Koniec jednej éry.

Nadpis je asi dramatickejší ako by sa patrilo, ale naozaj. Lisabon bol jedna éra. Najlenivšia, najbezstarostnejšia, najslnečnejšia. Najviac precestovaná, prespatá a prejedená. Oh, Padaria Portuguesa, ako mi tvoje koláče “zjedz ma inak to oľutuješ“ budú chýbať. No aj na belgickú čokoládu sa dá zvyknúť.

Dnešok sa nesie v znamení (musím si vymyslieť originálnejšie frázy) balenia, upratovania a posledných nákupov suvenírov. O ulicu nižšie je malý obchodík, tzv. drogéria. Jej výklad sme obzerali každý jeden raz keď sme ho míňali. Pri rôznych šampónoch, penách na holenie,… Vymýšľam si, netuším čo okrem tých nádherných malých mydielok v tom obchode vlastne majú. Vraj sú to pravé portugalské mydlá, tvrdila to usmievavá teta predavačka (tí ľudia mi budú chýbať snáď najviac). My sme si nakoniec vybrali tieto maličké ⌃, kokos a granátové jablko. Boli tam ale aj väčšie s dizajnom podobným Alfonsa Muchu.

Keďže portugalské obchodíky, myslím ozajstné portugalské, ktoré vlastnia Portugalci a predávajú portugalský tovar, sú neskutočne neodolateľné, vošli sme aj do Livrárie. Nie som si istá či to bolo kníhkupectvo alebo antikvariát, asi kombinácia oboch. Vzadu na najmenšom skrytom stojane sme objavili staré anglické knihy za pár eur. Cez detektívky som sa dohrabala k akejsi ženskej knihe. Nie som si istá, či ma to bude baviť, ale odporúča ju autorka jednej z mojich obľúbených kníh, Údolie bábik, a vyzerá tak pekne! Strany sú z bokov zelené. Ale tak strašne pekne staro zelené. A vonia po starej knihe. Preto som to euro za ňu obetovala (teda Paťo) a vyhodila nohavice aby mi vošla do kufra.

Asi nám už horia domáce hranolky (aké hipsterské), bežím ich vypnúť. Večer ideme na rozlúčkovú večeru s Radkou a Vilom a ja sa už neviem dočkať na Sardinhas com batatas. Alebo akékoľvek iné ryby, ktoré ponúknu. Všetky sú tu totiž najlepšie.