V indonézskej verzii nevystupuje líštička-kmotrička ani zajko-pobehajko. Ale myška-pipíška prebehne cez cestu a žabka-skákajlabka dvakrát zavítala do kúpeľne k môjmu fešáčiskovi, keď sme ešte bývali oddelene.
Konečne vo vlastnom
Už bývame spolu. Po dvoch mesiacoch. V domčeku. Okrem nás dvoch aj pavúky, mravce, komáre a kukly s nevyliahnutými motýľmi. Našťastie spolu s nimi a nami i malé jašteričky, na ktoré sme si už privykli. Miestni ich volajú cikcak (takže podľa výslovnosti, o ktorej som písala naposledy — čikčak) a mali by hmyziu háveď loviť.
Nevítaní obyvatelia
K tomu ešte dve väčšie jašterice, ktoré by sa mali nazývať geko, ale nie je to isté. Čistokrvný geko totiž “gekuje.” Gekovanie sú zvuky, ktoré vydáva najmä, no nielen večer. V angličtine sa ten zvuk opisuje ako “token-token.” Počas dvoch mesiacov v homestayi sme sa ho napočúvali až-až. Dokonca sme zrátali, že zväčša zvuk zopakuje šesť-sedemkrát.
Naše jašterice sú ale ticho. Prvú noc sme s nimi nič netušiac dokonca spali v jednej izbe, lebedili si za skriňou. Objavili sme ich tam až po takmer mesiaci. Aj by som ich strpela, keby… bez pardónu nesrali. Ono to síce ako exkrementy nevyzerá, najskôr som myslela, že ide o dáke semienka alebo pozostatky po vyššie spomínaných kuklách, ale smrdí to dosť, a stále som v strehu, aby som do toho neskočila.
Pýtala som sa domácich, ako gekov vykúriť z domu. Najskôr to bolo nekompromisné — Zabi ich, nejakou palicou! Potom mäkšia varianta — musíš ich zmlátiť (zasa palicou) a pôjdu aj sami. Po poslednej nádielke, čo nám zanechali, by som oboch vylátala aj dvoma palicami, ale skrývajú sa. A keby aj, sú fakt rýchli. Vyzerá to, že sa do domu vplížia, keď spíme.
Vyjednávanie a hľadanie ihly v kope sena
Nájsť dom pre nezosobášenú dvojicu bola sama o sebe misia. Prekopala som webstránky, facebookové skupiny, pýtala sa na couchsurfingu, bývalých štipendistov. Bieda. Dokonca aj jednu realitku sme osobne navštívili. To bola bieda nad biedu.
Najefektívnejší bol facebook a osobné kontakty. Na sociálnej sieti sa mi ozvalo pár ľudí, dievčiny chceli veľmi pomáhať, ale keď som napísala, že hľadáme malý dom, teplá voda ani internet nie sú podmienkou, ale musí mať nábytok a že nájom nechceme na celý kalendárny rok, ale len do júna 2017, a teda náš rozpočet je max. do 20 miliónov rupií, väčšina dobrodiniek sa už neozvala.
Zachránil nás kamarát Muchammed. Máme cez neho aj motorku kúpenú, s domom sme váhali, ale zo všetkých ponúkaných možností išlo o najprijateľnejšiu alternatívu za 13 miliónov (pôvodne domáci pýtal 14 miliónov rupií a vyjdenali sme aj omaľovanie spálne a sieťky na komáre).
Bývame v dedine, do školy to máme cca 7–8 kilometrov, do centra tak isto. Žabiská kŕkajú celé noci, aj niečo ako cvrček tu cvrliká, zazrela som obrovské zelené kobylky, asi to budú ony. Susedia sú celkom fajn, ženy sa chcú zhovárať, ale zväčša v jávanštine, k jednej chodím nakupovať zeleninu a pre istotu klamem, že sme manželia. Tak predsa, hoci som sa na začiatku zariekala.
Špecifiká domov v tropických podmienkach
Máme predsieň, cez ktorú sa vchádza do kuchyne, odtiaľ do troch spální, kúpeľne a garáže. Pred domom vydlaždicovaný priestor pre parkovanie motoriek a vykachličkovaný priestor, dajme tomu — terasa. Vzadu minidvor — kompletne vybetónovaný a obohnaný vysokým múrom. Pôvodne zaprataný bordelom po maľovke a inými ťažko identifikovateľnými haraburdami.
Garáž je prázdna, motorka sa zmestí za bránu. Predsieň je najvýstavnejšia miestnosť celého domu, robí dobrý prvý dojem. Dve menšie pohovky, drevené s pekným čalúnením a jedno kreslo. Dlhé závesy, masívne drevené dvere. Drevený stolík, so sklenou doskou, pod ktorou je piesok a mušle. Posledné dni rozmýšľam, prečo túto miestnosť nenazvem obývačkou, lebo tak ju vlastne aj používame. Ale kto to kedy videl mať obývačku hneď za vchodovými dverami?!
Kúpeľňa rozčuľovala môjho fešáčiska najviac. Nedokáže prehrýzť priestorové riešenie. Že nemáme teplú vodu, sme si zvykli. Aj na mizerný tlak vody, vďaka ktorému má človek pocit, že ho počas sprchovania niečo opľúva. Na vyvýšenom schodíku tróni sedací (aleluja!) záchod s nápisom America Standard. Pred ním je však sprcha, no umývadlo žiadne. Takže pri rannej i večernej toalete je mokré všetko. Bežný indonézsky záchod je mokrý nonstop, jeden by si myslel, že sa tu riadia heslom: “Čo je mokré je čisté!”
