Ako sme sa kvôli lavíne nedostali do Tromsø

24.7.2015. Po včerajšej dobrodružnej noci sa budím okolo deviatej, kuknem na Timka, ale ten ešte sladko spí, tak čo s načatým ránom? Beriem notebook a idem písať. O chvíľku sa mojej drahej polovičke predsa len rozlepia očká, no mne sa zase zachce ešte chvíľu si poležať, tak sa k sebe pritúlime a len si tak ležíme. Raňajky si dáme, ako inak, na posedení pri jazere, obklopení sobíkmi, ktorí sa tlačia rovnako ako my :o) I keď bola čapica pôvodne kupovaná až na slovenskú zimu, v tejto nórskej ju taktiež maximálne využijem.

Celú trasu na Nordkapp treba absolvovať zasa naspäť. Ešteže stretáme po ceste toľko sobov, aspoň nejaké vzrušenie. Dnes si môžeme dovoliť robiť oveľa viac prestávok než včera, takže zastavujeme na jednom odpočívadle s plážou, kde ľudia stavajú vežičky z kameňov, ktoré sú tu extra placaté, niektorí sa na ne podpisujú alebo zanechávajú zamilované odkazy :o) Timko sa chvíľu zabáva hádzaním žabiek, ja si sadnem na rozpálené kamene a kukám pomedzi vežičky na more.

Máme namierené do Tromsø, ale cesta ubieha pomaly, dokonca si nie sme istí, či sa tam dnes vôbec dostaneme. V aute sa mi neustále zatvárajú oči, ale budím sa na bolesti krku, takže aj keď chcem, nemôžem si poriadne oddýchnuť, nebaví ma pozerať sa z okna, ani písať. Neustále sa sťažujem, aká som hladná a Timko nedokáže pochopiť, ako toho môžem zjesť viac ako on a stále je mi málo :D

Na ďalšej zastávke si varíme aspoň Dobrý hostinec, ale čo je to taká porcička na môj hladný žalúdok, to mi vydrží maximálne hodinu a opäť fňukám. Navyše som si už pomaly dva dni neumývala zuby, o vlasoch ani nehovorím, takže na ďalšej zastávke si vybavím aspoň tie zuby a ofinu :D Stále tam cítim nejaký divný smrad, asi si ľudia akurát v blízkosti tohto miesta spravili záchod alebo čo. Každopádne to cítim aj v aute, tak otváram okná, nech ten smrad zaženiem, no veľmi to nepomáha. Snažím sa na to zabudnúť, no o chvíľu začnem ovoniavať aj veci okolo nás, netrvá dlho a ja nájdem vinníka — sušenú tresku, ktorú si Timko na tom odpočívadle rozbalil. Poviem vám, smrad, že by jeden pad, ale som rada, že som našla príčinu, zamotaný obal pripínam pripinákom a hádžem dozadu do auta, čo najďalej odo mňa. Neviem, či po tejto skúsenosti budem schopná niečo tak odporné vložiť do úst.

Míňame typické škandinávske domčeky — v podstate sme tu nevideli jeden murovaný dom, všetky sú drevené, najčastejšie v tmavočervenej farbe v kontraste s bielymi oknami, verandou a schodišťom. Pri cestách tiež nájdete skupiny schránok, aby poštár nemusel zachádzať ďaleko , ale mal to všetko pokope, keďže tu neexistujú dediny, aké sú typické u nás. Keď narazíte na nejaké obydlia, domy sú rozťahané na dosť veľkom území, častokrát tam ani nebýva znížená povolená rýchlosť. Míňame veľkú snehovú kryhu, po ktorej sa ideme prejsť a je to naozaj zvláštny pocit, ohadzovať sa uprostred leta snehovými guľami.

Ako si tak ideme, zrazu stojíme — nevieme, či sa na ceste niečo stalo alebo táto kolóna áut stojaca pred nami čaká na trajekt, ktorý je tu v blízkosti. Pre istotu poslušne čakáme v rade, no po pol hodine nás akékoľvek zdržania prestávajú baviť, tak si to pálime do protismeru. Vidíme ešte benzínku s dobrou cenou nafty, takže tankujeme plnú a už vidíme, kde kolóna končí a že ľudia fakt čakajú na trajekt, na ktorý my ísť ale nechceme. Ujko v reflexnom obleku sa nás pýta, kam máme namierené a keď povieme, že do Tromsø — Not possible! Pýtame sa prečo a on, že tam spadla lavína. Ideme teda odparkovať auto na stranu a premýšľame, čo ďalej. Timko sa po chvíli rozhodne, že pánovi veriť nebude, veď lavína v lete, čo je to za sprostosť! Ideme teda ďalej a nič zvláštne sa nedeje. Takže pán asi dobre kecal, len nevieme pochopiť prečo.

Keďže nás kolóna dosť zdržala, hľadáme kemp. Timko má nejaký vyhliadnutý, ale v podstate nám to je jedno, uvítali by sme konečne nejaký s internetom, lebo už päť dní nepribudla na blogu ani čiarka. Skúšame prvý, čo sa nám pripletie do cesty a čuduj sa svete, je tu úžasná wifi, ktorú chytáme všade a navyše platíme len 117 NOK za oboch. Na krajinu padajú mračná, ale my už sme v bezpečí kempu a v opojení wifoniek :D Bože, taká wifonka v pravú chvíľu vie človeka pohladiť po jeho rozorvanej duši :D Konečne hádžeme na net 3 články a dúfame, že takúto dlhú pauzu už nebudeme musieť nikdy robiť. Timko hľadá nejaké čerstvé informácie o tej akože lavíne, ale nič. Príjemne nám klapoce na kapotu a my sa opäť môžeme ponoriť do ríše, niekedy fakt dosť divných, snov.