Foto: Martin Dubovský

Vodné dielo Slatinka, utópia za miliardy

Keď pred tridsiatimi rokmi prišli komunisti vysťahovať ľudí z obce Slatinka pri Zvolene, tí si len mohli zbaliť veci a odísť do nového. Starí, mladí, tí ktorí tu zapustili korene a vychovávali svoje deti, mali odísť takmer zo dňa na deň, bez toho, aby niekedy poriadne vedeli prečo vlastne. Štát, skrze ideu naliehavého verejného záujmu zvalcoval osudy ľudí, no po troch desaťročiach obec Slatinka stále stojí — len život v nej už takmer nie je. Na prvý pohľad.

Nápad postaviť vodné dielo Slatinka vznikol v roku 1954 v ére socialistického hospodárstva, ktorého rozmach sa vtedy výhľadovo plánoval. Ideologický a ekonomický pilier štátu, roľnícke družstvá a poľnohospodárska výroba na dolnom toku rieky Hron mali v budúcnosti spotrebovávať viac vody, akú by rieka v prirodzenom stave dokázala poskytnúť. Inžinieri sa preto pustili do technických výpočtov, z ktorých im ako vhodné riešenie vypadla priehrada vzdialená 150 km proti prúdu rieky, v údolí rieky Slatina pri Zvolene. Mala akumulovať vodu, nadlepšovať prietoky a poľnohospodárom zabezpečiť dostatok vody. Plánovači v hlavnom meste od stola klasifikovali obec, ktorá sa v tomto údolí nachádzala, ako zánikovú a určenú na dožitie. Na pokyn zhora bol obci zrušený autobusový spoj, pošta, obchod a škola. Väčšina pôvodných majiteľov bola postupne vysídlená a opustené domy prešli do štátneho vlastníctva.

Po 60-tich rokoch…

Obec leží skrytá v údolí, 2 km od najbližšej zastávky. Človek sa sem dostane len po svojich a to aj po ceste, ktorá tým, že sa vždy zvlní za najbližším horizontom, sama nereálnosť toho miesta svojim spôsobom umocňuje. Dojem po príchode završuje to, že verejné priestranstvá skoro nejavia známky života. Ulica je prázdna, dvory a záhrady tiež.

Foto: Jana Míková

Obývaných domov je tu len pár. V jednom z nich, v budove bývalej školy má v súčasnosti svoje ekocentrum Združenie Slatinka. V porovnaní s pochmúrnosťou domov na druhej strane rieky, vidieť, že zo školy život neodišiel. Deti tu mimo letných prázdnin trávia čas len sporadicky, ale aj teraz na jeseň záhrada pôsobí ako ateliér. Mikrosvet, ktorý živosťou vzdoruje atmosfére vonku.

Združenie Slatinka založili v roku 1993 študenti a učitelia fakulty ekológie Technickej univerzity vo Zvolene v reakcii na plánovanú priehradu. “Do údolia sme sa prvý krát dostali s našimi učiteľmi. Boli sme prváci, druháci a hľadeli sme na skalný prielom, nezregulovanú rieku a storočné jelše ako na zjavenie”, hovorí Martina Paulíková, ktorá pri stála pri začiatkoch združenia. “Vtedy sme sa dozvedeli, že to má byť celé aj s dedinou zaplavené vodou, pričom účel priehrady bol už vtedy otázny. My sme však chceli hovoriť o alternatívach a tak sme založili v menze internátu združenie.“ vysvetľuje. „Odvtedy sa stále dokola pýtame, aký problém by malo toto vodné dielo riešiť. Dvadsať rokov sme nedostali odpoveď.“

Ako zjavenie pôsobí údolie Slatiny spolu s riekou dodnes. Prírodné hodnoty údolia v súčasnosti predstavujú fragmenty vzácnych biotopov, ktoré sa pod vplyvom intenzívnych zmien v krajine zachovali už len málokde. Je taktiež útočiskom pre viaceré cenné a ohrozené druhy a raritné spoločenstvá mokradí, lesov a lúk. Združenie sa preto v minulosti, aj na žiadosť Európskej komisie, pokúšalo zaradiť alúvium rieky do siete Natura 2000 a tiež ho vyhlásiť za prírodnú pamiatku.

