Chlapci, ja by som sa nesmial, tu hore bol veľký medveď .

Takéto privítanie by potešilo zrejme každého dobrodruha, no predsa, ja som kdesi vo svojom vnútri pociťoval strach.

O turistike na Choč som uvažoval už dlhšie, vždy ma totiž fascinoval nádherný časozberný záber východu slnka vo videu Somewhere in Slovakia 1 (1:03) od Matúša Lašana.

Veľký Choč je nápadný vrch, týčiaci sa nad Ružomberkom, medzi najvyššími slovenskými pohoriami. Dominantou Choču sú charakteristické skalné bralá, ktoré sa vypínajú na jeho hrebeni z východnej strany.

My sme sa však na tento vrch vydali koncom zimy, čo nám prinieslo mnoho dobrodružstva, nejaké tie prekážky, no rozhodne nádherné spomienky.

Ružomberok nás privítal pomerne pochmúrnym počasím, ale za to treba uznať, že ich železničná stanica má svoje čaro.

Netrvalo dlho a cestovali sme autobusom do Valaskej Dubovej.

Tu naše dobrodružstvo začína.

Smer nebolo ťažké nájsť.

Len čo vchádzame do lesa s úsmevom na perách a očakávaniami, oproti nám vidíme turistu s karimatkou a veľkým ruksakom, zrejme prespával. Vyzeral trochu vyľakaný a o tom svedčilo aj jeho rýchlejšie tempo. Privítal nás slovami : Chlapci, ja by som sa nesmial, tu hore bol veľký medveď. Trochu nás opustil nadmerný optimizmus, no my vieme kým sme. Odovzdali sme sa pod opateru matke Božej a do rúk Božích. Vo viere, že Ocko nedovolí, aby sa nám čokoľvek zlé stalo, pokračovali sme do temného lesa, v ktorom sme po krátkom čase zistili, že sa to bude šmýkať.

Nie dlho a naskytol sa nám pohľad na skalné bralá v jemnej hmle

Predsa len. Uvedomovali sme si, že medveďov, ktorých je v týchto lesoch naozaj hojne, je potrebné o nás upozorniť. Preto som takmer celú cestu spieval chvály, nech každý v tomto lese vie, že putujeme pod ochranou Najvyššieho (Ž 91) Bolo mi jasné, že slová tohto žalmu, majú moc. Muži majú radi dobrodružstvo. ;)

Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva *
a v tôni Všemohúceho sa zdržiava,
povie Pánovi: †
„Ty si moje útočište a pevnosť moja; *
v tebe mám dôveru, Bože môj.“
Veď on sám ťa vyslobodí z osídel lovcov *
a zo zhubného moru.
Svojimi krídlami ťa zacloní *
a uchýliš sa pod jeho perute.
Jeho pravda je štítom a pancierom, *
nebudeš sa báť nočnej hrôzy,
ani šípu letiaceho vo dne, †
ani moru, čo sa tmou zakráda, *
ani nákazy, čo pustoší na poludnie.
I keď po tvojom boku padnú tisíce †
a desaťtisíce po tvojej pravici, *
teba nezasiahne.
….

Hoci po celý čas v lese bolo zamračeno či hmlisto, keď sme z lesa vyšli, vystúpili sme na nový level. Hneď stúpla nálada nášho tímu. Posádka našej výpravy pozostávala zo skúsených zálesákov : Jozef Mizerák, Samuel Repka a v posledno neposlednom rade Marián Radvanský.

Ďalej to už šlo lepšie. Spoznali sme úplne iný svet, snehové kráľovstvo. Varovným signálom pri opustení turistickej značky bolo to, ak si sa zaboril po kolená do snehu.
Miestami bol sneh po pás, veď pozrite :D

Na vrchol sme sa dostali pomerne rýchlo. Hoci výhľad na okolie Choča bol nemožný, pozorovať ako mizne a opäť sa vyjavuje bolo zaujímavé.

Iba chvíľa

Dilema nastala pri odchode. Ktorým smerom sa vydáme ? Vydali sme sa cestou, ktorou iní nezvyknú chodiť, miestami sme boli prví. Ja som spočiatku trošku neisto pochyboval o tomto rozhodnutí, no pozrite, myslím, že sa oplatilo, bolo to viac ako len zaujímavé.

Zostup bol perlička ;)

Všetko sa to nedalo zachytiť na oko objektívu, miestami to bolo zábavnejšie a inde trochu nebezpečné, no rozhodne to bol požehnaný, pekný a dobrodružný čas.

Pozývam vás všetkých, ktorí váhate, či sa vydať na poslednú turistiku. Nájdete tu spomienky, ktoré čakajú práve na vás a už sa ich nepustíte, sú tak nádherné. Stojí to za zo ;) .

Žalm 133
1 Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu.

2 Je to sťa vzácny olej na hlave, čo steká na bradu, na Áronovu bradu, čo steká na okraj jeho rúcha.

3 Sťa rosa na Hermone, čo padá na vrchy sionské. Tam Pán udeľuje požehnanie a život naveky

Vodopád v Lúčkach

Ďakujem ti za tvoj čas a za túto chvíľu. Ďakujem tiež svojim spoludobrodruhom, medveďa sme žiaľ či skôr vďaka Bohu nestretli, v jari bývajú agresívne. 
TRAVELING IS A PASSION.

One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.