Doma je doma

O čom písať keď deň beží doma v papučiach pri amerických komédiách?

Je veľmi zaujímavé, ako človek vníma prostredie, ktoré poznal ako svoje topánky, po dlhom čase neprítomnosti. Keďže strážim Benyho, musím aspoň na chvíľu prezuť papuče, obliecť mikinu a vybehnúť do tejto augustovej zimy. V skutočnosti sa na obednú prechádzku teším už od rána a na zimu už od prvého dňa v Lisabone.

Aj keď som sa počas našej prechádzky dvakrát podkla o pukel na chodníku, trikrát mi cestu skrížila divoká tráva a štyrikrát som sa v žabkách borila blatom, bola som spokojná ako už dlho nie. Veľa vecí sa doma mení, miesta, ktoré poznám od malička už nespoznávam, z aleje topoľov dva ubudli, na lúke pred starým AgroMilkom nové štyri pribudli. Naše detské ihrisko pod blokom je úplne prerobené, lavička, s ktorou som prežívala prvé lásky zmizla. Pred Hoťapom vyrástol gregokatolícky kostol. No stále sa treba tu prebrodiť, tam preskočiť, hento obísť.

Aj keď ako (dúfam) budúca architekta mám v hlave už komplexnú rekonštrukciu verejných priestorov, prajem si, aby sa tých zúbožených popraskaných betónov a polorozpadnutých budov nikto nikdy nedotkol.

A tak ma sentiment dnes predsa len premohol.