Road trip 2 ( na ceste z NYC)

Už pri plánovaní návštevy Jablka sme pochopili, že cesta späť bude menším utrpením. Nemali sme veľa možností, do Milwaukee nám ostávalo ešte 5 plných dní autom a okrem Washington D.C. sme sa už naozaj nemali na čo tešiť. Čakala nás len číra pustatina a nekonečné dialnice. Na veľké prekvapenie všetkých Američanov sme do nášho plánu zahrnuli aj Cleveland. Podľa mna veľmi príjemné mesto, pre nich však, a prepáčte mi moju neokrôchanosť, ritný otvor. Pohrávali sme sa aj s inými myšlienkami, Philadelphia, Pittsburg, odradili nás však vzdialenosti a predstava dňa stráveného v aute. Všetci spolu. Ešte na začiatku výletu sme sa dohodli, že ak niekto začne pociťovať ponorku, začne si nôtiť Yellow submarine od Beatles. Pri mojej silnej asociálnej povahe padli prvé tóny práve odo mňa. Za Chicagom. Chalani to zvládali vcelku dobre, ale po NYC sa postupne začali vytrácať endorfíny a vo veľkom sa objavovať únava. Hlavne u bratranca, ktorý sa najviac tešil práve do New Yorku, takže jeho opantala aj nostalgia za svojím mestom snov.

Washington D.C., 30 stupňov Celzia, 86 Farenheit. Nádherné dva dni, v ktoré sme sa s manželom opäť prebrali k životu. Je to síce politické mesto, ale ten pokoj, čistota pôsobia po new yorkskej hektike ako balzam na dušu. Večerná prechádzka k Bielemu domu dopadla síce rozpačito, pretože sa Roman rozhodol križovať prísne stráženú cestu, ale naše pozitívne dojmy to nijako neohrozilo. V tej tme na nás dopadlo svetlo helikoptéry a z megafónu sa ozval hlas: “Pane, opustite priestor!” Vrátili sme sa tam radšej na druhý deň za svetla. Aj v D.C. sú lákadlom múzeá. Ešte väčším lákadlom je, že sú zadarmo. A takto sme sa dostali v National Air and Space museum do planetária, kde sme sa previezli mliečnou dráhou a polkou vesmíru sprevádzaní komentármi od Whoopi Goldberg. V tomto prípade sme si doplatili 10 dolárov, ale bolo to najlepšie investovaných 10 dolárov za celý trip. Príjemné spomienky mi ostali aj zo všetkých tých memoriálov, Franklin Delano, Lincoln..Už menej príjemný bol gastronomický zážitok v podobe etiópskej kuchyne. Posledný večer sme vyhladovaní brázdili hlavnú ulicu mesta a práve vtedy mojmu manželovi napadlo, že je čas vyskúšať niečo nové. V pamäti mu utkvelo odporúčanie mladého páru z Ithacy, že etiópska kuchyňa je jedna z najzaujímavejších a najmenej ovplyvnených kuchýň v Amerike a že práve v D.C. sa nachádza jedna úžasná reštaurácia. Čo čert nechcel, natrafili sme na ňu. Priestory nič moc, ale však na jedle sa to hádam neodzrkadlí. Podozrivé bolo, keď nám namiesto príboru doniesli niečo, čo sa podobalo na utierku, ale bolo to z veľmi kyslého cesta. Vysvetlili nám, že treba si z toho len utrhnúť kúsok (čo potom vyzeralo ako vecheť) a tak naberať jedlo, ktoré nám doniesli na obrovskej mise. Tvrdili, že to bolo hovädzie, kuracie a bravčové mäsko a my sme im uverili, však hávede sa jedia v Ázii, nie Afrike. Tak sme sa do toho pustili, po chvíli nám zmrzli úsmevy na tvári a keď sa majiteľ prišiel opýtať ako nám chutí, nechali sme Romana, aby sa diplomaticky vykrútil. Jedno je isté, v Etiópii by sme zomreli od hladu, ani by sme nemuseli cestovať do susedného Somálska.

Na ceste do Clevelandu sme sa vybrali po stopách Romanovej a Davidovej rodiny. Nech mi Boh, Roman aj David odpustia, nepamätám si mestečko, v ktorom žijú, ale bolo to vcelku veľmi príjemné stretnutie a zoznámenie s generáciou Slovákov žijúcich dlhé roky v USA. Na oko bizarná situácia, keďže v jednej miestnosti sa stretli pôvodom čistí Slováci, ale len traja z nich vedeli po slovensky. Nevadí, vzťahy treba utužovať a myslím si, že táto návšteva padla na úrodnú pôdu.

Cleveland alias ritný otvor (prepáčte opäť tento americký vulgarizmus). Napriek tomu sme si ho užili, aj vďaka Rock and Roll Hall of Fame and Museum.

Vrátili sme sa do Milwaukee po niekoľko hodinovej ceste autom, kedy už ani Yellow submarine nepomáhala, vyčerpaní, ale plní zážitkov a spomienok. Oh, so sweet.

One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.