Keď domorodci vtipkujú, žartujú a špásujú

Sarkazmus, irónia a cynizmus sa v Indonézii ťažko praktikujú. Súhlasím však s výrokom slovenského aforistu, na ktorého meno si nie a nie spomenúť

Irónia je sebaobranou smútku.

Indonézania (a Jávania obzvlášť) sa usmievajú takmer nonstop. Nie vždy je to ale od srdca, do úsmevu ich tlačí aj ich kultúra a jej pravidlá. Usmievať sa tu človek musí, aj ak by najradšej niekoho prizabil, povinne treba kútiky úst dvíhať nahor pri takmer každom očnom kontakte. Aj teória a prax tancov, ktoré sa učím, káže ceriť zuby — niekedy jemne, inokedy široko.

Smiech a úsmev, to je ale občas dosť rozdiel. Smiech sa ťažko predstiera, hneď znie falošne, ak nie je úprimný. Dokázať vtipkovať v cudzom jazyku zároveň znamená, že človek zvládol jeho základy. Zvládla som.

Čaro nechceného

Okrem úvodných hlášok, kedy som si vďaka mizernej slovnej zásobe pýtala malé deti cibule (cesnak), sa mi onehdy podarilo rozosmiať známeho, keď som vyhlásila, že naša motorka je chorá. Lebo slovíčko pokazená neviem. Pobavila som ho, ale rozumel. Toto ma na učení sa jazykov fakt fascinuje — vytváranie kalkov, sloboda improvizovať a veľkorysosť rodených hovoriacich ku bezbrehej kreativite a pretváraniu ich jazyka.

Ako to ale tunajší majú s vtipkovaním? Zatiaľ som nepostrehla žiadne hrubé vtipy zaváňajúce sexizmom, ktoré som svojho času dokázala pochopiť intuitívne a veľmi rýchlo v Srbsku, Poľsku aj Rumunsku. Väčšina žartíkov sú jednoduché slovné hry, občas škodoradosť. Hlavne nič komplikované. Jávanci sú veľmi úctivé a úslužné etnikum, sprvoti som si ani nevedela predstaviť, žeby niečo ironizovali. Keď to ale prišlo, rozosmiala som sa o to viac.

Kam to zaparkovať

Prvýkrát som sa s iróniou hraničiacou s cynizmom stretla na jazzovom fetivale. Jedna dedinka na južnom okraji Yogyakarty každý rok hostí veľké hudobné podujatie. Miestni sa živia hrnčiarstvom a prácou s hlinou, pece na vypaľovanie sú na každom rohu a pri nich navŕšené škridly. Organizácia festivalu bola zvládnutá prekvapivo dobre — zaujímavý sprievodný program, efektívne zorganizované parkovanie, sekuriťáci, stánky s občerstvením.

Presúvali sme sa akurát medzi pódiami, keď nás pristavil miestny dedo. “Parking, parking?” spýtal sa. Poďakovali sme, že už sme našu motorku zaparkovali pred areálom. A on na to: “Future parking!” a hlavou ukázal na cintorín hneď vedľa. Fešáčisko sa začalo rehotať a povedalo dedovi, že to bol najlepší vtip, aký kedy v celej Indonézii počul.

Vykurovanie na nesprávnom mieste

Náš kamarát Nurman mi pomohol nájsť zubára, keď bolo treba. A so všeličím iným pomohol tiež. A rada sa s ním rozprávam, lebo má obstojnú angličtinu, ľúbi umenie a má prehľad, kde/kedy sa čo v meste deje.

Zašli sme raz spolu na obed a vykecávali sa. Pýtala som sa ho, či Indonézia má aj nejaký priemysel, či vyrábajú autá a motorky, lebo zo situácie na cestách to tu vyzerá na samé nové modely a odhadom to valcujú japonské značky (Honda, Yamaha, Suzuki). Jasné, že má, vyhlásil Nurman. Na predmestí Jakarty je vraj viacero priemyselných parkov, ktoré motorky aj autá produkujú.

Vytiahla som naňho moje pokrivkávajúce prirovnanie ázijských štátov k európskym. Že Indonézia je vlastne tak trochu Balkán, jemne divoká, s vrúcnymi ľuďmi, nádhernou prírodou, iným ponímaním času, že tu mnoho vecí nefunguje ako by malo, ale zároveň funguje alternatívne (DIY/Urob si sám). A že Japonsko je akoby obdobou Nemecka, všetko načas, precízne, krajina detailistov a pracantov.

