Prvý …

Každý má blog. Už dlhší čas rozmýšľam, či to tiež neskúsiť. Každý deň sa niečo deje. Paťo mi stále hovorí, že by som mala začať. Raz za čas si na to spomenie a vymenuje mi aspoň tri veci, o ktorých by som mohla v ten deň napísať. Ja väčšinou odpoviem nedôverčivým uhm uhm a úpenlivo rozmýšľam, kto by to vôbec čítal. Možno viem napísať aký taký článok, píšem do novín, robím rozhovory, … Ale čo ja viem.

Stále ma viac bavilo sentimentálne filozofovanie nad životom. Moja bývala triedna profesorka, slovenčinárka, by nad tým teraz pokrútila hlavou a krátkym náznakom dvihla dva vystreté prsty k otvoreným ústam. A úplne to chápem. Je ťažké balancovať medzi príhodnou poznámkou, ľahkým vtipom a grckovým sentimentom. Minimálne ja s tým bojujem takmer pri každej vete.

Nie je blog vlastne denníček? Milý denníček, dnes by som mala napísať aspoň dva články na brigádu. V piatok odchádzam z Lisabonu do Barcelony, kde sa stretnem s maminkou, Nikou a Kikou, zvyčajná dámska dovolenková zostava. Keďže ma bude celý týždeň zamestnávať opaľovanie, pitie miešaných drinkov, vykecávanie a ležanie na mori bruchom hore, nebude možné do tohto programu začleniť písanie článkov. Preto som to chcela spraviť už dnes, resp. včera, teda už v pondelok.

Namiesto toho píšem prvý príspevok do blogu, ktorý ešte neexistuje a nie som si istá, či niekedy vôbec bude.

Like what you read? Give Miroslava Argalášová a round of applause.

From a quick cheer to a standing ovation, clap to show how much you enjoyed this story.