Zmeny sú nanič

„… a budeš nám všetkým veľmi chýbať.“ Dokončila Evka jeden zo svojich prípitkových preslovov. A ja som bola v pohode. Vážne v pohode. Ide si splniť sen, založiť kaviarničku, ktorú chcela odkedy sme sa spoznali (ten príbeh by si tiež zaslúžil vlastný článok). Banda ukričaných detí generácie Z to rozhodnutie každým vtípkom a drzou poznámkou starostlivo vyťahovali vyššie a vyššie z jej podvedomia. Tie detiská si nakoniec veľmi obľúbila, oni zrazu začali mať radi matiku. No plán Niekedy Niekde (budem mať kaviareň) sa predsa počas dvoch učiteľských rokov úspešne zmenil na plán Tu a Teraz. Až na to, že nie Tu. Ale Tam.

„Čas na darčeky!“ skríkla potom Evka. Stále som v pohode. Tak nejak. Žienky, prípadne mužíci, poznáte to? Smutno, depka, slzy na krajíčku a príde objatie. Nič nie je lepšie. Teda horšie. Objatím sa vyvalí všetkých 1489 pocitov a zadržiavané krokodýlie slzy. Objatie síce lieči smutnotu, no najprv ju musí starostlivo oplakať. A tak to bolo. Som v pohode, kým stála na 2 metre. Mesiace úctihodne potlačovaných smútkov vybuchli v plač pred celou bandou jej kamarátov. Trapka. Zasa.

Opustila ma. Kvôli svojej malej rozkošnej kaviarničke, rozrastajúcej sa rodine a prekliato peknému rodnému mestu ma ozaj opustila a nechala samú napospas životu s mužom. Sebecké, bezcitné, nelojálne…

Hej vy Tam, pošlite ju láskavo späť odkiaľ prišla! ♥