Mesto Arabov

Pondelok 25.7.2016

Ráno nás budia susední španielski dôchodcovia ešte pred našim vlastným budíčkom. Pche, no na to tu my nie sme zvyknutí, lebo Taliani s mačiatkom skôr ako o desiatej dvere karavánu neotvorili :D Umyť zuby, vykloktať a bez raňajok mierime do Alhambry, kde nás čaká palác ešte z čias, keď tu vládli Arabi. Parkujeme hneď pri paláci, pod stromami a za veľmi príjemných 1.80€/h. Zrazu sa ocitáme akoby v úplne inom svete — kým všade naokolo sú len skaly a vyprahnutá krajina, tu je plno stromov a zelene, ktoré poskytujú príjemné vlhko a chládok. I keď tickets kupujeme zhruba o jedenástej, vstup máme až na poobedie 14:00–20:00 a hlavnú atrakciu — Palacios Nazaries presne o 15:00.

Vydávame sa teda do centra mesta, ktoré je neďaleko a navyše dole kopcom :) Cestou míňame obchodíky s orientálnymi čačkami-mačkami a na chvíľu sa tu cítime znova ako v Mostare :) Onedlho ale počiatočné nadšenie opadne, keďže všetky obchody sú ako cez kopirák. Prvá zastávka je v lekárni, kde kupujem hriešne drahé probiotiká a rada by som niečo aj na kloktanie, keďže soľ došla, no pri názornej ukážke mi lekárnička ponúkne akurát tak Listerine… Keďže sme dnes ešte nič nejedli, zaparkujeme v reštaurácia La Cueva z roku 1900, kde ledva stihneme raňajkové menu. Káva, bagetka s paštečkou a čerstvý (!) pomarančový džús za neuveriteľných 2.50€. Mierime do Catedral de Granada, v ktorej máme za 5 € aj audio sprievodcu, ale s mojou (pod)priemernou angličtinou na mňa pôsobí skôr rušivo. Hľadáme hrob Izabely Kastílskej, dôležitej panej, ktorá zjednotila Španielsko do jednej krajiny, neskôr však zisťujeme, že je mimo chrámu a že si zaň treba priplatiť ďalšie 4€. Zase až tak pre nás zaujímavá nie si, Izabela :)

Pri jej hrobe hrá jeden umelec na zvláštny plechový nástroj, niečo ako dva lavóre s výstupkami spojené do seba a zjavne si to užíva, lebo miestami sa tvári ako tínedžer pri prvom sexe :D Ale za mňa jednoznačne palec hore, dolujem posledné drobné z peňaženky.

Mestečko je príjemné, ale je čas vrátiť sa k Alhambre, čo už hore kopcom nie je až taká zábava. Pred vchodom stojí obrovský rad, ktorý sa vôbec nehýbe, a keďže o pol hodinku máme byť v hlavnom paláci, chytí nás menšia panika. Timko sa poslušne postaví a čaká, mne to ale nedá, veď vstupenky už máme, tak prečo by sme mali čakať v rade na pokladňu, a vida — stačí sa len spýtať a o minútku sme v areáli. Cesta k palácu trvá asi 15 minút, takže nasadzujeme tempo a zaraďujeme sa za Češky, ktoré netušia, že im rozumieme a vyťahujú hlášky zo Slunceseno: „Má ho tam. Má tam hovno!“ (slečnu okadil vták), „Se pobliju.“, a ďalej komentujú špinavý zadok svojej mamy: „ …Mejkap? Na prdeli?!“ Prezradí nás až smiech, ktorý skrývame za dlane a šiltovku. Je tu ešte postarší slovenský pár, a sú evidentne nadšení, že počujú nejakú slovenčinu (i keď v našom prípade je o slovenčine možné polemizovať :D) Pri kontrole lístkov sa ukáže, že majú vstup do paláca až na šiestu: „To tu máme čakať ďalšie 3 hodiny?! Na to sa Vám tu môžem akurát tak vysrať!“ A to už možno nie sú tak radi, že sme tohto svedkom…

Keď vojdeme do paláca, ostanem nepríjemne sklamaná. Nejaká prďatá izbička, to je ako všetko?? Timko hovorí, že asi áno, našťastie, sa mýli a ďalej je to omnoho lepšie. Zdobenie paláca tvoria len mozaiky, ornamenty a arabské písmo, a to z toho dôvodu, že Arabi po stáročia nemohli zobrazovať nič reálne, nič, čo existuje, mohli si iba vymýšľať :) Po chorobe som ešte stále neskutočne unavená a teplo, schody a kopce ma vyšťavia úplne na maximum. Každú chvíľu si musíme robiť prestávky v tieni a začínam chápať, ako sa asi cíti obézny človek, ktorý prejde pár schodov a musí rozdýchavať. Pozrieme si ešte záhrady Generalife, v ktorých je trocha chladnejšie a vlhkejšie. Úplný top sú zábradlia, cez ktoré tečie ľadová voda, a ľudia si do nich namáčajú ruky, lakte, šiltovky, šatky, skrátka čokoľvek, čo by aspoň na chvíľu zmiernilo príšernú páľavu.

Až pri platení parkovného si uvedomíme, že sme tu boli neuveriteľných 10 hodín (a to mám mať kľudový režim :D). Mierime do kempu, ktorý máme po ceste, ale hneď pri vstupe sa nám zdá, že je akýsi čudný. Timko musí hodnú chvíľu zisťovať, čím to vlastne je a nakoniec sa dozvedáme, že sa tu dajú iba prenajať chatky či karavany. Škoda, lebo okolité prostredie pôsobí upokojujúco — samé olivovníky a za nimi vysoké hory. Cestou ďalej sa zastavíme v Lidli, kde konečne zoženieme soľ! Teda presnejšie kilo soli. Na kloktanie :) Mierime k El Caminito del Rey, čo má byť hlavná atrakcia zajtrajška. Končíme v kempe kúsok odtiaľ, obklopení vôňou borovíc, horami, tyrkysovým jazerom,… a asi miliónom otravných múch, ktoré sa ale vytratia krátko po západe slnka. Sprchy tak malé, že sa v nich človek ledva otočí, ale pozor! Toaletný papier, mydlo a dokonca papierové utierky na ruky!. Nad hlavami nám každých 5 minút hučia lietadlá s dovolenkármi, ktorí si idú oddýchnuť na Costa del Sol. Závisť, čo vám poviem… :)

One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.