Na Trolom jazýčku

1.8.2015. Timko ma ráno fakt budí na tú hroznú túru! Na tú otrasnú Trolltungu! Ten chlap to myslí fakt vážne! Ach bože! Čo si len počnem?? Tak sa robím, že som malé decko, trucujem, frflem a hovorím, že ja nikam nejdem. Timko trpezlivo vysvetľuje, že on ísť chce a keď ja nie, môžem ho počkať dole v aute. Keď si predstavím, že by som mala toľko času len pre seba — konečne by som dopísala články, vylúštila krížovku, upratala auto, nalakovala si nechty, pospala si… No na druhej strane viem, že by mi neskôr bolo ľúto, že som nešla. Dnes sa ale na taký nátresk vôbec necítim, navyše nás zajtra čaká ďalšia túra. Bijú sa vo mne tie pre a proti a najhorší je asi ten pocit, že sa neviem rozhodnúť. Nakoniec sa prikláňam k verzii, že ostávam dole pod kopcom. Dole pod kopcom je plné parkovisko nadšene sa usmievajúcich ľudí, ktorí berú svoje bágle a vyrážajú. A ja som opäť na začiatku. Ísť či neísť? Kým Timko stojí v rade na parkovací automat, idem sa pozrieť na orientačnú tabuľu — 11 km len cesta tam a spolu 8 až 10 hodín. Je rozhodnuté. Tam hore ma nikto nedostane! V aute sa o tom s Timkom ešte chvíľu bavíme, plačem, že dneska nie som na takéto niečo skrátka nastavená, ale stále vo mne tlie ten malý plamienok. Timko sa celý čas tvári, že je to v poriadku, keď ostanem dole, ale keď povie, že on tiež nejde, lebo bezo mňa to aj tak nemá cenu, zmobilizujem aj tie posledné sily, čo mám a o 10 minút si to veselo šlapeme :o)

Na tabuli vidíme, že začiatok bude drsný, ideme hore strmákom, fučíme, nadávame, robíme si časté prestávky a púšťame pred seba tých rýchlejších. Ale pokračujeme. Keď zbadáme prvú tabuľu oznamujúcu, že sme práve zdolali prvý kilometer a zostáva nám už len desať, otočím sa na Timka s otázkou, či si robia srandu a či ma toto má snáď motivovať :D Ale pokračujeme. Chvíľu ideme po rovinke, tak sa aspoň vydýchame a potom zase do kopca. Pri halde ostatných horolezcov si robíme prvú prestávku, vyzliekam totálne prepotenú mikinu, dávame si malé občerstvenie a pred nami ďalší stupák. Chvíľu zasa rovinka a zrazu sa brodíme snehom, míňame zamrznuté jazero a Timko si v pohode šlape v krátkych rukávoch. Onedlho začne popŕchať, takže nasadzujeme nepremokavé bundy, kapucne a ideme ďalej. A ideme a ideme, raz hore, raz dole, raz po snehu, raz po potôčiku, ale najčastejšie po blate, ktorého je tu habadej. Po piatich hodinách sme konečne hore a vidíme ten dlhoočakávaný trolov jazyk. A tú dlhokánsku radu ľudí, ktorí čakajú až si na ňom budú môcť spraviť fotku. Horšie ako u Santa Clausa :D Chvíľu len tak sedíme obďaleč a pozorujeme tie ich pózy — jedna fotka, kde mávajú, jedna fotka s výskokom, jedna fotka ako sedia na samom kraji, ďalšia fotka ako ležia na bruchu a dívajú sa dole. A potom ešte kopec fotiek s rodinou :D Hovorím Timkovi, že ja veru v tej rade stáť nebudem, mne stačí, že som si to vyšlapala, ale Timka posielam, že nech má niečo na pamiatku, že ja ho cvaknem. Po chvíli ma to čakanie prestane baviť. Keď len tak stojím, je mi zima, idem sa ho teda opýtať, či sa na to nechce vykašľať, že sú tu ešte iné miesta, kde sa môžeme cvaknúť. Ale nie, on chce na jazyku. Druhýkrát za ním idem a hovorím mu, nech ho ani len nenapadne sedieť na tom samom kraji, lebo zinfarktujem a keď to zbadá jeho mamina, tú picne tiež. Ale on sa len usmieva a upokojuje ma, že všetko bude dobré :D Zrazu sa ľudia roztlieskajú, pozriem sa na jazyk a tam nejaký blonďák žiada o ruku svoju vyvolenú blondýnu. Tá je z toho úplne mimo, ale, samozrejme, že povie áno, všetci sa radujú s nimi a keď sa vrátia, úplne vidím, aká je roztrasená a prijíma gratulácie od svojich najbližších :o) No predstavte si, že sa 5 hodín teperíte niekam na skalu, potom takmer hodinu stojíte v rade na fotku a tam vás váš milý požiada o ruku! Podľa mňa romantika jak sviňa! Ako tak sedím a čakám, začujem za sebou nejakú „slovač“ — traja sa postavia do rady a jedna pani čaká, až ich odfotí. Keď už je Timko skoro na rade, skrsne mi v hlave nápad, že poprosím tetu Slovenku, aby nás cvakla s Timkom spolu. Tá s tým, samozrejme, nemá najmenší problém, tak utekám za Timom, brodím sa haldami ľudí, ktorí na mňa divne pozerajú, že kam sa ako tlačím a ideme rovno na scénu. Ani ma nenapadne pozerať sa dole, tvárim sa, že to je skrátka len kameň a že pod nami vôbec nie je tých 200 metrov prázdna :D Timko, ako inak, robí aj svoje pózy na okraji, ja už radšej idem preč, aby som sa nemusela dívať, ako sa zo mňa predčasne stáva vdova :D

