandi KKN Jozef Kovalčík, Ladislav Palkovič, Lenka Polláková, Adam Stráňavský) nabrala kontúry nultého ročníka Hammerklavier projektu.
Blížiaci sa paralelný termín Bratislava Mozart Festivalu a štedrá ponuka jeho hybnej osobnosti, Róberta Šebestu, „prihrali“ navyše inšpiratívnu spoločnú kooperáciu v podobe bonusového masterclassu zahraničných hostí z barcelonskej Escola Superior de Música de Catalunya. Vyššie spomenutý Paul McNulty dominoval obom podujatiam ako autor kópie nástroja Walter (v súkromnom vlastníctve Petra Guľasa). Pre „classically trained pianists“ bolo predstúpenie pred väčšie auditórium a konfrontácia s novými zvukovými i mechanickými podmienkami pod drobnohľadom aj akousi skúškou odvahy.
Južanské inšpirácie
Prvý masterclass 6. novembra avizoval pôvodne len jednu lektorku, klaviristku Cristinu Esclapez a ponúkal alternatívne aj možnosť interpretácie na nástroji Steinway, ktorej sa chopila väčšina prihlásených študentov. Introvertnú Cristinu doplnil jej spoluhráč z renomovaného Ensemble Dialoghi, mimoriadne elokventný Lorenzo Coppola. Úvodnú časť stretnutia poňali v tom najlepšom slova zmysle ako koncertno-performatívnu šou s ukážkou noblesného klavírneho umenia Cristiny Esclapez a prepojenia prvkov commedie dell´arte s klasicistickou hudbou. Herecky skúsený Lorenzo názorne priblížil a „dekódoval“ jednotlivé emócie, náladové nuansy, komické polohy, peripetie i drámy v kontexte (a texte) vybraných sonát Josepha Haydna, meniace sa doslova po jednotlivých taktoch. Metóda, ktorú neskôr veľmi úspešne uplatnil aj v práci so študentami rôznorodého temperamentu a repertoárového zamerania, nevdojak evokovala spomienky Alexandra Silotiho na inšpiratívne faciálne výrazové spektrum jeho učiteľa Franza Liszta. Tandem protikladných naturelov, dokonale súznejúcich v umeleckej rovine, „navigoval“ participujúcich pri hľadaní expresívnych možností v skladbách W. A. Mozarta, L. van Beethovena, F. Schuberta, M. de Fallu, respektíve J. Turinu.
Hammerklavier projekt po nulté
Následné podujatie 8. novembra sa odvíjalo už výlučne na kladivkovom klavíri a v réžii jedného z iniciátorov idey katedrového projektu, Petra Guľasa, ktorý je zároveň pedagógom hry na čembale. Peter Guľas, absolvent VŠMU či Conservatoria van Amsterdam, je rešpektovaným odborníkom na interpretáciu na dobových nástrojoch. Prítomným pútavo predstavil svoj nástroj z historického i stavebného hľadiska, jeho zvukové možnosti (o. i. na príklade pedalizácie veľmi sugestívne interpretovanej Sonáty mesačného svitu). Pridal i „zákulisné“ informácie pre prípadných záujemcov o kúpu podobnej kópie. Citlivo pracoval s trojicou talentovaných klaviristiek katedry klávesových nástrojov, ktoré uviedli skladby C. Ph. E. Bacha, W. A. Mozarta a L. van Beethovena. Študentov, ktorí uprednostnili zatiaľ kontakt s nástrojom skôr v pokojnejšom prostredí bez publika, podchytil pridanými individuálnymi hodinami počas „hammerklavierového“ týždňa. S odstupom času ho aktívna účastníčka masterclassu, doktorandka Lenka Polláková, poprosila o zhrnutie rozbehnutej iniciatívy, jej perspektív, ako aj jeho osobnej cesty s dobovými nástrojmi.
Na slovíčko s Petrom Guľasom
Ste zasväteným znalcom viacerých klávesových nástrojov a vôbec prvým majiteľom hammerklaviera na Slovensku takpovediac v modernej dobe. Čo Vás priviedlo k záujmu o staršie nástroje?
