Skladby z Roku v hudbe_FM: 1972

She says, hey baby, take a walk on the wild side
Said, hey babe, take a walk on the wild side
And the colored girls go
Doo doo doo doo doo doo doo doo doo
Doo doo doo doo doo doo doo doo doo

Simon & Garfunkel - America

Keď v novembri 1972 vyšiel singel America, duo Simon & Garfunkel už nejestvovalo. Rozpadlo sa dva roky predtým. Pieseň sa prvý raz objavila už na ich štvrtom albume Bookends z roku 1968, ktorý vznikol v produkcii samotného dua a Roya Haleeho. Ako singel vyšla pieseň štyri roky neskôr preto, aby promovala vydanie albumu Simon & Garfunkel’s Greatest Hits. Autorom je Paul Simon, ktorý sa pri písaní Ameriky inšpiroval road tripom po krajine, ktorý podnikol v roku 1964 so svojou vtedajšou priateľkou Kathy Chitty. Na nahrávacej session bubnoval slávny Hal Blaine, ktorý s kapelou spolupracoval aj na skladbe Mrs. Robinson. Základom všetkého je samozrejme jedinečná konvergencia magických hlasov Arta a Paula, ktorí si vždy dobre rozumeli a mali toho veľa spoločného. Melancholická pieseň vznikla v čase, keď Spojené štáty stratili Martina Luthera Kinga a Roberta Kennedyho a stupňovala sa vojna vo Vietname. Kritici aj fanúšikovia považujú skladbu America za jednu z najlepších, aké kedy Simon & Garfunkel nahrali. V meste Saginaw, ktoré sa spomína v piesni, umelci zvečnili úryvky z textu na opustených budovách, ktoré tam nájdete dodnes. (dátum vydania singla: november 1972)

T. Rex - Children of the Revolution

Transformácia kapely Tyrannosaurus Rex na elektrických bojovníkov T. Rex je príbehom prechodu 60's do 70's. Hipisácka idyla je mŕtva, nech žije znovuzrodené zbožňovanie tínedžerských idolov. Príchod Marca Bolana a jeho kapely otriasol hudobnou scénou popu. „Popová scéna čakala na explóziu,“ nechal sa počuť Marc. „A ja som bol na to ten pravý.“ Skladba Ride a White Swan z roku 1970 odštartovala ošiaľ, ktorý dostal označenie T-Rextasy, podobne ako pár rokov predtým mali Beatles svoju Beatlemániu. Nasledovali ďalšie veľké hity a 8. septembra roku 1972 prišiel singel Children of the Revolution, ktorého autorom bol spevák a gitarista Marc Bolan a ktorý producentsky zastrešil Tony Visconti. Po štyroch number one hitoch pieseň obsadila len druhé miesto singlového rebríčka a nikdy sa neobjavila na regulárnom albume. Dva a pol minútová skladba o tínedžerskej vzbure však zaujala mnohých. Dôkazom toho je aj niekoľko filmov, kde dostala priestor v pamätných scénach: Billy Elliot, Raňajky na Plute či Moulin Rouge! — do tohto muzikálu ju prespievali Bono a Gavin Friday. Príležitosť nahrať či naživo predviesť Children of the Revolution si nenechali ujsť mnohí hudobníci naprieč rôznymi žánrami od Eltona Johna, Peta Dohertyho a Patti Smith cez Violent Femmes, Nenu až po Soulwax a Neon Indian.

Lou Reed - Walk on the Wild Side

Lou Reed nahral skladbu Walk on the Wild Side dva roky po odchode z kapely Velvet Underground, ktorá výrazne ovplyvnila vývoj alternatívnej hudby, no komerčne úspešná nebola. Reedova prvá sólovka prepadla a nejaký čas to vyzeralo, že s hudbou skončí. Napriek tomu vznikla v lete roku 1972 v londýnskych Trident Studios nahrávka Transformer a prvým singlom z nej sa 8. novembra stala práve pieseň Walk on the Wild Side, ktorej producentmi boli Reedovi veľkí fanúšikovia David Bowie a Mick Ronson. Skladba vyšla v čase, keď bol na vzostupe glam rock a poslucháčov fascinovali homosexuálne orientovaní hudobníci a performeri obliekajúci si ženské šaty. Pieseň s kontroverznou témou, o ktoré však u Reeda nikdy nebola núdza, rozpráva krátke príbehy piatich transvestitov, ktorí prichádzajú do New Yorku a stávajú sa prostitútmi. Dotýka sa tiež tabu ako transexualita, drogy a orálny sex. Napriek tomu sa stala hudobníkovým najväčším hitom kariéry a veľa sa hrávala aj v rádiách. To bolo aj preto, že nie všetci text piesne pochopili. Ústredné figúrky textu piesne — Holly, Candy, Little Joe, Sugar Plum Fairy a Jackie boli známymi Andyho Warhola, ktorý ich obsadzoval do svojich filmov a urobil z nich hviezdy. Reed mal pochopenie pre to, čo postavy jeho piesne prežívajú. Sám väčšinu svojho života zápasil so svojou sexualitou, pretože keď bol malý, jeho rodičia sa jeho homosexualitu pokúsili vyliečiť elektrošokmi.

Pavol Hammel & Marián Varga - Smutná ranná električka

V roku 1972 vyšiel jeden z najdôležitejších albumov slovenskej popmusic — Zelená pošta Pavla Hammela a Mariána Vargu. Nahrávka vznikla v máji toho roku v experimentálnom štúdiu Československého rozhlasu v Bratislave. Ide o prvú spoluprácu Pavla Hammela s Mariánom Vargom od rozpadu klasického obsadenia Prúdov, ak nerátame pesničkový singel Ráno. Okrem ústrednej dvojice sa na albume podieľala kompletná zostava vtedajšieho Collegia musica: basgitarista Fedor Frešo, ktorý album aj produkoval a bubeník Dušan Hájek. Na dvoch skladbách hosťuje gitarista Radim Hladík, ďalší gitarista Rastislav Vacho a na album bolo prizvané aj Bratislavské dychové kvinteto a Symfonický orchester Československého rozhlasu. Po úspechu albumu Konvergencie dostal Marián Varga od vydavateľstva Opus ponuku nahrať ďalší album, tentoraz pesničkový. Varga mal v tom čase dvadsaťpäť, Hammel dvadsaťštyri. Zelenú poštu tvorilo vo výsledku desať skladieb, na deväť z nich zložil hudbu Marián Varga a na jednu Pavol Hammel. Skladby bolo treba otextovať, tejto úlohy sa zhostili Kamil Peteraj, Boris Filan a Miroslav Válek. Posledný menovaný je autorom poetickej Smutnej rannej električky. Marián Varga zložil hudbu k Električke ešte v šesťdesiatych rokoch pre skupinu Prúdy, na album Zvoňte, zvonky sa však nedostala. Strednej pasáži skladby dominuje organové sólo Mariána Vargu a záveru zase gitarové sólo Radima Hladíka. V kombinácii so smutným a depresívnym textom Miroslava Váleka vznikla silná skladba, ktorá sa nestratila ani na takom vyváženom albume akým je Zelená pošta.

photos resources:

Simon & Garfunkel — http://peel.wikia.com/wiki/Simon_and_Garfunkel
T. Rex — http://www.samgreen.co.uk/dandyadspromos.htm
Lou Reed — http://www.nydailynews.com/news/lou-reed-years-gallery-1.1498378?pmSlide=1.1498369
Pavol Hammel & Marián Varga — http://kultura.pravda.sk/galeria/clanok/256366-ked-bilancuju-slovenski-fotografi/

One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.