Večné otázky — vecné odpovede
text | Juraj Jartim
Nedávno sa naša umelecká obec navždy rozlúčila s významným hudobným skladateľom, emeritným profesorom našej fakulty, dlhoročným vedúcim katedry skladby a dirigovania, pánom B. Smutná udalosť nás zastihla v čase, keď predstavitelia vládnej moci začali ešte viac než inokedy moralizovať, biť sa do pŕs a horlivo odkazovať na posvätný význam tradičných hodnôt a domácej (národnej) kultúry.
Avšak v spravodajstve štátnych médií (s výnimkou rádia Devín) o smrti ozaj významného slovenského predstaviteľa skladateľskej avantgardy a popredného pedagóga skladby nepadlo ani slovo, ani prostá zmienka. Strata ľudského života bolí, zvlášť ak ide o osobnosť, čo po sebe zanechala toľko dobrého. No ignorovanie tejto udalosti zo strany inštitúcií vie človeka nasrdiť a vziať mu chuť do práce, ktorá mu dosiaľ dávala zmysel. Keď som si vo fantázii prehrával situáciu, ako by asi mohol na inkriminovanú mrzutosť zareagovať niekto kompetentný, povedzme zo skladateľskej obce (označme ho, dajme tomu, pán Z), vyšiel mi z toho dosť bizarný dialóg s predstaviteľkou štátnej televízie (napríklad pani M). Máte chuť sa s ním oboznámiť? Udeľujem vám naň ako pravidelným čitateľom mojich fejtónov prednostné právo. Takže, milé deti, sústreďte sa, začína sa ďalšie interview z obľúbeného cyklu „Úsmev ako Darmo“:
M: Pán Z, vitajte u nás a prezraďte nám hneď skraja, čo vám na našom pravosmernom duchovnoprávnom médiu prekáža?
Z: Neviem, kde skôr začať…
M: Začnite pekne poporiadku, napríklad od konca.
Z: Nuž tak, koniec, aspoň čo sa týka vášho duchovnoprávneho média, ten by mi vlastne vôbec neprekážal.
M: Ako to myslíte?
Z: Úprimne.
M: Úprimne?
Z: Áno, pani redaktorka.
M: Nuž tak, úprimne, vôbec neviem, kam svojou odpoveďou mierite.
Z: Ale viete, viete to veľmi dobre.
M: Dobre, skúsme to z inej strany…
Z: V žiadnom prípade! Iné strany nechajme bokom! Ja som tu výlučne sám za seba a za náš spolok.
M: Práve to som sa chcela opýtať. Váš spolok sa na naše médium, na našu široko-ďaleko najvyváženejšiu plochovíziu hnevá. Prečo vlastne?
Z: Vy sa naozaj pýtate, že prečo? To je absurdné!
M: Súhlasím, je absurdné hnevať sa na niekoho, a pritom nevysvetliť, čo je príčinou toho hnevu. Je to niečo konkrétne, alebo sa pajedíte takrečeno plošne?
Z: Veď príčina je priam do neba volajúca. Chudák majster B.! Ako možno niekoho takto ignorovať? Nie je vám hanba?
M: Majster B.? Priblížili by ste nám, prosím, kto to je?
Z: Vy to neviete? Tak to je potom ešte horšie, ako som si myslel. Vy hádam ani neviete, kto som ja.
M: Isteže viem, vy ste predsa, ak ma podklady neklamú, súčasným predsedom vášho spolku…
Z: …Spolku chudobných skladateľov. Súčasným a možno aj budúcim, ak sa to nepobabre. No a majster B. bol naším niekdajším predsedom a neskôr čestným predsedom.
M: Chápem. Vy ste predsedom súčasným a ak, s prepáčením, motyka vystrelí, aj budúcim, ideálne doživotným, zatiaľ čo pán B. je predsedom bývalým, čiže čestným. Musím čestne priznať, že je to trochu komplikované…
Z: Ani by som nepovedal, ale prečo o ňom vravíte, že je? Predsa bol.
M: No hej, kedysi bol absolútnym predsedom, no dnes je, ako ste vraveli, iba čestným. Alebo už nie je?
Z: Pravdaže nie je. Akoby mohol, keď už nie je medzi nami?
M: Takže s vášho spolku vystúpil?
Z: Na to nemal ani najmenší dôvod.
M: Na vystúpenie netreba mať dôvod, stačí dobrá vôľa, nevôľa súčasného predsedu či jednoduché slobodné rozhodnutie.