Nezávislé odborné posudky, ako aj stanovisko Európskej komisie jednoznačne hovorilo za potrebu ich legislatívnej ochrany. Rozbehnuté konania však dostali stopku priamo z Ministerstva životného prostredia, a to bez diskusie. Ministerstvo dôvodilo, že ochrana prírodných hodnôt je v tejto lokalite kvôli plánovanej priehrade bezpredmetná.

Záujem komisie o projekt VD Slatinka sa prejavil opätovne o pár rokov neskôr a to v podobe rázneho odmietnutia finančnej injekcie z európskych fondov, ktoré mali náklady na stavbu priehrady do značnej miery pokryť. Dôvodom bol nesúlad vodného diela s politikou Európskej únie, ktorá v prípade vodnej stratégie odporúča preferovať prírode blízke riešenia, tzv. zelenú infraštruktúru.

Sporný verejný záujem

Štát však alternatívy nevidí a trvá na jeho realizácii i napriek tomu. Vodné dielo má byť prínosom z hľadiska hospodárskeho, energetického i ekologického. V dôsledku klimatických zmien, rozvoja hospodárstva a plánovanej dostavby jadrovej elektráne Mochovce, štát stavbu prezentuje ako strategický projekt. Všetky tieto faktory sú závislé od toho, aby v rieke Hron bol počas roka dostatok vody a to má podľa vodohospodárov vodné dielo zabezpečiť. Ako bonus má, v prípade prívalových dažďov, podľa nich slúžiť aj ako protipovodňové opatrenie. Odvolávajú sa tiež na to, že im povinnosť budovať vodné diela vyplýva z legislatívy a na to, že Slatinka je desaťročia plánovaným projektom. Celá vec má však viacero problematických miest.

Mimovládne organizácie roky poukazujú na to, že projekt nikdy neprešiel nezaujatým odborným hodnotením za účasti verejnosti, a že jeho realizácia žiadny z týchto problémov v skutočnosti nerieši. A naopak, ešte viac prispeje už k tak značne degradovanému ekosystému rieky Hron.

Upozorňujú tiež na to, že náklady na realizáciu, ktoré štát v súčasnosti uvádza, sa od roku 1997 vôbec nezmenili a že už v roku 2001 štátna expertíza investora upozorňovala na nereálnosť tejto sumy. Vodné dielo by podľa vodohospodárov malo stáť 80 mil. €, avšak skúsenosti s VD Gabčíkovo či VD Žilina ukazujú, že investorom pôvodne uvádzané ceny bývajú v podobným projektoch, niekoľkonásobne prekročené a v prípade VD Slatinka by tak štát, aj pri sume 80 mil. €, mohol rátať s návranosťou vložených financií za viac ako 450 rokov.

Sólo projekt

Okrem mimovládnych organizácií potrebu výstavby vodného diela viac krát odmietli aj Mochovce a nakoniec i Brusel. Zatiaľ čo vohodohospodári predpovedajú pre Hron po dostavbe plánovaných blokov katastrofický scenár, čím podmieňujú potrebu umelých protiopatrení, predstavenstvo elektrární opakovane potvrdilo, že vodné dielo jednoducho nie je treba a že s dokončením Mochoviec 3&4 nemá z hľadiska projekčných predpokladov žiadny súvis.

Európska komisia naopak upozornila na to, že projekt je technologicky a ideovo zastaraný a že bez dodatočného posúdenia, ktoré bude zahŕňať aj alternatívne, ideálne lokálne a prírode blízke opatrenia, nemôže automaticky slúžiť na riešenie novodobých problémov klimatických zmien v podobe záplav a sucha. Dala tak za pravdu Združeniu Slatinka, ktoré tvrdí, že adaptáciu na zmenu klímy treba riešiť komplexne s ohľadom na krajinu a v súlade súčasnými vedeckými poznatkami, nie s technológiou spred 60-tych rokov.

