N̶á̶h̶o̶d̶n̶é̶ stretnutia

Dnes sme proste nemali byť vonku sami. Ale ako dobre.

Poznáte tie chvíle, keď sa prechádzate svojim rodným mestom a všade kam pozriete niekto známy? Sú dva druhy dní. Také, a potom dni, kedy nestretnete ani kamarátov, s ktorými si stretnutie trikrát potvrdíte a dvakrát odprisaháte.

Už pri prechádzke s Benym som stretla susedov z celého bloku. Uja, ktorý ma volá malá Zdena (mamka), no aj suseda z bytu oproti, ktorý má poznal už keď som bola „takáá maličká“. Všetci ma zdravili s rovnakým nemeniacim sa úsmevom. Na Paťa zas pozerali zvedavo, niekedy s neistotou. Lovili hlboko v pamäti a asi rozmýšľali, či už im neslúži, alebo ho ozaj ešte nevideli.

Neprešli sme, už bez Benyho, ani kilometer. Na zastávke sme našli vyčkávať Peťu, spolužiačku zo strednej, ktorú som dobré štyri roky vídala len z fotiek na fejsbuku. Počas krátkych pätnástich minút jazdy električkou sme tie štyri roky zhrnuli lepšie, ako by som čakala.

V meste nám ubehlo sotva ďalších pätsto metrov a zrazili sme sa s Aďkou, ktorá s nami včera došla z Mikuláša do Košíc na krátky výlet. Rovno sme zašli na kávu do Republiky Východu. Ísť tam so záhorákom a liptovčankou bol ten najlepší nápad. Východňarské menu získalo z ich úst úplne iné dimenzie.

Večer sme zamierili do Tabačky, kde sme si už cielene dali pivko s mamkou, Kikou a Dankou. Cestou sme ešte na pár minút vytiahli Reného, opäť zo strednej, od kasy v New Yorkeri.

Je desať hodín, no ja stále čakám, kto nám zaklope na dvere.

One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.