The Suicide Forest /komiks/

Američania “na to” majú most Golden Gate, Číňania most Nanjing Yangtze a Japonci les Aokigahara na úpätí hory Fudži. Povráva sa, že v ňom “strašia” nahnevané duše. V roku 2003 sa tam zabilo asi 100 ľudí, skoro každý tretí deň niekto. Smutné a desivé. Niekedy mám pocit, že samovražda je v Japonsku taká populárna ako manga alebo karaoke. Japonská mentalita je jednoducho niekde úplne inde. Stačí si pozrieť nejaký starší (napr. samurajský) film, človek je zároveň zhrozený a fascinovaný prevráteným rebríčkom hôdnot, na ktorom sú česť či poslušnosť vyššie ako život svoj či člena rodiny. Creepy. And fascinating, in a VERY creepy way. (Aj keď myslím, že v súčasnosti sú tie dôvody skôr sociálne.) Polícia a pracovníci lesa sa pokúšajú ľudí odradiť tabuľami, kde ich nabádajú svoje rozhodnutie zvážiť alebo sa spojiť s odborníkom. Les je nimi úplne posiaty.

Obálka trade paperbacku.

Dejiskom príbehu 4-dielnej minisérie The Suicide Forest, ktorá zošitovo vyšla na prelome rokov 2010–2011, je poväčšine práve les Aokigahara. Obviously. Sledujeme dve dejové línie: 1. dvoch lesných správcov, ktorí majú v náplne práce prečesávať les, nachádzať mŕtvoly a umiestňovať varovné tabule; 2: zaľúbený pár — Japonku a jej priateľa gaijina (cudzinca). Ich vzťahy sa vyvíjajú a ich dejové línie pretnú. A bude zle. Zopár hororových prvkov, zopár vrážd, jedna veľmi sympatická postava, ktorej sekunduje tá najnesympatickejšia, ktorú by ste najradšej nakopli. Rýchle a ľahké čítanie, napriek téme tu nie je veľa filozofovania, trochu horor, trochu dráma. Za mňa ok.

Ukážka kresby + umiestňovanie spomínaných tabúľ.

El Torres — The Suicide Forest (2011 — TPB), 104 strán, vydavateľstvo IDW Publishing

Na záver najlepšia quote z komiksu. Jednoduchá, úprimná, pravdivá.

Fin.

One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.