Tam, kde slnko nezapadá…

23.7.2015. Ráno mi cinkne telefón, ktorý úspešne ignorujem. Keď sa o hodnú chvíľu preberiem, zistím, že je len 6:40 a že pred hodinou mi volal Timkov tatino. Kuknem na jeho telefón, tam žiadny neprijatý hovor. Prečo by volal mne o 5:40 ráno? Začínam mať zlé tušenie, opäť si ľahnem a snívajú sa mi zlé sny. Zhruba o ďalšiu hodinu ďalšie zvonenie, tentoraz podávam mobil Timkovi a hneď sa všetko vysvetlí — keďže sa nám stále nedarí zohnať internet a hodnú chvíľu sme nič nepublikovali, proste sa o nás len bál :o) Timko síce večer predtým písal SMS, ale tá sa k nemu zatiaľ akosi nedostala. Tak vstávame dosť rozbití, túto noc sme sa akosi dobre nevyspali, naokolo hučali autá a motorky a nejaká rodinka Homolkovic si vedľa nás hlučne užíva raňajky. Vyrážame nevediac vlastne kam, všetko sa opäť riadi počasím. Na výber máme buď mesto Tromsó alebo najsevernejšie miesto Európy — Nordkapp. Keďže predpoveď hlási rovnaké počasie aj na dnes aj na zajtra, rozhodujeme sa pre Tromsó, ktoré máme bližšie. Dopisujem ďalší článok, no nemám ho ako publikovať, skúšame viacero benzíniek, ale márne. Volá mi moja mama, že kde to stále viazne, že sa ani v robote nevie sústrediť, lebo stále čaká, až si prečíta naše novinky. Chváli, aký vynikajúci nápad bol založiť blog a že už to tak budem musieť robiť stále. Ja ju trocha schladím, keď jej poviem, že to je riadna makačka, lebo dať dohromady jeden článok mi zaberie denne aj 4 hodiny, a že som ešte neotvorila ani jeden časopis alebo knihu, lebo blog mi zhltne môj všetok voľný čas.

Nič zvláštne sa nedeje, stále cestujeme. Keďže je pekne jasno, Timko si po ceste rozmyslí, že predsa len dnes ideme na Nordkapp, lebo zajtra také šťastie mať nemusíme, takže máme pred sebou tzv. investičný deň, ako to, aj s mojím bratom, nazývajú. To znamená, že celý boží deň sedíte v aute a snažíte sa dostať z bodu A do bodu B :D Na takmer každej benzínke zastavujeme a skúšame wifi, ale nič a to si Nóri hovoria vyspelá krajina?? Nakoniec chytáme wifi z autobusu, ktorý ma na pumpe prestávku, ale než to ja všetko poupravujem, zatiaľ autobus zdvihne kotvy a máme opäť smolu. Ideme aspoň na hot-dog. Timko sa korpulentnej slečny predavačky pýta, aký mu odporúča, keďže vyzerá, že ona má odskúšané všetky, tak si nakoniec dávame párok obalený v slanine, ale do tmavého pečiva, akože žijeme zdravo :D Ponúka nám k tomu aj cibuľu a zemiakový šalát, že to je kombinácia, ktorá tu najviac fičí, ale nám sa to zdá až moc divoké, takže ostávame len pri horčici a kečupe. Ja neskôr ľutujem, že som to nevyskúšala, predsa len, takú chuťovú explóziu mi doma veru neponúknu :o) Timko je trocha unavený, čomu sa teda absolútne nečudujem, ja šoférujem dve a pol hodiny po týchto ich serpentínach a mám toho dosť. Robíme si pauzu pri vodopáde, ktorý nás, aspoň na krátku chvíľu, opäť nabije energiou.

Neviem, ako to ten chlap robí, ale Timkovi sa znovu stali nejaké tie záchodové príhody — pri prvej otvoril dvere na záchod nejakému pánovi, ktorý sa akosi zabudol zamknúť a bol zrovna naveľko. Pri druhej bol naveľko Timko, ktorý sa síce na záchode zamkol, ale nejaký pán svalnatý dverami toľko šklbal, až háčik odháčkoval :D (Keď to teraz Timkovi čítam, pýtam sa ho, či mu nevadí, že som napísala, že bol naveľko. On len krúti hlavou, že nie: „Každý človek serie, ukáž mi jedného, čo neserie“ :D)

