A stačí ti to štipendium?

Štipendium nám vyplácajú v hotovosti a je to väčšia kôpka bankoviek. Bankovka s najvyššou hodnotou je totiž stotisíc (cca 7 eur). Zdroj obrázka: https://pixabay.com/

Každý mesiac si v okienku pokladne našej školy prevezmem dva milióny a štyristopäťdesiat tisíc indonézskych rupií. Na euro je to približne stosedemdesiat eur. Málo? Veľa? Akurát?

Že to bude chcieť vlastné prostriedky som vedela ešte pred príchodom. A vlastne aj na Slovensku som vysolila dosť mastnú sumu za všetky potrebné formality a náklady súvisiace s odchodom.

Sú študenti a študentky, ktorým vyššie uvedená suma na mesiac bohato stačí. A niektorí a niektoré dokonca aj ušetria. Iným je to primálo. Záleží aj na meste a mieste, kde sa štipendist/k/a ocitne. V Jakarte, Bandungu, Surabayi a na Bali sú náklady na život podstatne vyššie než v iných častiach Indonézie (aj štipendium je trošku vyššie, niečo málo pod tri milióny).

Nezaškodí podotknúť, že bežný/á Indonézan/ka si musí vystačiť s platom 1,250 000 -1,500 000 rupií. A nefrfľú. Aspoň pred nami nie.

Recepčná v homestayi, kde sme boli prvé dva mesiace, dokáže vyžiť z milióna a štvrť, a to si ešte z toho viac než polovicu odloží na plánované štúdiá. Jasné, neplatí za ubytko a dokáže nakupovať lacnejšie ako my. Ale aj tak. Uskromniť sa vždy dá. Ak sa chce. Mne sa ale tiež nechce zakaždým…

Jeden z najčastejších strachov pri zvažovaní štúdia v zahraničí: bude mi štipendium stačiť? Zdroj obrázka: https://pixabay.com/

Yogyakarta, v ktorej sa vyhrievam a vyvaľujem, je celkom lacná. Na pamäti ale treba mať aj fakt, že bieli (alebo ako nás Indonézania prezývajú *bule*), platia viac než lokálni. To sa týka nielen vstupného do turistických objektov a prírodných parkov, ale občas aj v doprave, stravovacích zariadeniach a na trhoch — pokiaľ nie je cenník alebo cenovky, treba rátať s tým, že predajcovia a predajkyne ceny nadhodia. Niekedy o tisícku, inokedy dvoj alebo aj viacnásobok pôvodnej sumy.

Tak schválne, dajme si to na konkrétne sumy: obed vo warungu pri škole stojí 10,000 rupií. V prepočte teda cca 0,70 eur. Áno, čítaš správne, 70 centov. A poviem, teda napíšem úprimne, je to riadna, poctivá porcia. Liter benzínu približne 6,500 rupií. Jedna cesta MHD-čkou v našom distrikte vyjde na dve tisícky. Mestská hromadná doprava v centre mesta stojí dvojnásobok.

Po decembrovom poste o aktuálnej štipendijnej výzve na školský rok 2017/2018 cez program DARMASISWA ma kontaktoval zaujímavý počet ľudí s rôznymi otázkami. A mnoho z nich je práve o výške štipendia a tom, čo všetko pokrýva.

Zmluva o štipendiu, ktorú sme podpisovali, obsahovala aj kalkuláciu nákladov na mesiac, na ktoré by štipendium vo výške vtedy predpokladaných dvoch miliónov malo postačovať:

  • na ubytovanie a jedlo: 1.200 000 Rp;
  • knihy a učebné pomôcky: 200 000 Rp;
  • miestna doprava: 200 000 Rp;
  • zdravotné poistenie: 200 000 Rp;
  • vreckové: 200 000 Rp.

Táto kalkulácia je aj na webe štipendijného programu DARMASISWA a hneď pod ňou sa skvie rada, že schváleným uchádzačom a uchádzačkám sa odporúča priniesť si aj vlastné prostriedky, a to hlavne na neočakávané výdavky.

Babka k babce, budú kapce. Zdroj obrázka: https://pixabay.com/

Kurz rupie sa hýbe. V septembri bol 1 euro : 14,600 rupií. O takmer šesť mesiacov neskôr vídam na uliciach vývesky, ktoré hlásajú 1 euro : 14,000 rupií.

Nebudem zapierať, tiež si chcem/e dopriať. Aj niečo iné ako ryžu a nudle. Teda spisovne rezance. A občas si s fešáčiskom vyrazíme na fajnovejšiu večeru. Ale to aj preto, že v našom domčeku internetu (zatiaľ) niet, takže cudzopasíme na wifi v škole a tiež v reštikách.

A na začiatku pobytu sme veľa peňazí oplieskali na jednorazové vyššie výdavky. Najskôr na skúter(6 miliónov). Ako som písala v jednom z úvodných príspevkov, bez dvoch kolies je tu človek naozaj-naozajstne hendikepovaný. Po motocykli sme vysokú sumu zaplatili za 7-mesačný prenájom domu (13 miliónov). Dá sa to vyriešiť aj inak. Suma za mesačný prenájom skútra sa pohybuje okolo 500–600 tisíc rupií. Izbu v kose možno nájsť v cenovej hladine 250–350 tisíc rupií na mesiac, homestay-e sú drahšie, treba rátať s cenou okolo milióna za mesiac.

Na strave sa ušetriť dá, ale určite by som nešla do extrému ryža/rezance trikrát denne. Zdroj obrázka: https://pixabay.com/

Ďalšou položkou, ktorá nám výrazne zasiahla do rozpočtu, bol vianočný výlet cez východnú Jávu, Bali, Lombok, pidiostrovček Gili Air a späť. Na skútri, čo si odniesli viac naše zadky než peňaženka, keďže benzín je fakt lacný a spotreba našej Yamahy Mio 2 veľmi sympatická. Ale zacvakali sme dosť za ubytovania, transport trajketmi medzi ostrovmi tiež niečo stál a v mestečku Batu sme sa v jednom bare dosť rozšupli. Summa sumárum, za 22 dní na cestách sme utratili obe naše štipendiá (takže takmer päť miliónov) a k tomu sme dosť načreli do našich úspor. Aby toho nebolo málo, “vďaka” plošticiam, ktoré sme nachytali na Bali, sme museli spáliť našu batožinu a helmy. Čo s fešáčiskom odhadujeme na škodu minimálne v hodnote 400 eur.

Na vyváženie, privyrobili sme si. Hoci oficiálne sa to tak nazývať nesmie, pretože typ víz, ktoré máme, prácu nepovoľuje a cudzinec/ka sa vlastne dopúšťa kriminálneho činu. Takže fešáčisko si odbehlo na nakrúcanie filmu na západ Jávy a dostalo za to celkom zaujímavú finančnú rekompenzáciu na dopravu, jedlo a ubytovanie vyššiu než reálne náklady. A ja som naškrabala pár článkov a zinkasovala za ne honorár. Oba príjmy pomohli len trošku, ale určite potešili.

Osobne by som tu len zo štipendia nevyžila. Počas chatovania s kamarátkou som si povzdychla:

“Starnem, guráž sa mi stráca, neviem kam, a pohodliu sa teším čoraz viac.”
One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.