Poďakujeme tete za ochotu a dáme sa s ňou na chvíľu do reči. Vraví, že sem prišla na predĺžený víkend za sestrou a toto je jej tretia túra za tri dni. Včera boli na Kjeragu (tam chceme ísť zajtra) a že oproti dnešku to bolo dosť drsné, lebo v podstate len leziete strmo po skalách. Hmmm, to nás veľmi nepotešila, lúčime sa a ešte si ideme spraviť zopár fotiek na inom mieste. No a teraz hor sa 11 kilometrov zasa naspäť :D

Proste len šlapete kilometer po kilometri a nemyslíte na to, že takto to bude najbližšie 4 hodiny. Opäť začína pršať a prší až do konca cesty. Dážď samotný by nebol problém, problém je ešte väčšie blato a mokré kamene, na ktorých si treba dávať pozor. Moje kolená pomaly, ale isto, volajú o pomoc. Posledný kilometer na strmine sa mi zdá nekonečný a už chápeme načo sú na istých miestach laná, na ktoré sme po ceste nahor len čudne hľadeli. Keď si teraz nechcete rozbiť hubu, držíte sa lana zubami nechtami. Keď sme zrazu na rovnej ceste, cítime sa ako opití a ja si po 10 hodinách skočím na záchod, lebo doteraz skrátka nebolo kde :D Celí zmazaní sa pri aute prezliekame a robíme zo seba ako-tak slušných ľudí. Sme unavení, ale šťastní, rovnako aj tá túra bola hrozná a fantastická zároveň. Ale môžeme si povedať, že sme zdolali Trolltungu!

Poznámky od Timka: Na spodnom úseku postavili v rokoch 2012–2014 nepálski šerpovia schody z poltonových balvanov. Nóri na toto vylepšenie vyzberali v zbierke 1 milión nórskych korún. Parkovisko dole je platené a zisky z neho idú na opravu chodníka a veci s tým súvisiace. Mohli by si však pozvať na pomoc slovenských alebo českých značkovačov chodníkov, lebo sa zmohli iba na červený sprej a asi trojročné decko, čo sa sním učilo kresliť šípku. Na začiatku je značka TT (akože Trolltunga) a v horných častiach len T (asi už nevydalo spreju :).

Ideme hľadať nejaký slušný kempík. Po ceste narazíme na vodopády, ktoré rozprašujú vodu až na hlavnú cestu, takže zaparkujeme a ideme si ich obzrieť. Hneď pod nimi majú malý kiosk so suvenírmi, kde si pýtam bagetu, no namiesto bagety mi dajú akúsi pidi obloženú žemličku — ale dobre, lepšie jak nič :o) Leje stále viac a viac, tak veľmi nevymýšľame a ideme rovnou čiarou do kempu. Timko zisťuje, či majú kuchynku a wifi, áno, všetko majú, akurát kuchynka je dvojplatnička s mikrovlnkou pod prístreškom a wifi nakoniec nefunguje. Majú tu ale takú príjemnú spoločenskú miestnosť, kam sa v tomto nečase dá posadiť a písať. Trochu oddych od auta… Timko mi tam prinesie večeru — cestoviny sýr a česněk, ktoré mladej ruskej slečinke oproti nám zjavne nevoňajú, ale ako sa hovorí — vyderžaj, pionier :D Keďže sa kvôli počasiu zajtra na túru ísť nedá, meníme plány a radšej pôjdeme do môjho dlhoočakávaného Stockholmu. Sme tak zmorení, dážď vytrvalo bubnuje a navyše sa tu oproti severu dosť skoro stmieva, už nič neriešime, zaľahneme a spíme.

One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.