Čím ideme viac na sever, tým viac si môžeme všímať, ako sa nám krajina doslova mení pred očami. Hory a husté lesy ustupujú, namiesto nich sú tu už iba menšie kopce pokryté trávou, krami a zakrpatenými brezami. Ešte vyššie už nenájdete ani jeden strom, je to tu jedna veľká pláň. Robíme si poslednú prestávku na odpočívadle, kde po dlhej dobe vytiahneme plynový varič, na ktorom zohrievame konzervu fazúľ a zajedáme to sardinkami v tomate. Nikdy by sme si neboli pomysleli, že takéto jedlo niekedy budeme považovať za hotovú lahôdku :D Prechádzame viacerými tunelmi, medzi ktorými je i viac než 6 kilometrový podmorský tunel, ale nijak extra to nevnímame, akurát, že ideme hodnú chvíľu z kopca a potom zasa do kopca :o) Stretáme veľa sobíkov, z čoho ja asi nikdy neprestanem byť nadšená, takže híkam, ochkám, sú to jujinky a majunké prdelky :D Predbiehame čoraz viac karavanov a autobusov, skrátka všetci chcú ísť na Nordkapp :o)

Keď sme po 12 hodinách cesty konečne tu, kupujeme lístky za zhruba 50€ za oboch a parkujeme. Keďže máme ešte dosť času, ideme si popozerať najprv vnútro. Začíname krátkym filmom, ktorý je nádherne spracovaný, bez slov, iba s úžasnou hudbou. I keď Timko tento film videl už pred dvomi rokmi, zanechal v nás silný dojem a dúfame, že sa bude dať nájsť aj niekde na internete, aby sme ho mohli ukázať aj vám. Pokračujeme ďalej tunelom, v ktorom vidíme 3D modely predstavujúce históriu Nordkappu.

Navštívime i kaplnku a thajské múzeum, ktoré bolo postavené na pamiatku návštevy kráľa Chulalongkorna v roku 1907. Zájdeme na miesto, odkiaľ máme tzv. kráľovský výhľad na slnko, ale to je ešte dosť vysoko, tak sa presúvame do obchodu so suvenírmi, odkiaľ si odnášame pár vecí. Okolo polnoci vychádzame von, aby sme stihli polnočné Slnko. Je to vlastne moment, kedy je Slnko najnižšie, no nezájde za obzor, stále je jasne viditeľné. A potom zrazu začne pomaly stúpať. A takto to tu funguje viac než 2 mesiace v roku — Slnko skrátka vôbec nezájde :o) Fotíme sa pri glóbuse, čo je vlastne symbol celého Nordkappu, pozeráme na holé stráne vôkol nás, na more, v ktorom sa odráža slnko a užívame si len túto chvíľu.

Zájdeme sa ešte pozrieť na jedno súsošie, ktoré navrhlo 7 detí, z rôznych krajín sveta, čo má vlastne symbolizovať spoluprácu, priateľstvo, nádej a šťastie. Nordkapp pomaly pustne. Haldy turistov nasadajú do svojich autobusov, niektorí zostávajú, rovnako ako my, nocovať na parkovisku. Hlavný vchod do haly je už zatvorený, tak skúšame zadný. Ideme ešte poslednýkrát na WC a skúšame wifi. Nejaká slečna nám ale pripomína, že už je jedna hodina a treba ísť. Rozostielame si a mne je celkom zima. Balím sa do svetra , hrubých ponožiek, spacáku a snažím sa čo najrýchlejšie zaspať. Vonku je ale stále ruch, niektoré autá a motorky odchádzajú, niektoré zase prichádzajú, keďže od jednej v noci je vstup na Nordkapp zdarma. Timko vedľa mňa spokojne odfukuje a ja sa drkocem, nepomáha ani klasický fígeľ vyzuť si ponožky, nech mi spacká zohrieva nohy sám. Čo je ale ešte horšie, chce sa mi čúrať a to fakt moc. O záchode môžem akurát tak snívať, všetko už je pozatvárané. Vonku niet kam ísť, pretože sú, za prvé, všade naokolo autá, karavany alebo stany a za druhé, nenájdete tu žiaden strom alebo aspoň kopček, za ktorý by ste sa prípadne mohli schovať. Budím Timka o tretej v noci a vysvetľujem mu moju situáciu. Ten, samozrejme, nechápe, kde je problém, mám ísť za auto a hotovo. Ach bože, chlapi! Vyplakávam, že som ešte vôbec nespala a takto ani nezaspím, takže nakoniec pochopí, že zdvíhame kotvy. Len tak v boxerkách a tričku sadne za volant a my sa lúčime s Nordkappom. Hľadáme nejaké miesto na prespanie, ale všetky odpočívadlá sú obsadené. Nakoniec nájdeme jedno veľké a krásne odpočívadlo, aj s posedením, jazerom a smetným košom, dosť ďaleko od hlavnej cesty, voľné a proste som celá nadšená. Timko mi radí vyzliecť si čo najviac oblečenia a až tak vliezť do spacáku, ale na moje ľadové nohy pomôže až také to pukacie zohrievatko z Lidlu :D Päť stupňov je skrátka päť stupňov, ale nakoniec je z toho celkom dobrodružná príhoda ;)