Tuje problém — ako sa mení vidiek

Kde máme problém? Na vidieku. Prečo? Lebo tuje. Tie nudné cintorínske dreviny. A nielen tuje, ale aj exotické borievky a iné okrasné ihličnany. Len ťažko prejdeme slovenskou dedinou, bez toho aby nám bili do očí aspoň z pár záhrad. A v tomto momente už začína mať „vidiek“ problém.

A n d r e a U h e r k ov á

Postav dom, zasaď strom
Vidiek máme vo svojich mysliach zafixovaný ako miesto s tradičným vzhľadom. Ako priestor, kde cítiť prítomnosť človeka v krajine a prejavy jeho práce. Keby sa dnešnou dedinou prešli naši predkovia, hoc iba 2 generácie dozadu, nerozumeli by, prečo tam sadíme malé ihličnany, z ktorých nie je žiadny úžitok. Kedysi, keď človek vyšiel na záhradu, zakopol o pár jabĺk, z ktorých spravil koláč, zvyšok naložil do suda a počas zimy popíjal plody svojej práce. V lete si sadol do tieňa orecha, ktorý zároveň chránil dom od vetrov. Keď opadol, tak slnko mohlo prenikať a ohrievať studené steny.

Dnes vyzerá vidiek inak. Je ťažké odpovedať jednoznačne na otázku, či je to zlé. Doba sa mení. Priestor vidieka sa stáva menej osobným, uniformným, stierajú sa rozdiely medzi mestskou a vidieckou zeleňou (BOČEK, 2013). Dôvodov je, ako obvykle, viacero. Je fajn sa pozerať na veci kriticky a premýšľať nad nimi. Aby sme zistili, či je potrebné ich meniť. Je teda potrebné meniť tvár vidieka? A akú ju chceme mať?

Odkiaľ vietor fúka
Téma je komplexnejšia, než by sa zdalo. Mení sa totiž celá kultúra
osídľovania krajiny, ktorá je spôsobená aj zmenou životného štýlu,
absenciou človeka — hospodára — v krajine, pribúdaním chatárov
a chalupárov, ale aj rozrastaním miest a suburbanizáciou, tvorbou
satelitných mestečiek. Tie sú osobitným typom výstavby, v ktorej chýbajú viaceré prvky, typické pre obce. Suburbanizáciu, ako vizuálny smog, spomína aj univerzitný pedagóg Ing. Dušan Daniš, PhD., ktorý sa venuje tiež vegetačným úpravám a navrhovaniu záhrad: „Ide o problém najmä satelitných sídiel s vizuálnou izoláciou jednotlivých pozemkov. Je to vlastne systém hromadného bývania v kvázi individuálnej výstavbe. Panelák zrútený na zem.“ V rodinných domoch na okrajoch miest, ktoré sú niečím medzi mestami a malými dedinami mestami a malými dedinami, absentujú námestia, sociálna vybavenosť, parky, ale aj ovocné stromy na záhradkách. Môžete si byť však istí, že nejaké „okrasné“ ihličnany uvidíte už z diaľky.

O aké dreviny sa vlastne jedná? „Tuja je zovšeobecnina“, vraví
Daniš, „ľudia vnímajú všetky borievky ako tuje a všetky ihličnany
ako jedličky. Keď hovoríme o tujách, hovoríme väčšinou o borievkach. Vytvoril sa celý sortiment malých, guľovitých a zakrpatených kultivarov ´tují´, či ´borievok´, ako šikovný obchodný artikel. Podobne je to so živými plotmi, ktorých synonymom je pre mnohých len ´tuja´“. Tieto ihličnany dnes nie sú len na suburbiách, ale aj zapĺňajú aj klasické dediny.”

Sme leniví
Sťahovanie ľudí do miest — urbanizácia — je dlhodobý proces. V
posledných storočiach sa mestá zapĺňajú a vidiek pomaly vysídľuje.
Tí, z ktorých sa stávajú mešťania, si berú kúsok dediny so sebou
a vznikajú záhradkárske osady s polemickou idylou trávenia
času. Naopak mešťania, ktorí prichádzajú na dedinu, so sebou
sťahujú na vidiek aj kúsok mesta.