Chcel som vždy hrať na hammerklavieri. Už v dobe, keď som študoval aj na VŠMU u renomovaných pedagógov Idy Černeckej a Daniela Buranovského. Mám aj toto zázemie, ale vždy ma priťahoval repertoár, ktorý nie je na VŠMU ťažiskový, teda „starý“ repertoár. Preto som hľadal aj nástroj, na ktorom sa dá tento repertoár hrať. Navštívil som majstrovské kurzy, o ktorých som predpokladal, že budú zamerané na hammerklavier, ale nakoniec tam bolo iba čembalo. Ďalej som študoval čembalo v Amsterdame, kde som hrával na klavíri aj klavichorde. Keď som sa vrátil, postupne sa mi podarilo našetriť na hammerklavier, ktorý vtedy stál o niečo menej ako dnes. Dnes stojí už skoro 50-tisíc eur. To bol vždy môj sen, ten hammerklavier.
Na VŠMU však vyučujete hru na čembale. Venovali ste teda tomuto nástroju najväčšiu pozornosť počas svojich štúdií?
Na starú hudbu a hru na čembale ma prijali na Conservatorium van Amsterdam. Až po jeho ukončení som sa stal čembalistom v súbore Musica aeterna. Na klavíri som dovtedy sólovo nehral a odrazu som mal aj veľa sólových čembalových koncertov. Ale hudbe viedenského klasicizmu na klavíri som sa mal oveľa viac venovať počas štúdia na VŠMU, kde bola vynikajúca interpretačná úroveň. Dnes tu máme skvelé klavíry a budúci rok budeme mať čembalo od jedného z najlepších súčasných výrobcov — Jukku Ollikku.
Ste teda vyhľadávaným hráčom bassa continua, čo znamená, že sa veľmi často venujete komornej hudbe, respektíve hre v ansámbli a v orchestri. Ako vnímate túto úlohu v kontraste so sólovým vystupovaním na týchto nástrojoch?
No… táto otázka ma zaskočila, neviem, čo presne na ňu odpovedať :-) Ale možno spomeniem len taký fakt, že výhoda hráča, ktorý hráva napríklad basso continuo, je v tom, že na rozdiel od klaviristov má veľa príležitostí hrať s orchestrom. Naučí sa s orchestrom cítiť a frázovať. Orchestre majú trocha iné frázovanie a iný zmysel pre rytmus ako majú sóloví hráči. To potom znamená, že keď je hráč na klávesových nástrojoch zvyknutý hrávať s orchestrom, preberie tak do určitej miery ich „jazyk“, či už rytmický, tempový, atď. A keďže mnohé klavírne skladby sú koncipované ako „orchester pre klavír“, potom je veľmi ľahké pochopiť ten štýl. Pri mnohých Beethovenových alebo Mozartových skladbách je jednoduchšie pochopiť štýl, keď poznáme ako ich hrá orchester a môžeme ho imitovať. Mnohokrát znie oveľa presvedčivejšie, ako keď máme len koncepciu „sólového nástroja“. A to moderným klaviristom chýba, prirodzene, z pochopiteľných dôvodov, keďže nemajú veľa možností hrávať s orchestrami. Väčšinou hrajú iba sólový part, nehrávajú sprievod, takže nie sú zvyknutí napr. hrať s violončelami a frázovať s nimi. Samozrejme, sú výnimky. Existujú vynikajúci komorní hráči, ktorí sú zvyknutí hrať veľa komornej hudby. Pokiaľ má niekto skúsenosti s klavírnymi triami a kvintetami, tiež sa naučí dikciu orchestrálnych hráčov. A to je veľká výhoda. Keď učím, akcentujem práve tento rozmer, lebo moderní klaviristi to jednoducho nemajú odkiaľ vedieť. Ja im to nevyčítam, lebo viem, že sa nemajú ako k tomu dostať.
Na čo kladiete dôraz pri vyučovaní hry na dobových nástrojoch?
