Road trip (na ceste do NYC)

Manžel sa rozhodol upustiť od svojej pracovitosti a konečne si dopriať poriadnu dovolenku. Po troch mesiacoch hrdlačenia v dokonalej americkej kancelárii s fontánkou si to naozaj zaslúžil. Keďže sa k nám pridal aj jeden z jeho početných bratrancov a sesterníc, naplánoval perfektný výlet. Hlavný cieľ, New York. Cesta ďaleká, skoro ako v tej jednej, našich rodičov obľúbenej pesničke od Josefa Laufera, “Já jedu dál”. Aj my sme prepadli jednoduchosti ubytovacieho zázraku, airbnb, jednak stretnete zaujímavých ľudí, jednak ušetríte a čo je najdôležitejšie, zažijete atmosféru, ktorú vám nedá žiadny hotel.

West Olive. Prvá zastávka bol rozkošný domček priamo v náručí michiganských hôr. Dorazili sme pomerne neskoro, pri týchto amerických vzdialenostiach veľmi rýchlo meníte nielen polohu, ale aj časové pásma. Privítala nás staršia usmievavá teta. S bratrancom Davidom sme dosť domýšľavé povahy, čo vám poviem, deväť hodín večer, úzka príjazdová cesta, naokolo len šum vetra v boroviciach…Sme vychovaní na amerických kriminálkach a hororoch a toto bolo naozaj jedno z tých miest aké sa objavujú vo filmoch typu Chata v horách, Pach krvi a podobne. Do toho táto milá staršia pani s čudnými veľkými očami. Takmer sme sa videli na pekáči hneď po tom, ako sme si dali s tetou fľašu vína na privítanie. Skôr nás zabije bujná fantázia ako nejaký človek. Samozrejme, celý večer prebehol veľmi príjemne, teta nám dala k dispozícii dve najkrajšie izby a ráno nám pripravila skvelé raňajky v podobe chutných mufinov a čerstvého ovocia. Dokonca sme videli chipmunkov, zakývali sme Alvinovi na rozlúčku a vyrazili sme ďalej.

Kanada. Keď ste už raz tak blízko, poviete si, prečo nie. Každý Američan nám sväto sväte tvrdil, že Niagarské vodopády musíme vidieť z kanadskej strany a keďže do Kanady nepotrebujete okrem pasu nič iné, vodopády sa dostali automaticky do itinerára. Je to klišé, ale zároveň mega super bomba zážitok. Tá veľkoleposť prírody vás jednoducho dostane. Kanada je o dosť viac pohodová krajina ako USA. Všímame si už pri prechode cez hranice, flegmatický colník, ktorý len tak mávne rukou a vrazí nám do pasu o deň staršiu pečiatku. Až neskôr sme sa dozvedeli, že v tomto sa spoliehajú na Amíkov, kedže tí nás teda ináč povykrúcali na ceste späť. Okrem vodopádov sme stihli aj Toronto, síce expresne, ale stálo to za to. Dokonca mám vlastnú fotku so Stanley pohárom. Bolo super, ale čas vyraziť opäť bližšie k Jablku.

Ithaca. Malé univerzitné mestečko, kam sme taktiež dorazili so značným oneskorením. Na pol ceste do New Yorku, bezpečné a plné študentov. Mali sme naponáhlo, keďže nás čakalo okolo šesť hodín v aute, takže sme len dali ráno rýchle raňajky, pokecali s mladými domácimi, ochutnali štipľavé lupienky kvetov a mašírovali do neznáma.

Show your support

Clapping shows how much you appreciated Luc Flim’s story.