Ako prežiť týždeň sólo cestovania

šoférovať van bez nehody a spávať v lese

Čo si predstavíte, keď sa povie sólo cestovanie? Mnohým ženám sa zježia chlpy na celom tele a len nesúhlasne krútia hlavou “nie, to nie je nič pre mňa, je to príliš nebezpečné”, alebo “ženy by nemali cestovať samé”, či “čo by som tam sama robila?”. A čo keď ako bonus dostanete namiesto peknej hotelovej izby dom na kolesách a cestujete s ním na miesta, ktoré ste nikdy pred tým nenavštívili? Do vrecka máte hlboko, a preto sa rozhodnete spávať v lese a na prázdnych parkoviskách. Je táto predstava lepšia? Rozhodne to bola obrovská výzva, no ja pred výzvami neutekám.

Môj týždeň sólo cestovania začal v severočeskom mestečku Teplice nad Metují v kempe Bučnice. Prišla som sem, aby som si pozrela krásy Broumovska a navštívila skalné mestá. Ako som už písala v predošlom príspevku, z kempingu som nebola veľmi nadšená najmä kvôli vyšším cenám a nižšiemu komfortu služieb. Moju náladu však napravil hneď prvý výlet. Vydala som sa do Teplického skalného mesta. Tušila som, že skalné mestá budú krásne, ale to čo som tu videla, mi vyrazilo dych. Skaly ožili do najrozmanitejších podôb ohromných veľkostí a tvarov. Naplno som preciťovala pokoru a úctu voči tomuto majestátnemu dielu prírody. Súkromie si tu síce veľmi neužijete, nakoľko sa jedná o jednu z najviac navštevovaných lokalít v Česku. Mnohé skaly dostali meno podľa toho, na čo sa ľuďom podobali (Konská hlava, Permoník, Krakonošove špárátko, Krakonošove šortky… celkovo tých variácií s Krakonošom bolo dosť). Niekedy som dokonca ani s využitím veľkej dávky fantázie nebola schopná nájsť podobu, ktorú im ľudia pripísali.

Konská hlava, alebo Faun?

Na náučnom chodníku ste okrem skál mohli vidieť hneď niekoľko zaujímavostí. Jednou takou bol napríklad hrad Střmen, ktorý dnes už prakticky neexistuje. Vedie k nemu 300 schodov, no na vrchole po ňom nenájdete ani stopu. Zachovali sa len zmienky v dobových kronikách. Vraj bol hrad dobytý a zrovnaný so zemou lúpežnými sliezkymi rytiermi… No nech som sa zamýšľala akokoľvek, nevedela som prísť na spôsob, ako mohli tento nedostupný hrad dobyť. Podobne to bolo aj v prípade hradov Skály a Adršpach, ostali po nich akurát tak vytesané oblúky v skalných stenách.

Teplické skalné mesto
Martinské steny, Teplické skalné mesto

Po dvoch nociach som kemp v Bučniciach opustila. Stratila som síce istotu miesta na prenocovanie, no verila som, že to nejako zvládnem. Išla som si nakúpiť potraviny do mesta. Práve sa tu chystal akýsi cyklistický pretek, takže som si veľmi nemohla vyberať a musela som parkovať cúvaním z hlavnej cesty. Na čelo mi vystúpil studený pot. V tom sa pri mne zjavili dvaja chlapíci, ktorí sa dobrovoľne podujali robiť mi “speťátka” a parkovacie senzory, takže to prebehlo úžasne hladko. Od jedného z nich som dostala super tip na tiché a príjemné miesto na prenocovanie. Skoro by som zabudla, bez výnimky každý chlap, ktorého som stretla, bol fascinovaný, že šoférujem také VEĽKÉ auto sama. Niektorým som dokonca v očiach zazrela iskričky detského nadšenia a hádam, že by si to tiež radi vyskúšali!

Svoju prvú noc v divočine som strávila neďaleko Jiráskových skál poblíž lesného odpočívadla. Najprv som musela zviesť boj so svojimi emóciami a racionálnymi argumentami presvedčiť samu seba, že ma tu nik nepríde zabiť, znásilniť, ani zjesť a až potom som mohla pokojne zaspať. O šiestej ráno som sa zobudila na svišťanie bicyklov- to už sa začali spomínané cyklistické preteky.

Rašelinové Černé jezírko, Jiráskovy skály

Trošku som to podcenila, keď som si myslela, že sa tu len tak hocikde zašijem. Ročne oblasť navštívi okolo 250 000 turistov, takže sa miestni poistili, a čo sa dalo, ošetrili zákazmi. Rozhodla som sa preto, že dám kempom ešte jednu šancu.