Aj na to vyššie spomenuté. A samozrejme na dobových nástrojoch sa takisto snažíme o čo najlepší zvuk, tak ako aj na modernom klavíri. Aj naši profesori nás vedú k tomu, aby sme vždy dbali na zvuk nástroja. Či je to moderný Steinway, dobový nástroj z Beethovenových čias alebo je to čembalo (aj tam dokonca ešte vieme robiť trocha so zvukom). Potom si všímam prirodzene všetky ostatné detaily, ktoré patria k štýlu. Každý štýl má svoju „reč“, svoje ornamenty. Snažím sa naučiť študentov pochopiť tempo, frázovanie atď.
Absolvovali ste štúdiá na Slovensku a v zahraničí. Čo konkrétne z Vašich štúdií vo Vás aj po rokoch stále rezonuje? Spomínate si buď na nejakú radu Vašich pedagógov, výnimočnú koncertnú pódiovú skúsenosť, prípadne iný silný zážitok spojený s hrou na dobových nástrojoch?
Po rokoch som si uvedomil, že som sa vlastne počas svojich štúdií na VŠMU naučil oveľa viac ako som si myslel. Keď som prišiel študovať do Holandska, patril som k najlepším klávesovým hráčom už od začiatku. Samozrejme, naučil som sa veľmi dobre hrať na čembale, pretože to bola jedna z najlepších škôl pre čembalo. Ale čo sa týka remeselnej zručnosti a práve toho zmyslu pre pekný zvuk, s tým som prišiel odtiaľto, z VŠMU. Paradoxne, hoci som neštudoval klavír ako hlavný nástroj, vždy vo mne zostala táto predstava, ktorú ma tu učili moji profesori. Ja vlastne na hammerklavieri hrám tak, ako ma oni učili hrať na modernom klavíri.
Dnes sa rozprávame najmä vďaka projektu Hammerklavier. Čo konkrétne Vás priviedlo k hre na hammerklavieri a následnému zakúpeniu kópie modelu Walter z roku 1805 od výrobcu Paula McNultyho (Divišov)? Sčasti ste už na túto otázku odpovedali, ale priblížte nám, prečo Vás zaujal práve tento konkrétny nástroj.
Mám v repertoári veľmi veľa čembalovej hudby od renesancie až po neskorý barok, rokoko. To je skoro 200-ročný repertoár. A potom ma zaujíma viedenský repertoár (Haydn, Mozart, Beethoven, Hummel) z čias, keď Bratislava bola korunovačným mestom a jedným z najdôležitejších centier v Európe. Vieme, že tu koncertovali najväčší viedenskí klaviristi a skladatelia. Bol tu Beethoven, narodil sa a koncertoval tu Hummel, koncertoval tu aj Liszt, Haydn sa tu blízko narodil. Takže aký nastroj som mal kúpiť? To bol ich nástroj. Waltera mal Mozart, Beethoven vlastnil neskorého Streichera, asi mal aj Waltera. To je nástroj, ktorý vlastním. V tej dobe patril k najlepším. Dá sa na ňom uviesť celý tento repertoár.
Mohli by ste nám ešte konkrétnejšie priblížiť estetiku hry na nástroji a ďalšie špecifiká tohto nástroja?
