Spája nás láska

Nápis na odznaku, ktorý som si kúpila v stánku LGBT komunity, to asi vystihol najlepšie, ako sa dalo. Celé to všetko, čo sa na Pohode deje už roky a čo sa dialo aj teraz, sa nijak inak ako láska nevolá.

DAY 0

Tento rok som už ako dobrovoľník nešla. Nie že by boli peniaze, zas ten rok informatikovania ma nevyskilloval nijako extra. Pre spoločnosť som rovnako márna, ako som bola aj pred rokom. Ale mamka s ockom povedali, že však choď, a tak som šla, zas dlho sa ošívať nebudem, keď ide o Pohodu. (Ja to naozaj niekedy v budúcnosti splatím, sľubujem od srdiečka.)

Šli sme do ľúbezného Tgenčína o deň skôr. Lebo sa nám z Brna tak skoro ráno nechcelo. Lebo aj tak tri noci nebudeme poriadne spať, tak nech.

Jotunn je blázon do hradov, tak som šla znova na prehliadku, na ktorej som bola ani nie 5 mesiacov dozadu, odzadu, odpredu, ako sa komu aká poloha páči (nie, také tu nepatria). Ale dobre, však výhľad.

Večer som zakončila v ovečke (rozumej, Coffee Sheep), užívala si Kakauko, a hrala Dobble, lebo Dobble je cesta, Dobble je láska rovnako ako Pohoda, a malo by sa hrať stále, keď je človeku smutno či veselo či aj keď je človek hladný či smädný, či ide na Pohodu a či nejde, či si vie olízať lakeť alebo nie.

DAY 1

Rebrošovie rodinka mi pripravila veľmi dobré pohostenie a pohodu(s malým pé, to veľké sa len chystalo), ňomi opekanú zeleninu a posledný výdatný nocľah, čistý a pohodlný. Kým ale začalo to všetko, vzali ma na Kyselku. A boli tam kozy. A Anna nevedela, čo sú napolitánky, lebo na východe som v žiadnom dialekte ešte také funny slovko veru nezačula. Ale zas v hĺbke duše, kdesi v palci, som cítila, že to budú keksíky!

Musela som sa už o tretej poobede naľabať, aby mali všetci neklobúkoví ľudia Kingswood klobúky, a potom len bolehlav z toho bol, doprčíc. Jožovi sme zohnali slnečné okuliare z Orange chill out stánku, a viete čo? Ich do niekoľkých hodín aj tak stratil. No čo, Beľan je to.

Tú vľavo dole pomenujem že “Čakanie na Gogola”. Že aké kreatívne!

Jožkove očakávania Gogol nesplnil, aľe však nie zlé. A PJ bola dosť skvelá, akurát mi bola o to väčšia zima, vidiac jej krátku sukňu.

A potom sa musím hanebne priznať, že som šla hanebne skoro spať, pekne s Ibalginom o pol druhej ráno dať si 7 hodinový spánok. Anna, kristušát, odkedy je z Teba taký dôchodca?!

DAY 2

Zrazu nebolo treba vstávať o štvrtej na smenu! Mohla som ísť na diskusiu so Smatanom a Marcom. Na ďalšiu s Hvoreckým a Dubécim. Mohla som si ísť kúpiť podpecník, ísť slintať nad knihy v Martinus stánku, hľadať iné krasotiny, kúpiť unavenému Jožkovi a unavenej Martuške kafčo, sedieť s nimi na vstupe do Family Parku a rozplývať sa nad deťmi, aké sú milé, ako pozdravia, ako sú tam všetci tak neskonale zlatí, že ich máte chuť rozpučiť alebo zahrdúsiť alebo neviem, od samej cuteness!!

Navyše sa mi splnil jeden môj úchylný sen, a tož, zažila som Roba Rotha čítať Kafku! ❤ ach dopekla. Hoci som ho mohla zažiť aj na druhý deň, ako číta Hlbokomorské rozprávky, to by bolo snáď ešte viac, ale neviem. Som sa akosi márnila alebo čo, že som tam nešla. Asi som hrala Dobble. Hej, to bude ono.

Veľa ukázali aj slovenskí umelci, samozrejme. Taký Bulp znel úžasne, hoci sme z neho počuli len takú polhodinu (lebo Robo Roth je viac než národ a museli sme ho stihnúť).

Hańbe sa pokazil zvuk jaksik, ale vynahradil nám to akože secret koncert Beneho. Kde bol malý chlapec, ktorý mu vždy kýval a nakoniec od neho dostal high five. To je achievement! To chceš!

A na Parov Stelar že ako bolo? No tak, že som zistila, že byť nízkym nie je zlé len preto, že na koncertoch nič nevidíte, ale aj to, že nič nedýchate. Teda možno ten oxid uhličitý, čo vydychujú tí ľudia okolo vás, ktorý na rozdiel od vás ten svieži studený vzduch cítia.