Združenie nedisponuje vlastným know-how, ale odvoláva sa na európsku legislatívu a politiky. Rovnako ako štát. No zatiaľ čo štát poslušne transponuje Rámcovú smernicu o vode do našej legislatívy, a tvrdí, že im povinnosť posilňovať vodohospodársku infraštruktúru z nej jasne vyplýva, Európska komisia proti nemu paralelne vedie konanie, pretože si to podľa nej práve v tomto ohľade vysvetľuje nesprávne. Štát sa v tomto zjavne uchyľuje k zúženej interpretácii.

Ak by sme v téme adaptácie na zmenu klímy uplatnili rozšírený výklad a brali do úvahy všetky nadväzujúce európske právne dokumenty, ktoré sú súčasťou širokého balíčka opatrení, stratégií a politík, dospeli by sme k diametrálne odlišným záverom, aké štátni vodohospodári v súčasnosti presadzujú.

Foto: Jana Míková

Európa ide smerom k prírode. Vychádza z predpokladu, že povodne sú spôsobené inváznymi technokratickými zásahmi a necitlivými zmenami v krajine. Tvrdí, že ak chceme pružne reagovať na riziká povodní a období sucha, musíme sa na krajinu pozerať ako na celok a musíme začať nielen rešpektovať, ale tiež posilňovať a znovu obnovovať jej prirodzenú schopnosť tieto extremity tlmiť. Preto sa veľké priehrady javia ako technologické i ideové prežitky. Namiesto nich by sme sa mali snažiť krajinu prinavrátiť do pôvodnejšieho stavu a vodou hospodáriť šetrnejšie.

Štát proti ľuďom

Zároveň sa do toho celého snaží vniesť silný prvok deliberácie a demokracie. Miestne komunity sú vnímané ako rovnocenní partneri v dialógu o tom, akú bude mať krajina v ktorej žijú podobu. Verejný záujem v 21.storočí nemá podobu direktívneho riadenia z hora, ale naopak, utvára sa v dialógu.

Dejiny plánovaného vodného diela už 60 rokov, a teda i takmer už tri desaťročia po páde režimu, naopak popierajú všetky princípy spravodlivého prístupu verejnej moci voči občanom a samotné tak celému projektu odoberajú legitimitu.

Snahy občanov dobrať a svojich práv v dialógu so štátom pripomínajú pohyb na šachovnici, sú plné zvratov a neraz i absurdných situácií. K téme vodného diela nikdy neprebehla otvorená diskusia, v ktorej by verejná moc neskrývala za spleť úradnických dokumentov a razítok a príkazov bez odpovedí.

O nás bez nás

Ministerstvo životného prostredia pokračuje v prístupe k občanom v podobnom duchu i dnes. V súčasnosti prebieha druhé kolo implementácie Rámcovej smernice o vode, ktorá určí akým spôsobom sa bude na Slovensku pristupovať k protipovodňovým opatreniam, výstavbe malých vodných elektrární a hospodáreniu s vodnými zdrojmi. Doterajší postup ministerstva v spolupráci VÚVH naznačuje, že ich úlohou v tejto veci je nastaviť čo najvoľnejší rámec pre živelnú prestavbu vodných tokov a malých vodných elektrární.

Implementáciou smernice v minulosti prešli všetky štáty únie. Rozdiely v v tom ako sa dialo, sú oproti Slovenku markatné. Keď sa implementovala smernica v Maďarsku (povodie Tizsy) v rámci toho sa uskutočnilo 104 zasadnutí s členmi verejnosti, 17 vedeckých konferencií, 14 podujatí organizovaných mimovládnymi organizáciami i a zasadlo ďalších asi 30 rôznych regionálnych výborov. V Británii využili participatívne nástroje.

Na Slovenku sa uskutočnili 4 konzultácie zorganizované mimovládnymi organizáciami, na ktoré ľudia z ministerstva odmietli prísť. Verejnosť, ktorá sa na konzultáciách zúčastnila ostala šokovaná, že sa veci takéhoto rozsahu riešia v takej tichosti.

Verejnosť má však stále možnosť vstúpiť do procesu rozhodovania prostredníctvom podpory hromadnej pripomienky v návrhu plánu manažmentu povodí http://www.ekoforum.sk/peticia/vodny-plan

One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.