Moderní klaviristi poznajú viedenské krídlo. Bolo hlavným typom nástroja, ktorý sa v tej dobe používal (postupne sa do povedomia dostávali aj anglické nástroje, no mali rôzne ťažkosti — ťažšia akcia mechaniky, „drnčavejší“ zvuk). Hummel vo svojej klavírnej škole veľmi jasne popisuje spôsob hry na hammerklavieri, teda nehráme váhou, ale z prstov a zápästí. Práve tým sa snažíme vytvárať a modifikovať zvuk a aj dynamiku tvoríme týmto spôsobom, lebo naň mechanika najlepšie reaguje. Na tvorenie tónu váhou, ako sme zvyknutí z neskorého romantizmu pri modernom klavíri, až tak nereaguje. Mnohé problémy, ktoré moderní klaviristi riešia (napr. vyváženosť intenzity zvuku s inými nástrojmi pri komornej hre), pri hre na dobovom nástroji vôbec nemáme. Takýto klavír nikdy neprehluší sláčikové a dychové nástroje. Stavbou je zospodu zatvorený. Vo vnútri sú „prepážky“, kde cirkuluje zvuk, ktorý ide zo strún, aby bol tak čo najkrajší a čo najlepšie rezonoval. Vďaka širokej škále alikvotných tónov sa preto vynikajúco viaže s ostatnými nástrojmi. Vlastnosťou moderného klavíra, ktorá komplikuje súhru s inými nástrojmi, je aj veľmi silná enharmonicita. Pri dobovom klavíri sa preto napr. huslista nemusí „doťahovať“ vyššie, aby sa doladil. Podstatný rozdiel je ale vo zvuku. Zvuk hammerklaviera je asi polovičnej intenzity oproti modernému koncertnému krídlu, takže v tomto je dobový klavír vhodný do malých sál. Niekedy je vhodnejší aj do sály, kde je veľký klavír už príliš hlučný. Dvorana je podľa môjho názoru na moderný klavír trošku malá, ale dobový klavír alebo čembalo tam znie skvele. Veľké koncertné krídlo je stavané do sály veľkosti Reduty, malo sa vyrovnať symfonickému orchestru. Dvorana by bola v ranom romantizme sála normálnej veľkosti, ale nie pre moderný klavír.
Vedeli by ste povedať, čím sa Váš nástroj odlišuje od iných podobných nástrojov tej doby?
Nástroj, ktorý vlastním, patrí k poslednému v rade nástrojov, ktoré začal Walter budovať tesne okolo roku 1780. Potom sa už nástroj tohto typu prestal vyrábať. Je to klavír s rozsahom od F1 po c4 t. j. 5,5-oktávový. Potom sa začali vyrábať 6- a 6,5-oktávové. Schubertovský rozsah alebo rozsah Beethovenovej Hammerklavier-sonáty je 6,5-oktávový, teda od C1 po f4. Boli však aj klavíry od F1 po f4, t. j. 6-oktávové. Môj klavír je klasický viedenský nástroj, ktorý sa zvlášť zvukovo od tých neskorších nelíši. Je takmer na úrovni neskorších nástrojov, dokonca by sa na ňom dala interpretovať hudba z roku 1820–30. Zvukovo je veľmi zrelý, má veľmi dlhý tón a práve preto som si ho vybral.
Do akej miery vás hra na dobových nástrojoch ovplyvnila pri hre na modernom klavíri?
Na modernom klavíri tento repertoár veľmi nehrávam. Ak áno, hrám podobným spôsobom, ako by som hral na dobovom klavíri. Viedenská mechanika je veľmi citlivá, dajú sa na nej vyrobiť najjemnejšie detaily a nuansy a to potom hľadám aj na modernom nástroji. Moderné klavíry, ktoré nie sú schopné urobiť tieto nuansy, mi veľmi nevyhovujú, na tých veľmi nerád hrám. Nechcem to tak zovšeobecniť, lebo pri každej značke by sme vedeli nájsť model, ktorý je naozaj skvelý. Mne napríklad vôbec nevyhovuje Yamaha, no rovnako nie každý Steinway zodpovedá úplne mojim predstavám. Sú však také, ktoré hrajú krásne a reagujú na jemnú motoriku tých najmenších detailov, reagujú v polozábere, dokážu hrať ticho a pomaly… To všetko viedenský typ dosiahne, a to hľadám aj na modernom