Ako som drankala odporúčania

Nič nie je zadarmo ani štipendium do Indonézie. Treba podať žiadosť. A hlavne, prílohy k nej.

To býva povinná jazda, povinná výbava, nikto zatiaľ nič lepšie nevymyslel. Lebo zväčša je viac žiadateľov než počet štipendijných miest. Preškrtať a nanovo napísať životopis, napísať srdcervúci motivačný list a vyšperkovať ho konkrétnymi detailami. Hlava ma trochu bolela kvôli vyžadovanému jazykovému certifikátu, pretože od otvorenia výzvy po dátum uzávierky sa TOEFL ani Cambridge nieto IELTS nestíhal. Zachránili ma ale v bystrickej jazykovke IC-Centre, kde ich lektor na jednu stranu zhodnotil moje jazykové kompetencie v angličtine.

Potom sú tu odporúčania. Tvrdý kameň úrazu.

Nikomu sa do toho nechce, ani mne. Kontaktovať pedagógov a dúfať, že privolia. V mojom prípade to ešte k tomu boli učitelia, s ktorými som bola naposledy v kontakte pred 5–6 rokmi. Že či si ma ešte vôbec budú pamätať.

Bolo mi jasné, že treba dostatočný časový predstih, aby sa to stihlo. Skoncipovať e-mail, ktorý nebude také ľahké odmietnuť. Poslať ho a vyčkávať odpoveď. V prípade núzde sa pripomínať. Otravovať, prosíkať. Kontaktovala som piatich vyučujúcich/vždy treba mať náhradný plán. Troch zo Slovenska, ďalšieho, ktorý ma učil počas študijného pobytu v Olomouci a tiež jedného, s ktorým som mala tú česť počas pobytu v Krakove a zároveň mi mentoroval pobyt.

Najrýchlejšie odpovedal môj školiteľ návrhu dizertačky (vďaka ešte raz), najdlhšie to trvalo s poľským mentorom. Priam čakacie muky. Na konci som ho bombardovala smskami aj telefonicky, v úplnom zúfalstve som ho naháňala aj cez facebook. Zaslal dva dni pred uzávierkou. Jeden vyučujúci zo Slovenska mi odpovedal až po uzávierke.

Väčšina z nich si vyžiadala môj aktuálny životopis a pripojila som aj základné údaje o tom, čo by som v Indonézii počas plánovaného roka chcela vystrájať.

Napokon som mala štyri odporúčania, čo bola extrémna spokojnosť, dve sú povinné, čokoľvek naviac však pridá body.