Ženy v designe: Miška Kočiová

Miška Kočiová je UX designérka, ktorá verí v human-centered design. V roku 2011 začínala v dnes už najväčšom slovenskom UX štúdiu Lighting Beetle ako copywriterka. Veľmi rýchlo prenechala túto rolu lepším a posunula sa do role UX designérky a konzultantky.

Pred dvomi rokmi vymenila klientov za produkt. Dnes spolu s kolegami vylepšuje používateľský zážitok z navigácie Sygic.

Design je podľa Mišky témou, ktorú má zmysel podporovať a vzdelávať v nej. Aj preto spolu so svojimi kolegami z 2FRESH, Lighting Beetle, ui42 a FIIT založila Slovenskú User Experience Asociáciu — SUXA, ktorá tieto aktivity podporuje.

Myslím si, že celý UX je akýmsi prepojením psychológie, antropológie, designu ako takého s prímesou analytického myslenia.

Miška, čo je pre teba design a prečo je tvojou dlhodobou vášňou?

Keď sa zamyslím, je to vášeň spojená s istou dávkou terapie :). Myslím, že vďaka designu som sa posunula aj ako človek, preto ho vnímam ako súčasť samej seba. Naučil ma, ako benefitovať z konštruktívnej kritiky namiesto toho, aby som sa utápala v otázkach a prečo? Áno, aj také boli začiatky.

Design ma taktiež naučil, ako v sebe, pre dobro veci, potlačiť svoj neskonalý detailizmus a prefekcionizmus. Takisto som pochopila, že neúspech a robenie chýb nie je niečo zlé, priam naopak, posúva to človeka, ale aj samotný design vpred. Aj keď to niekedy pekne zabolí.

Celý design je pre mňa o riešení problémov. Je pre mňa fascinujúce tieto problémy najprv sledovať, následne hľadať a iterovať vhodné riešenia a v konečnom dôsledku tak spríjemňovať používateľom produktov či služieb život. A keď to dokonca dá niečo aj vám, je to skvelé.

Samozrejme, stále sa mnohé veci učím. Keď si však na konci dňa uvedomím, že ma moja práca napĺňa a baví aj napriek tomu, že poukazuje na moje zlé vlastnosti a do veľkej miery kreuje moju osobnosť, to musí byť vášeň.

Určite som si však k designu ako takému vybudovala pozitívny vzťah aj cez ľudí. Boli to krásne začiatky v LB-čku, keď sme boli piati a nad projektmi sme trávili dni a noci. Spolu s klientmi sme sa učili, ako budovať design nad potrebami zákazníkov, ako robiť výskum či testovanie použiteľnosti.

Myslím, že šťastie na ľudí a projekty mám dodnes — asi aj preto ma to stále baví.

Sama o sebe hovoríš, že ťa baví byť ženou a že to, že si žena ovplyvňuje tvoj pohľad na design a biznis. Ako vnímaš postavenie žien v tejto branži? Vidíš rozdiely medzi mužmi a ženami v prístupe, názoroch či čomkoľvek inom?

Keby som vychádzala zo stereotypnej poučky, tak by odpoveď znela asi takto: ženy sú tie empatickejšie a muži tí rozhodnejší a niekedy tvrdší. A práve táto oblasť aspoň pre mňa tieto spoločenské stereotypy neustále búra. Často sa stretávam s veľmi vnímavými designérmi alebo s designérkami, ktorých riadiace schopnosti by určite chcel mať každý.

Podľa mňa sa to nedá segmentovať a generalizovať na základe pohlavia. Skôr podľa typu osobnosti, tam určite existujú isté vzorce. Niekto je kreatívnejší, iný zas analytickejší, ďalší zas má vyššiu dávku EQ.

Neviem povedať, v čom to presne je, ale je to veľmi cítiť, ak sú v tíme aj ženy aj muži oproti napríklad čisto mužským alebo ženským tímom. Je tam zrazu akási vyváženosť a harmónia. Myslím si, že tieto dve esencie sú pre business a design veľmi dôležité, nejako to vtedy dáva celé zrazu zmysel.

V rámci pohlaví mi napadá asi jediný rozdiel. UX, design, technológie, toto všetko sa ženie vpred a mení veľmi rýchlo. Keďže nemám ešte rodinu a deti, stíham prakticky všetko, čo chcem a potrebujem. Keďže to, čo robím, mám naozaj rada a vnímam to ako súčasť mojej osoby, celkom sa obávam, aké to bude v budúcnosti. Veľa mojich kolegov má teraz deti, ale ich práca im zostáva aj naďalej, pre nich sa v tomto smere až tak zásadne nič nezmení. Ak raz odídem na materskú ja, pre mňa sa zmení asi veľa.

Nevravím, že to nebude príjemná zmena, ale ideálny stav by bol, ak by sa to po nejakom čase dalo skĺbiť. Nepoznám v tomto momente ideálne riešenie, ale je potrebné o tom hovoriť. Myslím si, že v tom nie som sama, stretla som už zopár žien, ktoré uvažujú podobne ako ja. Čiže asi ten strach, čo bude až bude v rámci práce, to je vec, ktorú muži v živote riešia asi o trochu menej, keď sa im narodí dieťa.