klavíri. V tomto smere ma to veľmi ovplyvnilo. Ak porovnáme možnosti, ktoré má dobový a moderný nástroj, tak napríklad v Beethovenových sonátach sú miesta, ktoré na modernom klavíri prakticky nie sú hrateľné. Napríklad vo Waldsteinskej sonáte je oktávové dvojhlasné glissando, realizované jednou rukou, pri ktorom treba nájsť spôsob, akým by sa to na modernom klavíri dalo zahrať. Dobrý Steinway na to reaguje, ale pri ťažkom klavíri, ktorý zaberá až úplne niekde na dne klávesov, predstavuje toto glissando naozaj náročné miesto. Alebo začiatok tejto sonáty, kde sú v nízkej polohe rýchlo sa opakujúce tóny, je na modernom klavíri tiež náročný, avšak na dobovom klavíri to ide samo. Takýchto miest máme u Beethovena veľmi veľa, a teda mnohé technické problémy, ktoré na modernom klavíri máme, dobový klavír vyrieši akoby sám od seba. Klasicistickí skladatelia veľmi radi píšu husté akordy do veľmi nízkej polohy, kde sa objavujú všetky tóny štvorzvuku. Na modernom klavíri musíme nejakým spôsobom vyriešiť, aby to nehučalo. To nás tiež učili, a správne nás učili, že moderný klavír v nízkej polohe má tendenciu byť hlučný. Na Mozartovom nástroji to hlučné nie je, aj v nízkej polohe tu dokážeme rozoznať, aký akord znie. Na modernom klavíri je to niekedy problém, hlavne keď je nastroj zlý.
Počas nultého ročníka projektu Hammerklavier ste nám predstavili Váš nástroj a tiež ste aktívne pracovali v rámci masterclassov s vybranými študentmi. Ako vnímate s odstupom času toto výnimočné podujatie?
Som nadšený, že myšlienka, ktorú som predostrel vedeniu katedry, sa ujala aspoň v tejto podobe. Toto bol taký improvizovaný ročník, hralo sa na mojom klavíri, keďže koncepcia ešte nedostala úplne jasný tvar. Študenti, ktorých som učil, to uvítali. Bolo by samozrejme najlepšie, keby sa podarilo priviesť napríklad aj trocha väčší nástroj, aby klaviristi, ktorí hrajú neskorého Beethovena alebo Schuberta, mali možnosť zahrať si tento repertoár. Mám na mysli už spomínaný 6,5-oktávový nástroj. Naposledy, keď som bol v dielni Paula McNultyho „servisovať“ svoj klavír, videl som nový model, ktorý vyrobil. Je to nádherný, 6,5-oktávový Graf 1836 (pozn. C1 — g4). Na tom sa dal už hrať aj Brahms. Ide o viedenský typ klavíra. Má krásny zvuk, úplne dokonalú mechaniku, takže ak by sa podarilo priviezť takýto model, bolo by to úžasné.
Osobne som bol prekvapený našimi študentmi. Pre mnohých z vás, ktorí ste mali odvahu, to z mojich skúseností napokon nebol až taký veľký šok. Na dobrom klavíri (napr. od spomínaného výrobcu) dokáže dobrý klavirista hrať. Netreba to vnímať ako nejakú pascu, kde by sme sa strápnili. Dobrý klavirista sa, prirodzene, musí trochu na dobový nástroj adaptovať, môže mu chvíľu spôsobovať istú nepohodu, ale tato fáza prejde pomerne rýchlo. Pokiaľ teda jeho ťažiskový repertoár nie je v hudbe druhej polovice 19. storočia. Ak to tak je, adaptácia môže trvať dlhšie, pretože pokiaľ nehráva veľa hudby klasicizmu a skorého romantizmu, má inú koncepciu tónu a podobne. Ale na modernom klavíri sa v podstate uvádza celý repertoár počnúc Bachom… Mozart sa však nedá hrať takým nasadením váhy ako Liszt a Brahms. Čiže pokiaľ moderný klavirista hrá veľa Mozarta a Beethovena, tak hrá do určitej miery aj z prstov a zo zápästia, nielen výlučne váhou. To sa ani nedá. Hummel bol napríklad skladateľ, ktorý používal až do smrti viedenský klavír. Celá jeho tvorba by sa mala hrať na viedenskom klavíri.