Doba je rýchla, musíme zarábať peniaze, uživiť rodinu. Keď prídeme z práce, nechce sa nám „upratovať“ záhradu, či hrabať lístie. Celú jeseň. Netreba si vyrábať robotu navyše, aj keď nás vraj šľachtí. Keď môže sused sedieť vo svojom záhradnom altánku a kochať sa upravenou záhradkou s fontánkou a trpaslíkmi, prečo by som ja mal pracovať ako otrok. „Ľudia si vysádzajú ihličnany kvôli tomu, že sú stálo-zelené, z princípu. Lebo z nich nepadajú listy, netreba ich hrabať, rastú väčšinou dohora alebo tak, „ako je to predpísané“. Keď si pod ne dajú ešte kôru s mulčovacou plachtou, tak nerastú takmer vôbec. Po odumretí ich vymenia za iný kus — jedna k jednej — a stále majú na záhrade to isté a sterilné prostredie. Súčasný postmoderný trend je minimalistický a toto je jeho výsledok,“ vraví Daniš.

Podobný názor má aj český ovocinár BOČEK (2013), ktorý píše, že existencia plodov a veľkého množstva opadaných listov býva príčinou súčasného útlmu pestovania ovocných drevín nielen vo verejnom priestore, ale aj súkromnom. Úbytok podľa neho súvisí aj so zmenou bývania na dedine, kde ľudia nemajú chuť ani čas sa o ovocné stromy starať. Poľnohospodárstvo prestalo byť hlavným zdrojom živobytia a aj samozásobiteľstvo stratilo na význame.

Chceme mať súkromie a sterilné prostredie
Bývať na dedine kedysi znamenalo, že ste každý druhý deň navštívili susedku, vymieňali si úrodu, žienky klábosili na priedomí a všetci všetko vedeli. Nie vždy to bolo príjemné, ale vytváralo to pocit bezpečného priestoru, v ktorom vám záhradu nestrážil len pes, ale aj váš sused. Dnes sa ľudia radi oddeľujú od ostatných veľkými plotmi, napríklad tujovými. „Ale potom, keď im ukážete vtáčí zob, vavrínovec lekársky, hrab, javor poľný alebo obyčajný buk, že to funguje, a že na záhrade nepotrebujú mať v zime nepriehľadnú stenu, tak to ide. Pretože to je základný problém, ľudia sa chcú izolovať. Ale my nepotrebujeme mať celoročne stálo-zelenú záhradu. Načo? Väčšina ľudí v zime na záhrade nemá žiadne aktivity, to v konečnom dôsledku znamená, že nepotrebujú nepriehľadnú stenu, len im to treba povedať“, dodáva Daniš.

Strom ako naše zrkadlo
Čo to hovorí o nás ako ľuďoch? Platí „povedz mi, čo máš na záhradke a ja ti poviem, kto si?“ Niektorí autori tvrdia, že si vysádzaním ihličnanov odmietame priznať svoju pominuteľnosť. Pokiaľ nám padajúce lístie pripomína blížiacu sa jeseň nášho života, ihličnan nás udrží stále mladých a sviežich. Iróniou je, že vysádzaním tují si robíme cintorín za oknom už kým sme živí. Možno si zároveň „poriadkom“ na záhradke kompenzujeme neporiadok v sebe. A za domom si tak vytvárame chladné dvory bez ducha.