Kuchyňu sme obdržali vybavenejšiu, než sme čakali. Okrem bežného riadu aj galón pitnej vody a mašinku, cez ktorú si z neho čapujeme. K tomu aj plynovú bombu na varenie. Drevená lavica s operadlami a stôl. Stolička žiadna a fešáčisko narieka, že aspoň jednu potrebujeme.
Spálne… Po prvej noci som plakala. Od zlosti. Čoho som sa bála pred príchodom, sa splnilo. Hoci bývame na vidieku, premávka je tu rušná. Cez deň aj v noci. Dom máme hneď pri ceste, rozumej, vchod meter a pol od nej.
V trópoch je horúco a hlavne vlhko. Kúriť netreba, ani zatvárať okná. Každý dom má v stenách otvory na cirkuláciu vzduchu. Takže kadiaľ sa dnu trepú jašterice a hmyz je jasné. Ako na potvoru, v kúpeľni žiadna diera, o to dlhšie schne. Miniobloky má aj naša predsieň a vnútri domu každá spálňa smerom do kuchyne (keďže je centrálnou miestnosťou). Druhú noc sme vymenili spálňu a skúsili miestnosť so sklenými oknami. Zvyšné dve spálne majú ale miesto skla dve plastové tabule, medzi ktorými je tipujem 5-centrimetrová medzera. Summa sumárum — zavýjanie motoriek je bez štupľov do uší neznesiteľné.
S prúdením vzduchu je to otázne, tak či tak nás postihol nešvár, na ktorý si tu sťažuje takmer každý cudzinec — pleseň! Hoci ma na ambasáde ešte pred odchodom varovali, dovliekli sme pár kožených vecí. Nesplesneli však len tie (kabelka a náramky), pleseň sa chytila aj mojej textilnej peňaženky, oboch vakov a drevených náramkov. A zažrala sa nám aj do dverí skrine.
Miestne zvyklosti
Ešte keď sme obiehali domy na prenájom, vynáralo sa mnoho otázok. Ak sme aj natrafili na zariadené obydlie, práčka v ňom nebola. Za to televízor takmer vždy. Čo dokonale odzrkadľuje priority bežného Indonézana (fuj, zovšeobecňovanie!).
Tunajší ľudia nemôžu vystáť ticho. Znervózňuje ich, ako povedala naša koordinátorka, bez zvukov majú na nich dolieha intenzívny pocit samoty. Všadeprítomný hluk im nevadí, televízia beží nonstop — nevyhnutná kulisa. Aj v škole, čuduj sa svete, je zapnutá a počas hodín tanca vypnú zvuk, ale obraz ide.
Práčka predstavuje luxus. Našťastie sú na každom rohu práčovne, hoci poskytované služby sú na rôznej úrovni. Zaniesli sme im špinavú bielizeň (okrem mojej spodnej, tú si periem ručne sama) a pribalili sme aj posteľnú. Obliečky na vankúše začali sladkasto posmrdkávať, chytili nevábny pach od zahlávkov, do ktorých sa pustila vyššie spomínaná pleseň zažratá. Po dvoch dňoch sme si balík vyzdvihli, no keď sme ho doma otvorili, vyvalil sa ešte intenzívnejší nasladlý smrad (a okrem obliečok ním napáchli aj ostatné veci). Poučená totiž z predošlého razu som požiadala, aby nám opraté veci neparfumovali. A vyšla pravda na svetlo. Zdá sa, že všetko perú v studenej vode a na krátkych cykloch. Samozrejme, na pleseň zažratú to nestačí. Našťastie, opratú bielizeň žehlia. Čo by malo ako-tak zabezpečiť vykynoženie prípadných baktérií. Občas si človek v balíku nájde cudzie veci, niekedy mu tam chýbajú tie, čo odniesol a stane sa aj, že na spodkách svieti odtlačok žehličky — teta sa asi prizabudla a odbehla.
Elektrina je kategória sama o sebe. Ešte dobre, že som si pribalila malú ručnú baterku, občas sa pritrafia večerné výpadky. Zatiaľ sme ešte nemuseli, ale čaká nás “dobíjanie kreditu na elektrickú energiu pre domácnosť.” Deje sa to nejakým, nám zatiaľ záhadným spôsobom — platením v supermarkete.
Po zotmení na hlavných uliciach síce svietia lampy, čakať ale takú vymoženosť v dedine by bolo trúfalé. Pouličné osvetlenie napriek tomu existuje. Takmer každý dom má pred vchodom žiarovku a tá sa na noc nezhasína.
Recyklovanie odpadu — takmer neznámy pojem, hoci nádoby na organický a komunálny sme už uzreli. Keď som si ešte pred odletom zisťovala informácie o Indonézii, v jednom z blogov som čítala o deťoch opekajúcich si kukuricu nad ohňom z plastových fliaš. Na vidieku to funguje tak, že sa odpad páli vo veľkej jame. My nechávame vrecko pred bránou a mizne každý druhý deň. Smrad zo zhoreniska tiež cítime obdeň.
