Tri koruny a tri katastrofy

Jotunn chce hrad vysoko. Ja chcem hrad pri rieke. Tak sme hľadali kompromis.

Ale celý výlet bol skôr o tom, že sme šli splavovať Dunajec. Lebo som ešte nikdy nesplavovala. Lebo som dúfala po tej poslednej skúške, že toto bude leto plné nových túr a tak, zážitkov v prírode, a nejako nie je, lebo však to je moja prvá. A ešte aj sa mi kráti čas, lebo idem s tým zubom sprepadeným za špecialistom.

Takže nejako som upadla na duchu, ani písať som už nechcela, lebo sa cítim lame nehorázne strašidelne. Ale včera pri pive v proslulej krčme, kde končili všetky moje večery druhého semestra, väčšinou kalčetom, sa viedli rozhovory a padali slová o tom, že človek si musí ísť za svojím snom, no veď viete ako, siahnite po najbližšej motivačnej knihe a máte to tam. Tak sa snažím ďalej. Lebo takto je tu aspoň šanca, že sa raz zlepším, a podaria sa mi niektoré veci.

Katastrofa č.1: sliziak na okne auta na Jotunnovej strane.

Jotunn sliziaky nemusí veľmi. Vlastne ich neznáša a rád sa díva, ako sa topia v pive v záhradke. Tu sa ho celý napätý, so žilami navretými po celom telisku, snaží zbaviť otváraním a zatváraním okna. Neúspešne. V mdlobách presedí zvyšok cesty do Červeného Kláštora.

Vyjde z auta, hľadá ho, ale ten sa už dávno podel kdesi.

Aby však Jotunn nevyšiel na márno, mám tu preňho chutnú fotešku, ktorú som zachytila doma ešte pred dovolenkou. Najviac mňam sliziačie (toto asi neexistuje, ale ktovie prečo. Tak slimačí môže existovať, ale sliziači nie? Na nich sa zabudlo?! A potom, že prečo tak napádajú naše záhrady. Sprisahanie!) orgie.

No a môžeme ďalej, krajšie.

Večer sa udeje ešte katastrofa č.2: Jotunn nechtiac prepichne nafukovačku opaskom. Že ako sa to dá, nuž dá. A tak sa nekoná pohodlie v 10 stupňoch, ale tvrdá zem. Ale veď mladé telo vydrží veľa! Alebo žeby nie.

Tak ten splav Dunajca. Poviete si, že veď relatívne pokojná hladina je, trochu vyššia voda. Nevykotím sa? pýtam sa Jotunna. On, že je tu šanca, ale malá. Keď uvidíš perej, choď na ňu straight, a vesluj. Dobre, ale hovor mi aj tak, čo mám robiť, hej? Ja sa bojím, že to pokazím. Nič nepokazíš, neboj sa.

Tak a pokazili sme. Nejako to nevyšlo, a už som len videla, ako sa pravá strana kanoe dvíha, a potom už len pod hladinou. Prvá myšlienka, že nakoniec nie je tá voda až tak studená, a potom asi trochu šok, lebo síce mám vestu, ale ťahá ma to akosi dozadu. Kanoe a Jotunn ďaleko vpredu. Nuž čo, tak mi zostáva len dostať sa na ten kúsok brehu, kde postávajú čistí a suchí Poliaci, ktorí sa na mne zatiaľ zabávajú, niečo mi hovoria, ja nič nerozumiem, a potom si ma ešte pofotia a pokamerujú. Že tam bojujem s vodou a neviem sa dostať na breh, nikoho z nich netrápi, ale vysunuté veslo ich smerom pochopí jeden z nich dobre a nakoniec ma vytiahne.

Tu je to miesto osudné. Ale veď čo, budem súčasťou niektorých poľských rodinných archívov! Tak sme doveslovali, pri aute, že sa prezlečieme.. akurát aj veci, čo sa zmočiť nemali, lebo boli uložené v nezmožiteľnom vaku, sa zmočili. Katastrofa č.3.

Tak som dobicyklovala naspäť osem kilometrov naostro v Jotunnových teplákoch, o štyri čísla väčších. Nesťažujem sa.

A potom hybaj na Tri koruny. Trošku sa bojím, lebo veď moja kondička sa stala nefalšovane programátorskou za ten freshman year na škole, chrbát sa guľatí, zadok rastie do enormných rozmerov, tuk spod gatí vykúka, pokožka sa už neopaľuje od slnka, ale od obrazovky monitoru, a tak. Ale nakoniec kupodivu skvele, aj s dvoma musli tyčinkami sa dá, aj s kondičkou informatika.

No a výhľad? Ten bol asi najlepší v mojom živote, tak chudobnom na výhľady. Ale naozaj bol úžasný. Trošku viac tam fúkalo. A trošku sme si šli vlasy vytrhať z jednej Poľky, ktorá sa tam 10 minút snažila urobiť si selfie, a potom, keď už ju volali, že sa ide preč, povedala, že nejde, lebo ešte nemá dobré selfíčko. A my sme si tak povedali, že niekedy je smola, že nemáme v zadku consequences, lebo obaja sme mali také dark side myšlienky, že jej vezmeme ten mobil a tak slastne ho šmaríme z výšky 980 metrov. Chrissakes, však lezieš hore, aby si si pozrela krajinu, a nie, aby si si celý ten čas robila selfie, marha!

Jotunn počas cesty nechcel stavať hrad na Troch korunách, lebo že to je asi too much čo sa týka výšky a šliapania, ale tak hore mu aj srdce pomäklo, aj na trápenie pozabudol.

Jotunn si myslí, že keď povie všetko slovenské po východniarsky a k tomu všade pridá č dž š a tak, že už vie po poľsky. Povedzte mu, že to tak nie je. Alebo nemusíte, lebo aspoň je smiešny. Prvých 5 minút. Potom už menej.

Druhý deň sme šli tak 10 km do Poľska. Do Niedzice. Na koňoch (rozumej, bicykloch) sme uháňali, lebo Jotunn sa musel inšpirovať ďalším hradným architektonickým skvostom. Aj do vnútra chcel ísť, ale keby mal počúvať reči istej ududranej ženy (rozumej, mňa), ktorej vadili rady a turisti a ľudia a svet a drahé vstupenky, tak radšej pristúpil na nanuk. Lebo nestál 12 zlotych, ale iba 2. A žena bola spokojná, lebo mala nanuk v tvare melónu.

Ale sľubujem, že tam pôjdeme raz, v zime, keď tam bude menej ľudí, a keď budem mať top informatický plat, z ktorého budú padať bobky (mne, lebo si budem kupovať veľa fancy surovín a budem robiť veľa fancy jedál = častejšia návšteva záchoda).

Tož tak. Výlet s troma katastrofami, ktoré až také katastrofálne neboli. Lebo sme mladí a tešíme sa z toho, že sme preč od internetov na tri dni, a že je tam príjemný vzduch a pekní ľudia a pekní psíci.