Reflections

Odrazy ma vždy fascinovali. A myslím, že stále aj budú.

Dnes som si vďaka nim vybavila Johariho okienko. V skratke, ide o psychologickú metódu. Vysvetľuje to, že celkový obraz o osobe si vytvoríme pomocou štyroch zón. Zóna verejná (obsahuje informácie, ktoré ja o sebe viem a vedia to aj iní), zóna skrytá (ja to o sebe viem, ale iní nie), zóna slepá (ja to o sebe neviem, ale iní áno) a zóna neznáma (informácie, ktoré nikto a ani ja neviem o sebe).

A práve na slepú zónu som si najskôr spomenula. A (aj) jej zásluhou som pochopila, aké dobré je mať priateľov. Dobrých priateľov.

Prídu chvíle, kedy sa vidím v nedokonalom odraze.

Viem, kým som, ale niekedy to vnímam zahmlene.

Strácam sa v mojej zóne skrytosti.

To, čo robím, sa mi zdá byť nejasné.

A práve v takých chvíľach, čas s dobrým priateľom padne (veeeľmi) vhod. Dobrý priateľ vie o mne to, čo ja neviem. A pohľad dobrého priateľa mi často prinesie ten pokoj, ktorý dlho hľadám, mysliac si, že ho nájdem v myšlienkovom boji sama.

Dobrý priateľ vie znova naviesť na správny smer.

Dobrý priateľ vie spoznať to, čo ja nemôžem.

Dobrý priateľ vidí aj to, na čo ja nedokážem pozrieť.

A tak to má byť. Tak to je dobré.

Dobrý priateľ je ako mocná pevnosť. Kto takého nájde, nájde si poklad.