Štipendium síce dostanem, no musela som investovať aj vlastné. Nie je to lacný špás.
Aj keď som milionárka (mesačne dostávam 2,4 milióna indonézskych rupií), platila som si letenku, očkovanie, certifikát o znalosti angličtiny, nový pas, fotky pasového formátu, cestovné poistenie, potvrdenie od lekára, cesty do Bratislavy na ambasádu, určite som na niečo zabudla.
Frajer si dal vystaviť medzinárodný vodičák a tiež to bola suma, ktorá sa počíta. Na Slovensku tá kartička síce stojí 6,50 eur, v Slovinsku to ale vyšlo na vyše 40 eur. Mne sa napokon vodičák nepodarilo urobiť si ani na tretí pokus. Škrie ma to ešte teraz, do autoškoly som sa prihlásila práve kvôli sebestačnosti v doprave počas pobytu v Ázii. Odjazdila som vyše 60 hodín, investovala veľa času aj peňazí, no hovorím si, že aspoň nikoho nezabijem. V Indonézii sa jazdí vľavo. Čo už so mnou. Prilepím sa na frajera, bez motorky alebo skútra to tam vraj nejde. A hotovo.
Nový pas (keďže starému skončila platnosť pár rokov dozadu) ma stál 66 eur. A môžem si za to sama, lebo bežná cena je presne polovica. Prispala som totiž uzávierku podávania žiadosti i štipendium a hrozilo, že do termínu nebude pas hotový. Priplatila som si teda za urýchlené vystavenie. Postačilo však vraj aj potvrdenie od polície o tom, že si človek začal pas vybavovať.
Očkovanie bola kapitola sama o sebe. Veľa googlenia, kontaktovanie bývalých štipendistov, zvažovanie, prerátavanie aj porada s obvodnou lekárkou. Napokon som si dala len vakcínu proti žltačke A+B. Volá sa to Twinrix a očkovacia schéma sa robí na trikrát. Celé to trvá pol roka. Po prvej dávke sa druhá vpichne po mesiaci a tretia po pol roku od prvej. Existuje aj zrýchlená schéma, ktorá sa dá zvládnuť za 21 dní, ale má nižšiu účinnosť. Keď už, tak poriadne. Tiež to nie je lacná záležitosť, vakcíny si človek hradí sám. Jedna stojí okolo 50 eur. Zdravotné poisťovne môžu časť nákladov preplatiť, akurát bojujem s byrokraciou, ako vytĺcť naspäť aspoň niečo. A psychicky sa pripravujem na to, že mi tretiu vakcínu vpichnú v indonézskych podmienkach.
Certifikát o znalosti angličtiny bola v podmienkach ako povinná príloha k žiadosti o štipendium vo výzve zverejnej na školský rok 2016/17 prvýkrát. Takže jasné, že žiadny TOEFL ani Cambridge, ani nič podobné sa nekonalo, pretože sa to jednoducho nestíhalo. Nájsť ale jazykovku, kde by boli ochotní preskúšať ma a vystaviť obyčajné potvrdnie o mojom leveli anglického jazyka aj s pečiatkou a podpisom, bolo celkom fuška. Podarilo sa však, aj s lektorom z Británie a stálo to 20 eur — taxa ako za stranu pri klasickom prekladaní.
Potvrdenie od lekára som mala zdarma. Asi bonus za tie očkovania. Inak si ale obvoďáci zvyknú vypýtať od 5 do 20 eur.
Najdrahšou položkou bola letenka. V mojom prípade jednosmerná za 405 eur. Priplatila som si za čas a pohodlie. Takže odlet zo Záhrebu/aj tak bol plán byť u frajera týždeň pred odletom a z mesta jeho rodičov je to do hlavného mesta Chorvátska 80 km/, cez Dohu v Qatare za 15 hodín — ako inak s Qatar Airways, ktoré majú vynikajúcu reputáciu.
Fotografie formátového pasu treba jednak do žiadosti a druhak do Indonézie, byrokracia je tam vraj na brutálnom leveli, vyžívajú sa vo formulároch a potvrdeniach a fotky k tomu tak nejak patria. Za 12 kusov som zaplatila nejakých 13 eur.
Ani cestovné poistenie nebolo najlacnejšie. Sondovala som dlho. On-line aj osobne na pobočkách a dokonca aj u agentov. Stavila som na cenu. Takže Groupama za cca 142 eur. Najlepší cveng má síce Alianz (a rozdiel v cene by bol približne do max. 100 eur), ale svojho času sa prevalila aféra, keď nechali na holičkách jedného backpackera v Ázii, kým sa do kauzy neobul istý zdravo nasrdený bloger. Tak z princípu som si poisťovacieho mamuta nezvolila a dúfam, že neoľutujem nováčika na trhu.
Cesty na ambasádu som absolvovala dve. Najskôr pred uzávierkou skonzultovať žiadosť a potom druhýkrát — podať si žiadosť o víza. Vydvihnutie víz bolo možné aj treťou osobou, a keďže sa trošku oneskorilo, išla po ne veľmi dobrá kamarátka a ex-spolubývajúca Danka aj s malou, niekoľko mesačnou dcérkou (ešte raz vďaka obom dámam). Tej sa vraj na ambasáde nevedeli nabažiť. Ale späť k téme. Precestovala som hore dole nejakých 25 eur.
Keď si to tak zrátam, tých približne 800 eur nie je málo. Ale zas ani horibilne veľa. Aj keď si hovorím, že by som za to mala niekoľko týždňovú low-cost výdatnú dovolenku na Balkáne. A cca 900 eur za autoškolu vrátane kondičných jádz ani radšej nejdem zarátať, lebo by ma piclo.
Je mi jasné, že prvý mesiac mi v Indonézii tiež pekne načrie do peňaženky. Bude treba zaplatiť za ubytko vopred/niekedy vraj aj celý rok. A kúpa alebo prenájom motorky — to tiež niečo bude stáť. O tom ale nabudúce.