Z: Ale on sa nerozhodol. On prosto umrel.
M: Vážne? Och, to mi je ľúto. Majster B. teda…
Z: Presne tak, ľavá komora jeho srdca vypovedala a to navždy dotĺklo. A preto máme na vaše pravosmerné médium ťažké cardium.
M: No moment, ale veď my s jeho smrťou vôbec nič nemáme.
Z: V tom je ten problém. Nechceli ste a nechcete s tým nič mať.
M: Chcete tým naznačiť, že by sme s nejakých zvrátených dôvodov mali mať na jeho skone záujem?
Z: Nie na ňom, ale oň.
M: ???
Z: Vaše duchovnoprávne médium malo v záujme vlastnej pravosmernosti o smrti majstra B. včas a objektívne informovať širokú pospolitosť, bola to vaša povinnosť.
M: Máte na mysli hlavnú spravodajskú reláciu…
Z: Isteže, o tom tu celý čas rozprávame.
M: Ach tak, teraz som vás pochopila. Nuž, veľmi nás to mrzí, no táto smutná správa sa k nám zrejme nedostala.
Z: Akože nedostala? Veď sme vám v mene nášho spolku hneď a bez okolkov poslali predbežné úmrtné oznámenie. Riadne označené a okolkované.
M: To možno áno, ale naša podateľňa bola po istý čas na prechodné obdobie dočasne umŕtvená a neskôr naše spravodajské oddelenie zrejme váhu toho oznámenia nevyhodnotilo ako primerane naliehavú. Možno nebolo formulované dostatočne dôrazne.
Z: Úmrtie nebolo dosť dôrazné? Robíte si žarty? Mal vari majster B. zomrieť viac, mal umierať silnejšie, masívnejšie, hlasnejšie či pre istotu trikrát tesne po sebe? Alebo mal svoj exitus strímovať na sociálnej platforme?
M: Nie, isteže nie, prepáčte. Muselo dôjsť k nedorozumeniu.
Z: Predovšetkým je to hanba. Škandál. Taký významný chudobný skladateľ ako samotný majster B., a vaša plochovízia ani „ň“! Avšak, nečudujem sa, veď vám ani teraz jeho meno nič nehovorí.
M: Ale áno, je to, pardon, bol to váš čestný predseda…
Z: Dobre, dobre, predseda sem — predseda tam, ale bol to hlavne nesmierne renomovaný chudobný skladateľ, reprezentant pokračovateľov zakladajúcej generácie našej náhodnej kultúry! Schválne, viete, čo skomponoval? Len tak mimochodom?
M: On komponoval len tak mimochodom? Myslela som, že komponoval seriózne, že to bol profesionál.
Z: Nepochybne, profesionál svetovej triedy, naša vskutku náhodná elita. Klasik avantgardy, žijúca legenda…
M: S prepáčením, už nežijúca…
Z: Nechytajte ma za slovo a vôbec, neskáčte mi do reči. Kde sme to prestali? Vidíte, teraz neviem či hop, alebo trop! Aha, už viem, teda takto: majster B. nás síce opustil, ale jeho legenda rozhodne nezosnula. Naďalej žije v jeho diele, respektíve dielach.
M: V obidvoch?
Z: Čo si to dovoľujete, majster B. zložil takmer stovku opusových čísel.
M: A ktoré by z nich by ste odporučili našim divákom?
Z: „Skúšate vy mňa, alebo ja vás?“
M: Ospravedlňujem sa, samozrejme, že vy mňa. A takisto moju trpezlivosť.
Z: Nerozumeli sme si, to je názov jeho z hľadiska časopriestoru azda najskromnejšej kompozície. „Skúšate vy mňa, alebo ja vás?“ predstavuje dvadsaťštyričasťovú dodekafonicko-tembrálnu kantátu pre štyriašesťdesiat chordofónnych inštrumentov, chápete?
M: Ak ide o to, tak to chápem, len by ste nám to mohli trochu bližšie objasniť.
Z: Máme na to dostatok času?
M: Bohužiaľ, čas uplynul, priestor sa zúžil, aj počet plochoznakov som takmer vyčerpala.
Z: Veru, priznám sa, aj mňa ste vyčerpali. Tento rozhovor trval ozaj celú večnosť.
M: Nuž, ak dovolíte, rada by som — pre zmenu ja vám — adresovala jedno vecné oznámenie.
Z: Ak nebude smútočné, prečo nie? Nech sa páči!
M: Ďakujem za rozhovor.