Čo na to záhradní architekti
Mnohí ľudia, ktorí si ihličnany na záhradky vysádzajú, by si mohli
nechať poradiť od záhradných architektov. Otázka však je, čo poradia a či na to ľudia vlastne majú peniaze. „Architekti pristupujú k záhradnému biznisu tak, že predávajú do záhrady prvky, ktoré sú drahé. Ľudia tým, že majú maximálne peniaze na tie drahé prvky, už nemajú na toho tvorcu, a tak si nakúpia sumárum rôznych prvkov a ´vykastrujú´ si záhradu sami“, vraví Daniš. „Základom záhradného architekta by malo byť človeka — majiteľa záhrady,doviesť tomu, že záhrada je organizmus, ktorý sa má rozvíjať. A rozvíjať sa môže len niečo, čo má dynamiku.“

Dôjde na psa mráz?
Ako píše BOČEK (2013), estetické vnímanie každého človeka je iné a každý má právo si zvoliť vlastný štýl skrášľovania svojho domova. Na druhej strane aj krajinní architekti, ktorí navrhujú záhrady, ľahko podliehajú mainstreamu a nepoznajú alternatívy alebo nové prístupy. Túžba po originalite môže byť veľkou príležitosťou pre návrat úžitkových a ovocných drevín do intravilánu, či už zo strany obecných úradov (verejný priestor) alebo súkromných osôb. MAREČEK (2006) si myslí, že inšpirácia výtvarného poňatia rôznych funkčných typov vidieckych záhrad by mala vychádzať sortimentálnom aj priestorovom zmysle z miestnych zvyklostí,
najmä z lokálnych foriem ľudového krajinárstva.

Možno to naozaj nebudú ľudia vnímať ako problém, pokiaľ to nebude existenčné. Pokiaľ nenastane potravinová kríza. Vtedy sa môže stať, že to jablko zo stromu, z ktorého lístie musia hrabať, by sa bodlo. Ktovie, či nebude neskoro. Pretože nám nenarastie zo dňa na deň.

K téme sa vyjadrila tiež krajinná architektka Ing. Anna Dobrucká,
PhD., z SPU v Nitre.

Aký je Váš názor na problematiku tují? Vnímate trend ich vysádzania pozitívne alebo negatívne?

Už som v jednom rozhovore (pre Nota Bene, pozn. red.) povedala,
že tuje na slovenský vidiek nepatria, pretože narúšajú tradičný
obraz vidieka. Lenže globálne otepľovanie nás možno prinúti
sadiť druhy, ktorým sa v nových podmienkach bude lepšie dariť.
Veľmi si však želám, aby sa tak nestalo a aby sme si udržali našu
pestrú, rozmanitú a živú krajinu všetkým možnými opatreniami.
Tuje sú cudzím prvkom v našej krajine, preto ich prítomnosť nie
je vhodná. Naša krajina bude vtedy atraktívna, ak si udrží svoj
charakteristický vzhľad. Prídu k nám cudzinci obdivovať to, čo
majú doma? Asi nie. Tuje teda narúšajú i atraktivitu našej krajiny.
Ale napadla mi otázka: Myslíte, že ľudia ešte cítia potrebu zachovať tradičný slovenský vidiek? A chce ho dnes ešte niekto zachovať? Pýtam sa preto, že nie len tuje narúšajú tradičný obraz vidieka. Vezmite si do rúk knihu pána Hniličku “Sídelní kaše”. Zistíte, že stav, ktorý v nej popisuje, je realitou i u nás. Je to desivé popretie vlastnej identity a tuje sú toho súčasťou.

Vysádzanie tují je dôsledok “módneho trendu”, súčasného vnímania “kvalitnej architektúry”, benevolencie samospráv (stavebných úradov) v rozhodovaní, chybou v projektoch, absencie územných plánov a výstavby bez jasných regulatív. Dnes sa už “tuja” stala (aspoň pre mňa) symbolom straty identity, symbolom globalizácie i pýchy človeka, ktorý “mení svet”, pričom často ničí kultúrno-historické a prírodné hodnoty. Do určitej miery je to však i dôsledok slobody, konkrétne cestovania. Ľudia chcú mať doma kúsok exotiky z dovolenky. Viete, nikdy sa ľudia nemali po materiálnej stránke tak dobre, ako v súčasnosti a chcú to prezentovať “modernými úpravami”. Dnes akoby ľudia chceli zaprieť svoje korene, zaprieť skromnosť, jednoduchosť, ktorá pramenila zo spôsobu života a z citu ku krajine. Tuje sú toho dôkazom.

