Dolinami - Kvačianskou a Prosieckou

Najväčším dobrom je žiť podľa prírody.
- Marcus Tullius Cicero

Igi - leto 2015: nešli by sme sa niekedy pozrieť do Kvačianskej doliny?

Leto 2016

Ráno 7:15 budík. Schovanie sa pod perinu, stávať sa nechce. Rýchle raňajky do bruška, nahádzanie nutných vecí do batoha a šup na výlet.

Prvé kroky vedú popod les z Kvačian do Prosieku. Slnko ešte nie je moc vysoko, ale smaží už statočne. Naskytujú sa nám úžasné výhľady na Nízke a Západné Tatry.

Prosiecka dolina. Sánka klesá až ku kolenám, snažím sa ju rukami zachytiť. Márne. Toľko prírodnej krásy nestíham vnímať. A reťaze a rebríky a mostíky. Teším sa ako malé dieťa z lízanky. Škoda len, že je málo vody a vodopád, ktorý mal byť osviežujúci, vyschol.

Krásna a neskrotná Orava. Áno, odtiaľto mám predkov. Áno, tu sa mi páči. Nohy zrazu zrýchľujú, ideme dole kopcom. Nad hlavami slnko dáva dobrú dávku vitamínu D a my sa tešíme na osviežujúcu kofolu. Ako hovoria bratia Česi “kudy vede nejrychlejší cesta do hospody?”

Kofola, pivo, kapustnica. Spokojnosť. Ide sa ďalej. Cestou do Kvačianskej doliny sa vynárajú spomienky na detstvo a prázdniny. Predstavujem si, kde všade by som sa ako dieťa v lese stratila.

Oblazy. Mlyny. Znova zbieram sánku zo zeme. Takéto prírodné múzeum môžem. Dokonale som sa vyšantila, pobehala, všetko vyskúšala. “… ešte nechcem ísť preč, ešte hento si chcem skúsiť, ešte hentam pozrieť, ahaaa, to sa točí a to pokračuje tam a heeen, vidíš to? …”

“Haha, vraj Kvačianskou dolinou kedysi jazdili osobné a nákladne autá. Haha.” Neviem si to predstaviť, ale je to fakt pravda. Našťastie v 80. rokoch prepravu dolinou stopli. Dolina je úžasná, to už zbieram rozbitú sánku zo zeme a skladám z nej puzzle. Vyhliadky sú dokonalé, chcem tam ostať. Nechcem ísť ešte preč. Tu sa mi páči, tu je fajn, nohám sa už moc nechce chodiť, ale zvedavé oči chcú ísť tam a ešte hentam a aj to treba preskúmať.

Tento výlet sa naozaj podaril.