Ako hodnotíte rozbehnutú „hammerklavierovú“ iniciatívu na VŠMU? Vidíte v rozmachu hry na dobové nástroje perspektívu na Slovensku?
Dúfam, že sa dostaneme do takej fázy, že študenti budú mať možnosť pravidelne hrávať na dobovom klavíri, bolo by to naozaj veľmi prospešné. Obohatilo by to aj študijný program. V čase projektu bol môj klavír študentom dva týždne k dispozícii. Aj tým, ktorých učím predmet hra na čembale, som dával hodiny zároveň na tomto klavíri. Mnohí aj na skúškach z hry na klavíri hrali skladby, na ktorých sme pracovali na dobovom klavíri a myslím, že im to prospelo. Myslím si, že aj výborní pedagógovia tejto školy by si poradili so zvukom tohto nástroja a ďalšími jeho atribútmi. Ak by tu bol nástroj, na ktorom by sa dal hrávať aj Brahms, Schubert, študenti by ho mohli pravidelne využívať na koncertoch. Vyrovnali by sme sa tým napríklad Brnu, Prahe, Krakovu, Katoviciam, Budapešti…
Ako ste vnímali záujem študentov o hru na hammerklavieri a bližšie oboznámenie sa s jej špecifikami počas projektu?
V niečom je to podobné mojej dráhe. Študenti, ktorých repertoárové ťažisko je v druhej polovici 19. storočia a moderne nemajú až taký záujem o repertoár určený pre hammerklavier. A to je úplne prirodzené. Avšak študenti, ktorí inklinujú k „viedenskému repertoáru“ a hrávajú ho často, mali záujem aj o hru na dobovom nástroji. Dúfam, že z k nemu nebudú pociťovať taký veľký rešpekt. Možno majú niektorí z nich predstavu, že dobový nástroj je nekvalitný, má „drnčavý“ zvuk a nespoľahlivú mechaniku. Ale toto neplatí, pretože dnes sa vyrábajú kópie. Nemusí to byť len starý zreštaurovaný klavír, ktorý ledva hrá… Kópia hrá dokonale. Jej mechanika je spoľahlivá, na úrovni najlepších koncertných krídiel. Trúfnem si povedať, že niekde takmer na úrovni najlepších koncertných Steinwayov. Mechanika sa dá tak nastaviť. Keď sú tieto nástroje nové, fungujú bezchybne. Zvukovo sú zaujímavé, no nie každý musí mať pre to zmysel a nie každému sa to musí páčiť. To boli nástroje, ktoré sa vtedy používali. Bach hral na čembale, ale ak by bol mal Steinway, písal by iné skladby. Nebol by písal to, čo napísal. A to platí aj pre skladateľov ako Mozart a Beethoven. Nemali Steinway, ale mali viedenský klavír. A naozaj dobrý klavír. Tie skladby sú preň napísané, ale to neznamená, že ich nemôžme hrať na modernom klavíri. To som nikdy netvrdil. Ja sám hrám aj na modernom nástroji.
Je podľa Vás pre súčasného interpreta, ktorý hrá na modernom nástroji, náročné priblížiť sa tak delikátnemu nástroju, akým je hammerklavier? V čom spočívajú výzvy, ktoré sú kladené na interpreta?
Najväčšou výzvou je, že ten klavír nemáme k dispozícii. Dobrý klavirista, citlivý, ktorý má veľmi kvalitnú tónotvorbu na modernom klavíri, dokáže hrať aj na dobovom klavíri. Adaptovať sa naň dá. Avšak ak hammerklavier nemáte, je to vlastne neriešiteľná situácia, pretože s tým nástrojom jednoducho musíte stráviť nejaký čas.
Keď už sme pri tom, myslíte si, že by sa naša škola mala zvážiť kúpu takéhoto nástroja?
