Pasívny príjem = pasívny život

Tento článok píšem v medzisviatkovom období. Medzi Vianocami a Silvestrom. V čase, kedy väčšina ľudí sviatkuje, dovolenkuje, odfukuje alebo iné “-kuje”. Skrátka nepracuje.

V Bratislave prechádzam plynulo križovatkami, pri ktorých za normálnych okolností prejdem až na tretiu zelenú. Efektivita prepravy je super, no chýba mi tá dynamika tohto mesta. Keď bežný môj deň je hektický, cítim sa dobre ak aj ľudia okolo mňa žijú rovnako, ponáhľajú sa na ulici a pri obedoch odpisujú na emaily. Tiež sa mi lepšie behá spolu s ďalšími 3.000 bežcami alebo lepšie smeje v plnom kine s ďalšími smejúcimi sa ľuďmi.

Ľuďom však nevyčítam, že si doprajú viactýždenný relax. Je to úplne v poriadku. Čo však úplne v poriadku nie je, je to, že niektorí nemajú rovnakú dávku empatie pre mňa a mne podobným. Myslia si, že ľudia, ktorí si “nedajú pokoj” ani počas sviatkov, sú nešťastní v živote, prácou si kompenzujú iné problémy a podobné stereotypy. Myslím si, že viem z čoho pramenia tieto názory.


Fenomén zvaný pasívny príjem

Naša spoločnosť velebí niečo, čomu sa hovorí pasívny príjem ( ❤ ❤ ❤). Na toto slovné spojenie ľudia veľmi dobre počúvajú. Myšlienka o pasívnom príjme rezonuje medzi nami, knihy a online kurzy, ktoré učia zaobstarať si pasívny príjem sa predávajú samé.
Najväčší frajer je ten, kto nepracuje a peniaze mu nabiehajú samé — v spánku či počas cestovania. A každý chce byť týmto frajerom.

A ak nedajbože natrafíme na niekoho, kto nielenže pracuje viac ako 2 hodiny počas pracovného dňa (A.K.A. nie je za vodou), no dokonca pracuje medzi sviatkami či cez víkend, tak je automaticky tragéd a nešťastník.

Ak sa pýtaš, aký môžem mať s týmto vlastne problém, tak tu je môj problém:
Ja sa chcem živiť mojou aktivitou, nie pasivitou.
Vysvetlím.

Pre mňa je ďaleko viac frajerské, ak sa človek našiel v niečom, pri čom stráca pojem o čase a ešte ho táto aktivita živí. Niečo, čo ak by denne nerobil, bol by smutný. Frajer nedémonizuje prácu. Nechváli sa, že pracovať nemusí vôbec. Otočil to tak, že prácu nevníma ako musenie ale naopak, ako chcenie. Frajer pracovať chce. Frajerovi práca nesmrdí.

Podľa mňa je ďaleko ušľachtilejšie mať za cieľ nájdenie vo svojom živote niečo, pri čom nebudeme prácu vnímať ako niečo negatívne, ako hľadať spôsob, ako vydrbať so systémom a hľadať cesty ako nepracovať. Práca šľachtí.

Áno, nakúpiť preklepové domény alebo sprevádzkovať affiliate portál je šikovné, ale bol by som veľmi rád, keby sme takúto šikovnosť zosadili z piedestálu a vrátili tam späť samotnú pracovitosť a schopnosť milovať to, čím sa živíme.

EDIT: V živote úspešného a aktívneho podnikateľa sa môže vyskytnúť vec, čo sa môže na prvý pohľad zdať ako pasívny príjem. Napr. naša firma vytvára softvér pre klientov. Keďže sme to vždy chceli robiť dobre, vytvorili sme vlastný server, kde hosťujeme aplikácie. To tvorí pre našu firmu príjem, na ktorý netreba skoro vôbec pracovať. Investovala sa energia na začiatku, kde sa všetko nastavilo a teraz to funguje kvázi samo. Je tento princíp zlý? Samozrejme, že nie je. Ak niečo pasívne vznikne ako biprodukt niečoho aktívneho, je to z môjho pohľadu úplne v poriadku. Moja motivácia pred niekoľkými rokmi nebola založiť firmu, aby som mohol posielať faktúry za ničnerobenie. Mojou motiváciou bol spokojný klient. Taktiež Mišo Truban nezaložil Websupport, aby nemusel nič robiť. Na prvý pohľad založil firmu, v ktorej je všetko zautomatizované a “pasívne”, no pod kapotou je to jedna z najinovatívnejších firiem v SR.
Ak však človek, čo nikdy nemal rád IT kúpi doménu najlepsihosting.sk, naplní ju referral odkazmi na Websupport a DigitalOcean a potom si uťahuje z ľudí, že sú odkázaný pracovať 8 a viac hodín, s tým už OK nie som. Tento človek nemá
skin in the game, netvorí a neinovuje. Má na to právo? Určite áno. Nejdem mu to zakazovať ani sa z neho na oplátku ja smiať. Snažím sa však vysvetliť, že z môjho pohľadu nie je správne, ak spoločnosť obdivuje viac týchto “šikovných” a pracovitosť a zanietenosť vníma ako niečo staromódne.