Potom sa diskusia stočila k tomu, že Japonci aj Nemci vyrábajú kvalitné autá. A Nurman si povzdychol, no áno nemecké autá… Vraj sa v tropických podmienkach neosvedčili, lebo — a začal sa smiať — ich dovážali aj so zabudovaným kúrením a vykúrovaním sediadiel. To sme sa už smiali v trojici. Indonézania stopro nemajú o takej funkcii ani šajn a isto zo zvedavosti skúšali…

Treba ti niečo úplne iné!

Počasie býva častým predmetom zdvorilostných rozhovorov v Európe. V Indonézii je alebo horúco alebo veľmi horúco, prípadne dážď. Na konverzáciu to nestačí. Namiesto toho sa často pretriasa dopravná situácia, premávka a stav vozidiel.

Skúter alebo motorka je nevyhnutnosťou. Dá sa za celkom rozumnú cenu prenajať alebo kúpiť (v oboch prípadoch je to položka, s ktorou treba rátať pri plánovaní rozpočtu). Treťou možnosťou je appka Go-Jek, kedy si človek objedná odvoz motorkou, niečo ako motorkové taxi.

Prvé dva mesiace sme tu teda všetci štipendisti riešili, akým spôsobom sa čo najrýchlejšie a najlacnejšie presúvať. Väčšina zvolila prenájom skútra. Ono to ale niekedy trvá nájsť pojazdné vozidlo v cene do 500 000–600 000 rupií na mesiac.

Naša spolužiačka z Ruska je tvrdohlavá a nemá strach z ničoho. Celý september a október strávila pokusmi naučiť sa bicyklovať. Viac-menej úspešne. Menej ako viac, s rovnováhou mala dosť problémy dlhý čas. Keď nadobudla pocit, že už to zvláda, začala zháňať motorku. V škole máme k dispozícii chlapíka, ktorého funkcia je niečo ako šafár na majeri v Popoluške. Zariadi, zoženie, poradí. Aj spolužiačke zohnal dopravný prostriedok.

V momente, keď jej odovzdával skúter aj kľúče k nemu, povdychla si ruská deva: “Motorku už mám, ešte by som potrebovala kľúčenku na kľúče od nej.” Chlapík na ňu pozrel so širokým úsmevom: “Ty skôr potrebuješ šoféra!” To bolo prvý a poslednýkrát, keď si Indonézan dovolil žartovať a kritizovať bielu tvár za celý čas, čo tu som. Ale ten koment sadol ako šerbeľ na zadok.

O pár týždňov neskôr spolužiačka zozadu zrámovala na motorke auto pred ňou… Nie, nikomu sa nič nestalo, škodu zaplatila, škrabance sa jej už zahojili.

Karikatúry a politická satira

Miestni umelci vytvorili pre mesto ilustrovanú mapu, na ktorej sú vyznačené galérie, múzeá, kaviarničky s výstavami, predajne umeleckých predmetov, miesta, kde sa organizujú premietania, diskusie, výstavy alebo stretnutia umelcov a fanúšikov umenia.

Donald Trump je nevyčerpateľnou studnicou pre vtipy aj pre Indonézanov.

V zozname je ich vyše päťdesiat. Pár z nich sme už prešli, chce to počasie bez dažďa, lebo trepať sa nám zo severu na juh mesta, kde sa odohráva väčšina bohémskeho života, to je tak na hodinku jazdy skútrom.

Terorizmus a radikalizácia sú témy na pretrase aj v Indonézii.

Dali sme si ale onehdy cez víkend dva vyznačené body na mape a jeden sa mi naozaj pozdával. Je to miesto, kde bývajú výstavy a občas aj koncerty. A v čase našej návštevy mali akurát čerstvú výstavu politických karikatúr. Minulý týždeň totiž prebiehali regionálne voľby. Výživná téma. A humor naozaj vo väčšine prípadov funguje ako univerzálny jazyk.

Jasné ako facka. Teda aspoň mne. Kto koho vlastne loví a naháňa.

Umelci väčšinou tematizovali korupciu, chamtivosť indonézskych politikov i zahraničných “investorov”, neokolonializmus, Donalda Trumpa a jeho vý/činy, nemožnosť vybrať si z ponúkaných možností, média, manipulovanie, terorizmus a iné ožehavé záležitosti.

Výdatná nakladačka!

Show your support

Clapping shows how much you appreciated grochalka’s story.