Tuje sú súčasťou stredomorskej architektúry, ktorá sa u nás rozširuje a tak i tují pribúda. Tuje sú (v prenesenom slova zmysle) problém sociologický, urbanistický, architektonický i krajinársky. Je to tiež o morálke, zodpovednosti, dodržiavaní legislatívy, odbornosti, ale i o dopyte, konzume, i o akceptovaní tradícií, hodnôt….Preto sa nedá na Vašu otázku odpovedať jednoznačne a jednoducho. Ak chceme menej tují, treba meniť myslenie v spoločnosti.

Čo môžu spôsobiť tieto ihličnany na záhradkách?

Ja som krajinný architekt a dôsledky by skôr mali posúdiť vedeckí pracovníci. Odpoveď závisí tiež od uhla pohľadu. Keďže sa pýtate na záhrady, skúsme krajinársky aspekt: tuje sú jednoznačne v našej krajine cudzím prvkom.

Z môjho hľadiska je to “statická hmota”, ktorá nahradila pestrosť
záhrad. Tým chcem povedať, že je to v lete v zime rovnako zelený
nepriehľadný (občas i pôvabný) prvok. Ja ho v mojej tvorbe nepoužívam už aspoň 20 rokov. Navyše tuje (a nie len tuje) menia chemizmus pôdy.

Kedy sa začala presadzovať takáto móda ich pestovania? Súvisí to s otvorením hraníc po revolúcii?

Toto nemá nič spoločné s revolúciou, ale s cestovaním čiastočne áno. Začalo to oveľa skôr — cestovaním šľachty, ktorá prinášala rôzne druhy drevín na Slovensko a zakladala prvé zbierkové záhrady. Arborétum Mlyňany založil v roku 1892 Dr.Štefan Ambrózy-Migazzi, maďarský šľachtic. Bol zvedavý, či sa bude týmto druhom dariť v našich podmienkach. A darilo sa. Po II. svetovej vojne tu bolo zriadené pracovisko SAV, ktoré žiaľ množilo tuje vo veľkom i na predaj. Tuje (resp. tujovité druhy) sa pomerne ľahko množia, no a po vojne obce chceli svoje zničené prostredie “skrášľovať”. Arborétum malo z predaja sadeničiek príjmy, ľudia mali prácu a zákazníci boli spokojní, pretože získali druhy, ktoré susedia nemali. Možno sa ani vplyv tejto produkcie nedal vtedy
odhadnúť.

Čiže tuje tu máme už dlhšie a za socializmu sa len zdarne šírili. Po revolúcii, keď ľudia začali cestovať, začal dopyt po tujách rásť. Dôvod? Ľudia si chceli “skrášliť” svoju záhradku a tuje boli poruke. Navyše týmito novými úpravami dali najavo, že sú “in”. Dopyt podporili i pestovatelia, predajcovia a záhradníci. Voľný obchod umožnil dovoz týchto druhov zo zahraničia a trh sa touto komoditou naplnil, obchod sa roztočil. Chcete v záhrade tuje? Dobre, “záhradný architekt” (často falošný, ale to je iná téma) vaše želanie splní. Čiže výsadba tují, ako vidíte, je tiež ekonomický problém.

Aká je tendencia vývoja záhradiek slovenského vidieka v najbližších rokoch?

Neviem. Strácam prehľad. Dnes vládne chaos i na slovenskom
vidieku. Každý si myslí, že na svojom pozemku si môže robiť čo
chce. Ľudová tvorba a neodbornosť sa podpisujú pod súčasným
obrazom vidieka. Navyše potreba vyčleniť sa je tak silná, že nám
prináša nové a nové chyby v riešení záhrad, krajiny, vidieka. Vývoj
záhrad bude závisieť prioritne od architektúry, ktorá “ovládne”
vidiek (či to budú päť cudzie vzory, alebo siahneme po našich regionálnych prvkoch), ale i od dopytu, od “osvietenosti” investora,
od jeho citu pre krajinu, ale i od ponuky v obchodoch a od celkovej
spoločenskej nálady. Ale odbornosť je z môjho pohľadu prvoradá.
Nemôže sa nám predsa stať, aby “odborník” do projektu zelene v
rámci pamiatkovej zóny navrhol výsadbu cédrov a araukárie. V spomínanom prípade zasiahli odborne zdatní úradníci v procese
schvaľovania. Ale ustrážia všetky takého omyly? A majú vôbec oni
byť v tejto pozícii kontrolórov projektov? Nemal by daný spracovateľ
projektu vedieť, čo je vhodné a čo nie na konkrétnej lokalite? Skúste urobiť prieskum trhu a zistiť, aká je tendencia vývoja záhrad. Čo vlastne stavebníci chcú? A majú oni určovať vývoj vidieka?