Na poludnie som dorazila do Zdoňova, ktorý leží skoro až na poľských hraniciach. Zistila som, že kemp je síce otvorený, ale prakticky tu nik až na jednu ubytovanú rodinu nie je. Majiteľ mi po telefóne odporučil prísť večer, to už by vraj mala prísť jeho dcéra, ktorá ma ubytuje. Napriek tomu, že majitelia boli preč, celý areál bol voľne prístupný, tak som sa tam trošku poobzerala. Mali tu novučičké kúpeľne, ktoré mi pripadali ako dar z nebies po 3 dňoch bez sprchy. Potreba hygieny bola silnejšia než strach, že ma tam niekto vymákne, tak som si dala rýchlu sprchu a vypadla. To bola moja posledná návšteva v Zdoňove. Večer som už zadarmo parkovala v Adršpachu pred hlavným vstupom do skalného mesta.

Zdoňov

Je užitočné baviť sa s miestnymi ľudmi. Od Tomáša, ktorého som stretla v Jiráskových skálách, som sa dozvedela, že po 18:00 sa tu dá parkovať úplne zdarma. Samozrejme, ak na ďalší deň pred ôsmou, než začnú vyberať, odídete. Ako som sa presvedčila, nebola som sama, ktorá o tomto “kempingu” vedela a s radosťou som ho niekoľko nocí využívala. Ale to bola len ďalšia vec, ktorá sa v Adršpachu s príchodom šiestej hodiny večernej neriešila. Tetám z pokladne padla (do skalného mesta sa dostanete jedine cez platený vstup) a všetci nudisti z okolia sem nabehli, aby sa okúpali v kryštálovo čistom Adršpašskom jazere. Všade naokolo ste si mohli všimnúť tabule zakazujúce kúpanie. Niet divu, že niektorí náhodní nemeckí turisti túto dekadenciu nevedeli rozdýchať. Ja som sa len v duchu smiala a tešila sa, ako sa k tým naháčom čoskoro pridám.

Adršpašské jazero

A aký bol môj program tieto dni?

  • Vstávala som pred siedmou
  • Do polhodiny som musela sama zložiť posteľ, popresúvať batožinu späť do kufra a osušiť okná a zrkadlá
  • Potom som sa presunula niekam ďalej, kde sa neplatilo parkovné. Za týždeň som vďaka tomu ušetrila okolo 1000 Kč
  • Tu som si dala raňajky a počkala, kým slnko vylezie spoza skál a zohreje dolinu
  • Cez deň som podnikala vychádzky do okolia, či túry. Počasie bolo slnečné a horúce ako v lete, takže som sa aj opálila :)
  • Podvečer som už bola pri jazere, či na lúke, meditovala, alebo si robila zápisky z ciest

Dni som trávila naozaj aktívne, až sa mi stalo, že som prišla do bodu úplného nasýtenia a mala som chuť len tak nečinne byť. Sama so sebou, nič nemusieť, nič nerobiť, len spočinúť v prítomnosti.

Tieto pocity súviseli aj s mojím cyklom — po prvý raz som si vyskúšala aké to je prežiť menštruáciu v aute. Možno je to pre niekoho nepríjemná téma, ale nedá mi len tak ju obísť, nakoľko je to dôležitá súčasť života každej ženy. Veľa mojich priateliek sa obáva dlhodobo cestovať. Ich dôvody sú často veľmi prozaické — hygiena a menštruácia. Je možné, že na túto tému napíšem i samostatný článok, nateraz vám však milé žienky odkazujem, aby ste podobným hlúpostiam nedovolili brániť vám v tom, čo naozaj chcete robiť. Kde je vôľa, tam je aj cesta.

Môj týždeň na “samotke” sa blížil ku koncu, ostávalo už len vyzdvihnúť môjho drahého z Hradca Králové a stráviť spoločne posledné dni v tomto magickom kraji. Počas predošlých dní som v sebe objavila istotu, a pochopila, že nie som odkázaná len na partnera, ale veci viem celkom dobre zvládnuť i sama. To mi zdvihlo sebavedomie a dodalo nadhľad. Bola som “vymeditovaná” a pokojná ako nikdy pred tým. On zase “vyžúrovaný” a spokojný, že sme znova spolu. Pre oboch to bola príležitosť vidieť veci z inej perspektívy a pochopiť ich v nových súvislostiach.

Záver výletu sme strávili skoro až rodinne… Sedíme pred krčmou, hráme karty a v tom na nás niekto kričí: “čaute”. Šanca, že vás stovky kilometrov od domova vymákne sestra, je dosť mizivá, ale hovorím vám, môže sa to stať!

Milí priatelia, želám vám veľa čarovných príbehov, úžasných cestovateľských zážitkov a odvahy skúšať nové veci, či už sólo, alebo s tými, ktorými sú vám najbližší.

Keď sa sestry aj s frajermi stretnú v Adršpachu

Rozšírená fotogaléria z Broumovska

Zisti viac o našom cestovateľskom projekte Van Love

  • Daj nám svoje srdce! Ak sa ti článok páčil, označ na konci
  • Pridaj sa k nám pomocou tlačidla “follow” a automaticky dostávaj upozornenia na nový článok
  • Chceš sa podeliť so svojimi dojmami z článku? Napíš komentár.
  • Myslíš, že by článok mohol byť inšpiratívny aj pre tvojich priateľov? Neváhaj a zdieľaj ďalej.

Ďakujem za prejavy vašej podpory a priazne

caravan_girl