Ako si uľahčiť život v Indonézii alebo ani na krok bez appiek

grochalka
4 min readJan 24, 2017

--

Digitálna demencia — fenomén, ktorý sa rozmáha čoraz viac a zasahuje aj inteligentných. Odporúčam knihu s totožným názvom, no v češtine od M. Spitzera. Účelovo som sa vyhýbala chytrým telefónom a tabletom, ale odpor som práve v Indonézii musela prekonať.

Aby som si zjednodušila život, orientáciu, komunikáciu a ľahšie prekonala iné vnímanie času aj priestoru. Takže sa o smartfón delím s fešáčiskom, kúpili sme si indonézsku SIM-kartu a dáta. A fičíme si na aplikáciách, bez ktorých si už po piatich mesiacoch neviem predstaviť ani deň.

Ešte pred príchodom do trópov je vhodné nainštalovať si appky, ktoré cestovateľom výrazne pomôžu prežiť v novej destinácii. Zdroj obrázka: https://pixabay.com/

Iba tak na okraj, kdesi som zavadila o informáciu, že Indonézania sú na druhej priečke v rebríčku počtu uplaodovaných foto na sociálne médiá v prepočte na obyvateľa. A vraj by dobyli aj prvenstvo, ale rýchlosť internetu ich nepustí…

Úplne prvú sme nainštalovali appku WhatsApp. Základ prežitia v tunajších podmienkach. Nepoužíva sa len na smskovanie so súkromnými kontaktmi, ale bežne ju majú na biznis weboch, ale aj bilboardoch uvádzané aj reštaurácie a iné ziskové subjekty. Aj naši učitelia a mentori na škole nás v úvodných dňoch žiadali, až sa spojíme cez WA. Aj realitka, ktorú sme navštívili, keď sme si hľadali ubytko, žiadala, až zanecháme kontakt, že sa nám cez WhatsApp ozvú.

Druhá na rane bola maps.me. Tú ľúbim viac, lebo na jej používanie netreba byť pripojený na internet, takže oproti google.maps jednoznačná výhoda, hoci vraj už existuje aj offline verzia od Google. Dokonale číta ulice na Jáve, Bali i Lomboku. Ďalej sme sa s ňou zatiaľ nedostali. Načim dodať, že ich občas číta až príliš dokonale, a to hlavne, keď si naivný človek navolí, že by rád navigáciu pre motorku a appka ho zavlečie do tramtárie cez cesty-necesty.

Oldschool spôsob navigovania v krajine, ktorej jazyk nevieš, to fakt radšej nechceš… Zdroj obrázka: https://pixabay.com/

Odporúčam aj Go-Jek, tá sa oplatí nielen v Indonézii, ale vraj aj v ďalších ázijských krajinách. Dajme tomu, že je to tunajšia verzia Uberu, no prednostne rieši transport na motorkách a skútroch. Po inštalovaní, spustení a objednaní odvozu za človekom dofrčí dvojkolesový tátoš aj s pánom šoférom, rúškom na tvár a helmou a ide sa! Pravdupovediac, teda napíšúc, využili sme ju iba raz a objednali si auto (takže šlo o Go-Car), ale pre sólo cestovateľa, ktorý si nezaobstará motorku kúpou alebo prenájmom, je to ideálne a takmer jediné riešenie, ako sa presúvať. Čo ma fascinuje, Go-Jek má variácie a funguje aj ako donáška, takže Go-Beer a ďalšie lahôdky aj delikatesy.

Oplatí sa vtrepať si do mobilu aj appku, ktorá porieši jazykovú bariéru. Keď som ešte pracovala ako regionálna koordinátorka štipendijných programov do zahraničia, záujemcom a záujemkyniam o štipendijné ponuky letných kurzov cudzích jazykov do rôznych krajín som do pozornosti dávala aplikácie, ktoré pomáhajú oboznámiť sa s jazykom a nadobudnúť aspoň základnú úroveň. Ako však píšem vyššie, v súkromnom živote som digitálne zariadenia drasticky odmietala, takže som sa pred odchodom na Jávu naučila cez materiál zaslaný indonézskou ambasádou vo Viedni fešáčiskovi úplne základy ako dni v týždni, poďakovanie, názvy niektorých druhov ovocia a bizarnosti ako Ty si ale nezbedník!.

V úvodných dňoch som aj tak bola v jazyku komplet stratená, rozumela som len to ďakujem (terima kasih), neskôr sa to zlepšilo, a hoci sa mi blíži polovica pobytu, v jazyku mám stále čo doháňať. Pred vyše mesiacom som prisľúbila príspevok o ďalších zákutiach a zákernostiach indonézskeho jazyka, a ej veru bude, no ešte to dáky čas potrvá, kým sa budem cítiť istejšie.

Indonézštinu som sa učila z tlačených materiálov. Ale ani na digitálne možnosti netreba zanevrieť. Zdroj obrázka: https://pixabay.com

Fešáčisko bolo medzičasom na západe Jávy v Surabayi nakrúcať film. Potrebovali bielych protagonistov do komparzu a prešiel cez kasting. Spolu s ním vybrali aj ďalších z Yogyakarty a cca 6-hodinovú cestu vlakom strávil aj s bulharským študentom Mičom, ktorý je v Indonézii dlhšie. Dostal sa tu cez iný typ štipendia na celé magisterské štúdium (financuje vraj japonská vláda ako odškodné za zverstvá páchané na Indonézanoch počas druhej svetovej vojny). Do neba vychvaľoval appku Memrise, vraj mu fakt pomohla a zíde sa. Nuž lenivosť žerie mňa i jeho, ale ak by sa chcel niekto poctivejšie pripraviť na príchod a pobyt v Indonézii, isto sa zíde. Hoci aj najznámejšia appka na učenie sa jazykov Duolingo už Memrise dýcha na paty a spustila beta verziu pre záujemcov dychtivých po štúdiu bahasa indonesia.

--

--

grochalka

krátke postrehy a dlhé výlevy, nekorektne a subjektívne, o každodennosti a bizarnostiach v trópoch, kde strávila rok ako štipendistka programu DARMASISWA