A tiež aj, že ma tá hudba ani len trošku neoslovila. Lebo všetko sa podobalo na Catgroove aj tak. (Sorry, milovníci Parov Stelar)

DAY 3

Sme sa nedostali na Roba Rotha čítajúceho Šostakoviča, iba Jožka sa dostal. Ale máme odznaky, dúhové farbičky na pleciach od najzlatších homosexuálov z LGBT stánku, posledný treska odznak, ktorý tam bol a srdiečkový od najlepšej internetovej parodujúcej stránky Naše Slovensko (I LOVE FI sa tam dostalo čisto náhodou, lebo sa mi rovnako váľalo v peňaženke ako tie zvyšné, a tak na mňa žmurkalo neexistujúcimi očami, že som nemohla inak, vy snáď hej?!)

Rastikovým novým zmyslom života sa stalo to, aby ma porazil v Dobble. Veru, taká som dobrá. Raz sa mu to podarilo. Ale to sme zahrali trošku viac hier, aby sa to dalo brať ako relevantné, HAH!

Ale naučil ma hrať šach (hej, vedela som akurát tak ťahy, inak som robila úplne neuvážené, nestrategické a nepochopiteľné kroky), za to ho cením.

No a ten minaret, ktorý narobil toľko vrások na čele prostému ľudu, medzi ktorý patrí aj pán poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Borko Kollár? Nezhorel, nespadol, svietil, potrápil, sklamal svojou veľkosťou a veľa ľudí si pod ním dávalo božteky. Bolo zaujímavé počúvať všakovaké historky, slová, ktoré pod ním ľudia vypustili z úst. A mohla by vyjsť aj kniha ťažko inteligentných anekdot alebo tak. Historky spod minaretu, tak by sa volala.

Stavali mi ho blízki kamaráti a som na nich patrične hrdá. Žiaden humbug sa nekonal. Pohoda je láska, totiž. Kde je veľa lásky, sa hateu až tak nedarí.

A táto je taká, ako do časopisu Forbes do článku typu “30 under 30”. Že akí pekní ľudia!

Keďže sme sa na Prodigy niektorí nedostali do toho správneho kotla, teda ani správneho vibeu, videli sme z legiend len niečo málo, aj to z príliš veľkej diaľky (ale tak 5 metrov od Rudiho Rusa, čiže cajk). Pri pretláčaní sa von z davu som videla hotového obra, ktorý bol tak tri hlavy nado mnou (no nekecám!!), tak som patrične zareagovala: “What the f*ck?!” Nahlas. A keďže to počul aj obrov menší kamoš, zasmial sa a tiež patrične zareagoval: “Kámo si videl? Pozerala na teba jak na Eiffelovku.”

Však lebo fakt bol taký!!

Jediné nočné fotky z koncertov mám z Public Service Broadcasting. Kde bolo aj bendžo, po ktorom som tak žalostne túžila kedysi, keď som si práve kúpila gitaru a ani na tú nehrala.

DAY 4

Respektíve ráno. Nikdy som nezažila poriadne Vítanie Slnka, tak som sa premohla, prečkala zimu tancom na DJ Veca a utekala hentam, na Vrbovských víťazov sa pozrieť.

A tak, sme chvíľu nevedeli, či Braňo Jobus dobre urobil, že už 15 rokov nepije, lebo to bolo tak dosť uletené, ale veľmi krásne.

A celá Pohoda bola. Prajem všetkým neprajníkom, aby tam šli, a videli. Videli to, čo ja. Tie detaily, ako sú napríklad tváre ľudí na koncertoch, keď počúvajú svoje najobľúbenejšie kapely, o ktorých sa im možno niekedy ani nesnívalo, že ich niekedy uvidia. Ako od únavy zatvárajú oči, ale aj napriek tomu sa kníšu, akoby nič iné neexistovalo. Ako tam prídu, a hoci sú vo svojich bežných životoch nejakí sporiadaní, elegantne pôsobiaci, upravení ľudia, tak tam tancujú, a na chvíľu sa správajú tak, ako by chceli celý rok, len nemôžu, lebo im v tom bráni škola alebo práca, sa takto odviazať. Ako sa pozerajú na tú súhru nástrojov a len stoja v úžase.

Aby všetci neprajníci videli, že všetko weird, čo nechcú, všetko to pre nich škaredé multi-kulti dokáže fungovať. Normálne. Lebo tam to nie je o rasách ani nič, ale o ľuďoch a myšlienkach a o hudbe. A je to dosť výnimočné. Škoda, že si nepamätám každý detail, lebo by som si tie pohľady chcela vychutnávať po celý rok. Hlavne vo chvíľach, kedy pri povinnostiach zabúdam, že ako sa v skutočnosti mám skvelo.

Dobre, skončila chvíľa nevýnimočnej poézie. Idem počítať tovar do TESCA.

Lístok na ďalšiu Pohodu už mám. A ty?