India
Komunikácia
Komunikácia s Indmi je zakaždým veľmi zaujímavá. Väčšina z nej prebieha v angličtine, ale to by si náhodný okoloidúci len ťažko všimol. Silný domorodý prízvuk krajiny, ktorá bola do roku 1947 anglickou kolónou, výrazne zdegeneroval vznešené vyjadrovanie Britov. Slovná zásoba z rozmedzia slovníka pre samoukov a trošku gestikulácie bohato postačí na vyjadrenie základných životných potrieb jednoduchých ľudí.
80% miestnej populácie vraj ovláda angličtinu, no ja som im po roku strávenom v Amerike veľa nerozumela. Ich prejavom je často iba zlepenec podstatných mien a slovies, ktoré akýmsi zázračných spôsobom dávajú zmysel. Niekedy dokonca aj viac zmyslov, ale to pochopíte. Dôležité je rozprávať krátko a vyslovovať ostré, takmer španielske “r”.
Čo im chýba v slovnej zásobe často vyplnia vynaliezavosťou. Niekedy aj to, čomu nerozumejú vôbec, nejako vyplnia. Pri potulkách istým “blšákom” sme navštívili stánok so šatkami. Vybrali sme si jednu a chceli sme zistiť, z čoho je vyrobená:
“Bavlna?” opýtali sme sa.
“Bavlna.” prikyvoval.
Niečo mi na tom chlapíkovi nesedelo, tak som sa spýtala ešte raz a dôkladnejšie:
“Bavlna?”
“Bavlna, bavlna!” tvrdil.
“Hodváb?” pýtam sa na tú istú šatku.
“Hodváb.” prikyvuje ďalej.
Ten by mi asi odsúhlasil, že ju vyrobili hoci aj z gumy.
Beloch je v týchto častiach veľmi váženou osobnosťou. Oni sú tu všetci ako horká čokoláda a vy svoju žiarivú pokožku veľmi neskryjete, a tak sa často stávate stredobodom pozornosti. Na vodičov, ktorí namiesto premávky upierajú svoj zrak na váš bledo-kožný zjav som si už pomerne zvykla. Od vyvalených očí až po zachmúrené obočia, ktoré vás sprevádzajú každou ulicou a z každého autobusového okienka. No keď sa nás po 2 dňoch spýtala už asi desiata skupinka, či sa s nami nemôže odfotiť, už ma to nebavilo. Cítila som sa ako celebrita túžiacia po nemožnom kúsku súkromia.
Najčastejšími otázkami bývajú “odkiaľ si” a “ako sa voláš”. Pravdepodobne preto, že sú to najjednoduchšie anglické frázy a tak ich ovláda každý. Niežeby náhodou vedeli, čo je to Slovensko. Väčšinou majú problém už len zopakovať názov (úspešnosť je cca 1:6). Postupne sme si radšej zvykli reagovať na otázku svojho pôvodu jednoducho “Europe”. To pochopia stále, lebo bieli ľudia bez šikmých očí sú buď “Europe” alebo “America”.
Ak sa však opýtate na ich meno, dúfam, že máte dobrú pamäť. Ich mená sú pomerne dlhé a európskymi ústami takmer nevysloviteľné. Raz sa so mnou fotil jeden chlapček a pri tej príležitosti sa mi predstavil. Po asi 10 minútach ma ale prekvapil s otázkou, či si ešte pamätám ako sa volal. Trafila som dokopy asi 3 písmenká. Hanbila som sa.
Ďalším prejavom úcty k belochom je zakončovať každú vetu namiesto bodky slovom “sir” alebo “madam”. Niekedy to doplnia aj krátkym úklonom. Toto je v nich tak široko zakorenené, že vás tak budú oslovovať v hoteli aj na “blšáku”. Nedajte sa však oklamať každým. Pre tých menej matematicky zdatných platí jednoduchá rovnica: biela koža=peniaze. Rozdielne ceny pre zahraničných a domácich sú tu na dennom poriadku.
Veľmi nezvyčajným tredom je miestny spôsob prikyvovania. Zatiaľ čo u nás vyjadrujeme súhlas náklonom hlavy zhora nadol, oni ju nakláňajú zo strany na stranu. U niektorých sa dokonca tento pohyb vyvinul na komplikovaný pohyb hlavy v tvare ležiacej osmičky. Mne osobne to pripomína takých tých psíkov s pohyblivou hlavou v okne auta. Akokoľvek sa to opíše, vyzerá to jednoducho veľmi vtipne a na prvý pohľad si to na Indoch zamilujete.
Drvivá väčšina je tiež veľmi ústretová, keď vidí, že sa tu nevyznáte. Tých, ktorí túto situáciu chcú využiť, len aby z vás dostali peniaze, je podstatne menej než som čakala po skúsenostiach z iných krajín. Každá práca je tu vzácna, a preto si ju vážia a vykonávajú veľmi dôsledne. Vrátnik vám aj podrží dvere a policajt pre vás (aj keď ste tam práve jediní chodci) zastaví rušnú premávku. Svoje vlastné pravidlá slušného správania majú aj pri stolovaní.
Pri cesnej komunikácii platí jednoduché pravidlo — Viď a buď videný. Autá si svoju cestu vydobíjajú trúbením, ale chodci takto hlasné zvukové ústrojenstvo nemajú. Preto sú odkázaní na tréning iných svojich kvalít ako trpezlivosť a pokoj. Trpezlivosť je v čase dopravnej špičky na nezaplatenie, keď pre hustú premávku neprejdete na druhú stranu niekedy ani za 5 minút. Každý dopravný prostriedok na ceste má vodiča, ktorý vyžije svoju trúbu naplno, aby sa dostal na požadované miesto čo najrýchlejšie. Semafory sú raritou a tak dopravu riadia ľudia sami. Keď už majú pocit, že autá idú z jednej strany príliš dlho, spustia salvu trúbivých zvukov a vrhnú sa svojím smerom, pričom ostatní už vedia, že sa nikam viac nedostanú.
Pokoj je naopak nevyhnutný na udržania stability vlastného pohybu. Ak ste sa práve vybrali cez cestu a vedľa vás sa ozve hlasný klaksón, nesmiete zastať. Dotyčný pravdepodobne vôbec netrúbi na vás, len dáva hlasno (namiesto blinkera) najavo, že odbočuje. Trúbiaci má oči, a tak vidí, že idete cez cestu. Ako všetci má určite veľmi dobrý odhad a už sa rozbehuje, že sa tam vopchá hneď po vás. Ak by ste zastali, len by vás skôr zrazil.
Celá India má vlastný jazyk, ktorému sa pri živote v nej musíte priučiť. Ak pochopíte ich spôsob života, slová už budú menej potrebné. Anglicky či Hindu nerozpráva každý na zrozumiteľnom leveli, v každej časti Indie je rozšírený lokálny nárečový jazyk s rozdielnym písmom, takže severan neprečíta ani južanské noviny. (Čo sa týka mesta Bangalore a oblasti Karnataka, miestny jazyk nazývajú Kannada.) Pri večeri sa piati kolegovia pravdepodobne budú rozprávať anglicky, keďže ľudia kvôli práci často menia bydlisko, a tak sú pravdepodobne z rozdielnych oblastí.
Komunikovať v Indii je trápenie a zábava v jednom. Ak budete mať niekedy možnosť prehodiť slovíčko v Indom, vrelo to odporúčam. Sú to veľmi zaujímaví ľudia.