Pokiaľ by to bola kópia neskorého Grafa, ktorý som videl vo februári, myslím, že by pedagógovia aj študenti boli veľmi príjemne prekvapení. Ide o klavír, na ktorom sa dá hrať prakticky všetko, od raného klasicizmu až po romantizmus. Je síce dosť drahý, no nenáročný, krásne drží ladenie a potrebuje minimálnu údržbu. Úplne inak je to pri modernom Steinway-i, ktorý musíme chrániť, aby sa na ňom „nemlátilo“, lebo o chvíľu je potrebný servis. Ten nástroj prekvapivo znesie relatívne veľa. Ak by bol vo Dvorane, dali by sa realizovať či už festival, koncerty alebo nahrávky, nemusel by sa prevážať. Je aj vizuálne nádherný. Tiež, ako bolo spomenuté, by sme sa priblížili konkurenčným školám, ktoré tieto klavíry majú. Doma ma navštevujú aj súkromní žiaci, ktorých už viac zaujíma hra na dobovom nástroji ako na modernom. Je pre nich veľmi motivujúce, že môžu repertoár, ktorý ich zaujíma, hrať na nástroji, pre ktorý bol napísaný. Našťastie, dnes je tento problém, odhliadnuc od financií, veľmi jednoducho riešiteľný. Nástroj sa objedná, istý čas trvá výroba a po privezení už netreba riešiť prakticky nič zásadné. Samozrejme ho treba ladiť, ale v tom by som vedel poskytnúť svoje schopnosti. Pokiaľ by bol potrebný väčší servis, tak ani výrobca nebýva až tak ďaleko (pozn. Divišov). Môj nástroj je minimálne servisovaný a dá sa používať celé roky bez toho, aby ho niekto prezeral. Tým, že jeho mechanika je ľahučká a kladivká sú potiahnuté kožou, nevybije sa, kladivká sa nemenia, a pod.
Mohli by sme teda povedať, že takto by následne mohla byť hra na hammerklavieri zahrnutá aj do študijného plánu?
Myslím, že ak by tu ten klavír bol, študenti by mali možnosť ho využívať. Možno by na ňom radi učili aj pedagógovia našej školy. Nemyslím si, že je potrebné vyštudovať nejakú „extra“ akadémiu. Nie som toho názoru, že na dobovom klavíri dokážu hrať iba absolventi prestížnych škôl, ktorí sa tomu venujú celé desaťročia. Som presvedčený, že skvelí moderní klaviristi dokážu hrať výborne aj na dobovom klavíri (ako som už spomínal), pokiaľ je naozaj porovnateľnej kvality. András Schiff hrá napríklad naozaj excelentne aj na dobovom klavíri. Alexej Ljubimov hrá tiež na oboch nástrojoch skvele. Určite by sme našli aj ďalších, preto v tom nevidím problém.
Bolo by to určite úžasné, ak by naša škola disponovala nielen novým čembalom, ktoré ste spomínali, ale aj hammerklavierom. Študenti by sa tak mohli s týmito nástrojmi oveľa lepšie a bližšie zoznámiť (napríklad klavichord nám nedávno predstavila maďarská umelkyňa Dóra Pétery).
Hammerklavier však stojí viac, čembalo nie je také drahé. Čo nám však na Slovensku naozaj chýba je veľký, 6,5-oktávový viedenský klavír najvyššej možnej kvality, a to sa dá dosiahnuť iba kúpou kópie. Pokiaľ sa bude uchovávať vo vhodných podmienkach, udrží sa adekvátna vlhkosť a bude sa pravidelne ladiť, nebudú s ním problémy. Za 18 rokov, čo hammerklavier vlastním, mi na ňom nepraskla ešte ani jedna struna. Občas ho ladím aj na 442 Hz kvôli komornej spolupráci s modernými nástrojmi a nič sa zatiaľ nestalo.
Pokiaľ ide konkurencieschopnosť s okolitými školami, na ktorých fungujú okrem iného aj katedry starej hudby, bolo by perspektívne možné vytvoriť priestor pre študentov rôznych katedier, zaoberajúcich sa starou hudbou, ktorý by vyústil do prezentácie koncertných pódiách?