Nemali by to byť plány, koncepcie, projekty?

Ja v praxi denne tvrdo bojujem s omylmi a nevkusom. A to nikomu
na popularite nepridá. Kolegovia z Anglicka sa tiež sťažujú na tento tlak stredomorskej flóry, na “nevkus” a na “sídelnú kašu”. Podobne ako u nás aj u nich sa k historickým objektom tlačia nepôvodné a netradičné druhy, ktoré menia tradičný obraz anglickej vidiececkej krajiny. To isté platí o Bulharsku i o Lotyšsku…

Je to daň za globalizáciu? Ale predsa chceme, aby v oblasti kultúrnej oblasti nedošlo ku globalizácii, chceme si zachovať každá krajina svoju identitu ako prvok atraktívnosti. Takže ako na to? Jednoznačne cez neinvestičné procesy, ako je plánovanie a tvorba zelených koncepcií, ktoré budú podkladom pre urbanistov i architektov. Myslím, že práve školy majú byť mienkotvornými inštitúciami. Školy by mali byť praxi nápomocné, mali by robiť výskum, sledovať javy, tvoriť metodiky, vzdelávať verejnosť, prezentovať krajinárske i architektonické, trendy a najmä vychovávať odborníkov, ale nemali by prax nahrádzať.

Andrea Uherková
Autorka je druháčka na doktorandskom stupni štúdia v programe Ekológia a ochrana biodiverzity

Článok vychádza z komentára písanom na Sokratovom inštitúte a ďakujem za pomoc jeho študentom Robovi Podobovi a Katke Pazmányovej. Za neustálu inšpiráciu má moje ďakujem aj český ovocinár Stanislav Boček. Za čas venovaný téme vďaka aj Dušanovi Danišovi a Anne Dobruckej.

Ing. Anna Dobrucká, PhD. pôsobí ako autorizovaná krajinná architektka pri Slovenskej komore architektov. Absolvovala viaceré kurzy a zahraničné študijné pobyty. Bola v správnej rade Spoločnosti pre záhradnú a krajinnú tvorbu, v predstavenstve Slovenskej komory architektov a šesť rokov pôsobila ako predsedníčka Združenia pre urbanizmus a územné plánovanie na Slovensku. Jej ateliér je nositeľom Ceny za architektúru CEZAAR 2013 a ceny za urbanizmus — Cena ZUUPS 2013.

Ing. Dušan Daniš, PhD. je absolvent FEE v špecializácii Krajinné inžinierstvo a tvorba krajiny. Projekčne sa venuje návrhom vegetačných a sadovníckych úprav so zameraním na tvorbu súkromnej a priemyselnej zelene, krajinárskych úprav a rekonštrukciu historických parkových objektov. Je členom medzinárodnej arboristickej spoločnosti ISA Slovensko. Pedagogickú činnosť venujem predmetom dendrológia, krajinárska dendrológia, ekológia drevín, ekológia urbanizovaného prostredia a tvorba krajiny.

Zdroje:
BOČEK, S. (2013): Možnosti využití starých odrůd ovocných
dřevin. In: Strom pro život. Život pros strom XII. Systémová péče
o dřeviny. Litoměřice. Společnost pro zahradní a krajinářskou tvořbu,o.z. Praha, 2013.
DANIŠ, D. (2014): in verb
MAREČEK, J. (2006): Ovocný strom jako významná součást krajinného rázu. Česká zemědelská univerzita v Praze. Fakulta agrobiologie