Niekedy si práve preto, že mám tú česť sledovať ťa posledných pár rokov, hovorím “ako to tá ženská zvláda?” A nie som sama. Neviem, či si to uvedomuješ, ale si veľmi výkonnostný typ. Máš veľa energie, makáš v práci i v súkromí (napr. na stene vo Vertigu). Ako to teda zvládaš? Čo ťa motivuje? Prečo si myslíš, že si taká aktívna?

Možno to tak nevyzerá, ale myslím si o sebe, že s prokrastináciou viem byť dobrá kamoška. Vtedy nie som so sebou veľmi spokojná — a predsa cieľom každého je byť šťastný a cítiť dobre.

Aktívnosť je u mňa preto možno prejav akéhosi balansu. Ak napríklad dlhšie nešportujem, cítim sa zle, ak nerobím toľko, koľko mám, tiež sa cítim zle. Ale naopak, ak aj jedno aj druhé ide tak, ako má, som spokojná, vidím výsledky, a to mi dodáva energiu.

“Ak robíte design len podľa vlastných pocitov a uvážení, formou “ja si myslím”, design vám to skôr či neskôr spočíta vo výsledkoch vašej práce.”

Čo ťa na tomto svete, na svete designu fakt štve?

Veľakrát sa ma ľudia pýtajú, ako majú začať, ako sa z nich stane UX designér alebo designérka. Myslím si, že na Slovensku je veľmi veľa šikovných ľudí, ktorí to s designom myslia vážne. Žiaľ, v súčasnosti nielenže nemáme žiadny dedikovaný odbor, ktorý by vychovával mladých UXákov, nemáme ani len večernú školu, ktorá by pomáhala ľuďom pri zmene odboru.

Stať sa UX designérom na Slovensku dnes znamená byť samorastom, ktorý sa rýchlo dostal do praxe. To je v súčasnosti najlepšou školou a aj mojím prípadom.

Myslím si, že celý UX je akýmsi prepojením psychológie, antropológie, designu ako takého s prímesou analytického myslenia. Čiastkovo sa dá na Slovensku študovať všetko, ale takémuto štúdiu chýba celistvosť.

Vzdelávanie je jednou z oblastí, ktorá ma na Slovensku skutočne štve. Produkty a služby by vyzerali určite inak, keby zo škôl vychádzali skúsení UX designéri s praxou. Takisto si uvedomujem, že to nie je jednoduché takéto niečo vytvoriť. UX design žiaľ nie je v rámci vzdelávania stále na Slovensku dôležitou témou.

Práve z tohto dôvodu sa v rámci SUXA snažíme aj vzdelávať. Keďže si uvedomujeme túto potrebu, organizujeme pravidelne prednášky a vzdelávacie workshopy — UX Bootcamp — ktoré pobežia aj tento rok v máji. Takisto som vďačná aj za iné aktivity, ktoré robia UX kolegovia “navyše”, aby dostali design viac do povedomia.

A posledná vec pre ďalšie generácie: aké tri najdôležitejšie veci by si odkázala začínajúcim dizajnérkam? Na čo by sa mali sústrediť?

Myslím si, že je dôležité uvedomiť si ako v designe, tak aj v živote, že neúspechy a zlyhania nás posúvajú vpred, netreba ich preto vnímať negatívne. Práve naopak, je potrebné z nich vyťažiť maximum a posunúť sa ďalej. Keď si pozriem napríklad svoje staré práce z pred pár rokov, niekedy sa fakt chytám za hlavu.

Na druhej strane, ak by tomu tak nebolo, tak je niekde chyba, pretože by to bol znak toho, že stagnujem. Nebojte sa robiť chyby, pretože chyby značia, že robíte niečo preto, aby ste sa posunuli k úspechu.

Niekedy mi v designe chýba pokora. Ak robíte design len podľa vlastných pocitov a uvážení, formou “ja si myslím”, design vám to skôr či neskôr spočíta vo výsledkoch vašej práce. Používateľsky orientovaný design nie je postavený na vlastnom egu. Je to o používateľoch, o počúvaní a empatii, o testovaní nápadov, ale aj o tom, že zadávateľ má byť vaším partnerom.

Posledná vec je proaktivita. Ak ide na pohovor človek, ktorý predtým nikde nerobil, ale ukáže, ako pracoval na redesigne YouTube-u, alebo robil výskum o tom, ako ľudia nakupujú online, je to ako balzam na dušu. Zároveň je vidieť, že to s UX designom myslí vážne.


Miške za celý 2FRESH veľmi pekne ďakujem za rozhovor a prajem veľa pracovných aj osobných úspechov! :)

Like what you read? Give Tina Lickova a round of applause.

From a quick cheer to a standing ovation, clap to show how much you enjoyed this story.