Neznášam lúčenie.

Moja ročná stáž usmievavej dokonalej americkej manželky sa skončila. Zhruba pred mesiacom sme dali zbohom malému mestečku Milwaukee na brehoch Michiganského jazera. Malému..Áno, na americké pomery, malému..

Rozlúčili sme sa s naším nekresťansky drahým ubytovaním, kde síce máločo fungovalo, ale z každého pohľadu platilo pravidlo číslo jeden, usmievaj sa a buď milý.

Sťahováci, ktorých som krvopotne dohovorila na piatkové poobedie, prišli presne v piatok doobeda. Detail, že mi narušili dôležité plány a že som ich chcela pekne po slovensky poslať niekam..Tým veľkým americkým usmiatym ksichtom nakoniec prepáčite hocičo. Treba im uznať jedno, sú niekoľkonásobne väčší pohoďáci ako ich maďarské náprotivky. Balili jedna radosť, s ničím nemali problém, miestami si popiskovali Kalinku, pretože si mysleli, že nás sťahujú do Ruska. WTF?

Naučila som Adiós aj moju malú zverenkyňu Chloe. Málokto vie, ale posledné tri mesiace pred odchodom ma oslovila mamička z nášho baráku, či by som neskúsila fungovať ako španielsky tútor pre jej šestnásťmesačnú dcéru. Povedala som si, prečo nie, nezahŕňa to prebaľovanie, kŕmenie, ešte mi aj za to zaplatia a tak som si našla najmladšiu kamošku, ktorá síce rozprávala svojou rečou a miestami som pre ňu bola vzduch, ale zažili sme spolu kopec srandy. A do toho som si oprášila španielčinu. I keď Chloein otec si myslel, že je to francúzština. Hm, neviem, čo sa stalo s mojím prízvukom..Každopádne, od čias Gusa to vnímam ako profesionálny postup.

Zakývali sme taktiež našej hippsterskej kaviarni Colectivo, vrhli sme smutné pohľady na predražené bio potraviny Whole Foods, polorozpadnutý McDonald, kde sme chodili výlučne na veľkú colu za dolár, dali sme poslednú romantickú prechádzku na pláži pozdĺž jazera, odkiaľ nás vyhnala miesta polícia, keďže miesto sa uzatváralo už o desiatej večer.

Deň pred odletom sme si dopriali naozajstný americký adrenalínový zážitok. Vybrali sme sa do zábavného parku Six Flags po tretíkrát. Do tretice všetko dobré. Zostalo nám ešte zopár atrakcií, ktoré sme jednoducho museli dať. Boh mi je svedkom, že som sa snažila zdolať všetky zabijakové húsenkové dráhy, ale po Batmanovi som bola rada, že som vedela identifikovať, kde sa mi nachádzajú vnútorné orgány. Zvyšok dňa sme tak strávili v neďalekom vodnom svete, unášaní lenivou riekou, bozkaní augustovým slniečkom.

Môj manžel sa ťažko lúčil s posledným autiakom, ktoré mu poskytli na základe nevinnej poznámky o tom, že sme tu posledné dva týždne. Z umyvárky sa vyrútil nablýskaný červený Dodge Challenger s motorom 5,7. Na čo môj otec poznamenal, že ide o ekvivalent motora V3S. Ľudia, to bolo niečo strašnéé. Pre mňa ako pre ženu..To auto vydávalo zvuk ako Luciferove Maserati, všade sme vzbudzovali pozornosť a na sedadle spolujazdca som sa cítila ako frajerka 50 centa, pretože som vehementne odmietla šoférovať túto obludu. Nuž, nie každý si “libuje” v silných autách.

Hovorí sa, že domov je tam, kde máš srdce, kde ťa niekto čaká: rodičia, súrodenci, priatelia..Sme šťastní, že sme doma, na našom malom Slovensku, v našom malom bernolákovskom domčeku.

Americký sen bol super. Nespoznali sme veľa ľudí, ale tých, ktorých sme spoznali stoja za to. A vieme, že ak by sme sa niekedy vrátili, ich dvere sú pre nás otvorené. Možno sme milióntinu srdca predsa len v Milwaukee nechali.

Mimochodom, píšem tento posledný americký stĺpček až teraz, pretože som sa svojej klávesničky, okrem iného, po vyše mesiaci, dočkala až minulý piatok.

Like what you read? Give Luc Flim a round of applause.

From a quick cheer to a standing ovation, clap to show how much you enjoyed this story.