11. týždeň v Kanade, vodoparáda

O vypadnutých vtákoch II., Niagárkych vodopádoch, synchronizovanom zúfalstve

Vtáci — nečakané a smutné pokračovanie

Doskačkaného vtáka som našla v záhrade mŕtveho. Emilio ho zakopal no o pár dní... Videl ako vták rodič neprestajne niečo po našej záhrade hľadá. Dokonca začal hĺbiť zobákom dieru na mieste kde bol zakopaný jeho potomok. Dostal sa, s tým jeho malým zobáčikom, do hĺbky 8cm! To to správanie nás natoľko šokovalo a dostalo, že Emilio zobral rýľ a vtáka vykopal.

Nevieme ako (hlavne pretože to nebol malý vták) ani kedy. Ale telo zmizlo a rodič už do záhrady hľadať nechodí.

Konečne sme sa dostali na Niagary

145km, slnko, krásne aj menej krásne výhľady. Dediny aj diaľnica a nakoniec vodoparáda.

Po ceste…
Západ slnka.

Za zmienku stojí spomenúť ako sme sa odtiaľ dostali. Zobrali sme kombináciu autobus a vlak, pričom sa modlili aby nás ujo autobusár na posledný spoj smer Toronto pustil. Dôvod? Autobus má limit 2 biky ale cyklistov bolo 7. Bol fajnový - ako správny Kanaďan, a ešte nám aj pomohol potlačiť biky v batožinovom priestore.

Pohovory

Stále to nekončí. Aj by už mohlo ale kým aspoň jeden nedotiahnem do konca tak vlastne nemôže. V každom prípade sa môžem pochváliť, že som mala pohovor s Canadian Tire a stále mi volajú aj menšie spoločnosti, dokonca samé od seba cez LinkedIn. Preto chcem v krátkej dobe uvereniť moje triky, verím, že pomôžu aj mimo Kanady.

O záchvate

Jedno ráno sme sa zobudili bez nálady, nafučaní. Synchronizovane sme dostali záchvat neznámeho zúfalstva. V mojom prípade som netušila odkiaľ pramení. Ale zahnala ho knižka o Kanade a nápad kúpiť auto a zohnať psa. Celý deň sme plánovali cestu naprieč krajinou a pozerali koľko stoja autá. Zúfalstvo pominulo a druhý deň sme o tom už nehovorili.

Emilio, môj fotomodelko.