Máš to v rukách Ty. Všetko.

Každú púť ma Boh učí nové veci. Tentokrát som sa rozhodla, že svoj 15-kilový batoh vymením za foťák. Bolo to hlavne kvôli negatívnej skúsenosti z minulého roku, keď som druhý deň na púti skoro odpadla. Niesla som aj batoh aj foťák a bolo to namáhavé, niesť dve ťažké veci na svojom chrbte.

Dlhšie som bojovala s tým, či môžem ísť len tak, s nikonom, a svoj vak si nechám viesť autom…

No išla som. A pochopila som. Boh ma celý týždeň učil dôležitú vec.

Často som si myslela, že všetko musím zvládnuť sama. Že nemôžem požiadať o pomoc. Že pomoc vlastne ani nepotrebujem. Lebo stačím na to sama.

No On ma učil pochopiť, že chce zobrať moje každodenné trápenie na svoje plecia.
Učil ma, že sa nemám báť zložiť k Jeho nohám ťažkosti, ktoré ma premáhajú.
Učil ma, pustiť všetko, čo ma ťaží. Pustiť to konečne z mojich rúk. A odovzdať to do Jeho rúk.
Učil ma pokoriť sa pred Ním a každé ráno vyznávať, že sama to nedám. Že som závislá len na Ňom.

Keď som počas týždňa začala viac spoznávať spolupútnikov, zistila som, že každý z nich si v živote nesie ťažkosť, ktorá ho premáha. Bolo to pre mňa zvláštne a zároveň povzbudzujúce zistenie. Ľudia krásni, radostní, úprimní, s pevnou vierou, veľkou láskou, s chuťou spievať, tancovať…No v srdci si nesú spomienky na ťažké časy, ktorými museli prejsť, aby teraz boli práve takýmito krásnymi, radostnými, úprimnými…

A toto je milosť.

Každý deň máme možnosť rozhodnúť sa.
Padnúť do ťažkosti.
Nechať hriech, aby nás ovládal.
Prehlásiť, že náš život nemá zmysel, lebo okolnosti nám neprajú.
Prijať klamstvo o sebe a zožierať svoje vnútro nepravou identitou, ktorú sme chtiac-nechtiac o sebe prijali…

No mňa veľmi teší, že každý z nás na púti pochopil, že existuje aj iná Cesta. Iná Pravda. Iný Život. A to, že sme putovali, svedčí o tom, že sme našli odvahu povedať Bohu svoje áno. Áno, v každej temnej oblasti nášho života a nechať Jeho, aby do nej vstúpil so svojím Svetlom. Nechať Jeho, aby nás premieňal Pravdou, aby sme ju mohli niesť ďalej. Aj za hranice nášho komfortu. Aby sme mohli byť svetlom sveta a soľou zeme.

A toto som si odniesla z púte. To, že som pomazaná za proroka. V každej situácii môjho života, vždy, keď sa rozhodnem počúvať Jeho hlas, prijímať Jeho Pravdu a dávať ju ďalej.

A o tom to je. Rozhodnúť sa pre Svetlo v každej temnote našich životov. S vedomím, že On dokáže nemožné. A že raz z vyprahnutej zeme bude tá najkrajšia záhrada plná ovocia požehnania.

,,Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará.” (1. Pt 5, 7)

A single golf clap? Or a long standing ovation?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.