Mojich študentov sa snažím zapájať do školských projektov, napríklad do barokového projektu s Petrom Zajíčkom. Teraz tam účinkujú dvaja študenti a zakaždým, keď sa takýto projekt bude konať, rád ich tam nasmerujem. Myslím, že pedagóg by nemal sprevádzať študentov, ale študent má sprevádzať študentov. Ďalej som toho názoru, že nie je potrebné mať samostatnú katedru starej hudby, je to náročné. Bolo by to určite veľmi vítané, už roky sa o tom vedie diskusia, ale zatiaľ bez konkrétneho výsledku. Jeden dobový klavír však môže byť súčasťou KKN. Využíval by sa v rámci výberového alebo povinne voliteľného predmetu. Mohol by sa používať aj pri výučbe komornej hry, napríklad so spevákmi pri Schubertových alebo Schumannových piesňach.
Na záver by som ešte chcela spomenúť, že ste aktívnym interpretom. Pamätám si, že po masterclasse, ktorý som s Vami mohla aj ja absolvovať, ste sa ponáhľali na koncert do zahraničia. Mohli by ste nám priblížiť niektoré Vaše domáce i zahraničné koncertné aktivity?
Tým, že sa venujem komornej hudbe a basso continuu, dá sa povedať, že hrávam o niečo viac koncertov ako bežní klaviristi. Mojim kolegom by som doprial, aby hrávali čo najviac, lebo táto kultúra klavírneho umenia u nás nejakým spôsobom stále viazne. Bohužiaľ, je to taký špecifický slovenský problém. Na klavíri sa u nás hrá menej ako v okolitých krajinách. Neviem, čím to je, pretože publikum má klavírne koncerty rado. Máme skvelých klaviristov, či už zrelých alebo aj mladých, ale naozaj majú málo koncertov. Vďaka komornej spolupráci sa dostanem aj na pekné miesta, akými sú Budapešť, Helsinki, Lipsko. Chodievam aj do Švajčiarska, kam často zavíta napríklad slávny Schiff. Podarilo sa mi tam zoznámiť s klavírnikom Ursom Bachmannom, ktorý vlastní skvelé koncertné nástroje. O. i. je majiteľom Bechsteina, ktorý použil Wilhelm Backhaus pri nahraní jednej alebo dvoch gramofónových platní. Tento nástroj bol u Bechsteina vo fabrike veľmi dlho zahádzaný vecami, nikto ho nepoužíval. Pán Bachmann ho odkúpil, lebo si ho pamätal ešte zo štúdií u Bechsteina. O tomto nástroji sa dozvedel András Schiff, ktorý ho teraz využíva na svojich koncertných cestách po Európe. Mal som možnosť si ho vyskúšať a bol to naozaj fenomenálny nástroj. Niekedy sa dostanem do kontaktu aj takýmito nástrojmi. Podľa môjho názoru máme veľkú výhodu, že tu neďaleko v Hainburgu sídli Philipp Schneider, ktorý je naozaj skvelým znalcom a odborníkom na Steinway. Tiež reštauruje aj staré nástroje. Vďaka blízkej polohe a skvelej spolupráci máme klavíry tejto značky na škole vo výbornom stave. Teším sa z toho. Oproti mojim časom môjho štúdia na VŠMU máte naozaj neporovnateľné podmienky (my sme sa tu trápili na Petrofoch :-) ). Týmto nástrojovým vybavením sme sa určite vyrovnali okolitým školám, pretože kvalitné nástroje sú pre štúdium dôležité. Nie je vhodné hrať a študovať na druhotriednych nástrojoch…
Veríme, že k týmto nástrojom pribudne aj hammerklavier.
Pre zaujímavosť, môj nástroj teraz dokonca veziem do Budapešti, vyžiadali si ho na nahrávanie CD (naladený bude na 442 Hz). Nie vždy sa dá priniesť na nahrávanie nástroj, na ktorom prebieha výučba v škole, a tiež nie každý je ochotný naladiť hammerklavier vyššie, najmä nie staré zreštaurované originály. To sa dá spraviť len s kópiou.
