Med lízať v Indonézii počas úvodných dní nemožno

Na začiatku načim niečo o indonézskom mede povedať. Teda napísať. Som totiž dcéra včelára, vnučka ďalšieho a vlastne aj pradedo mal úle.

Čo-to o mede viem. Ako ho skladovať. O tom, ako med vyzerá a ako určite nie. Ako pravý chutí a čo určite zaváňa riedením alebo chémiou. O tom, ako vyzerá robotnica, trúd a kráľovná. Aj o tom, ako sa med vytáča v medomete a čo s ním, keď skryštalizuje. Okrem toho viem všeličo iné (čoby som sa nepochválila).

Pod sopkou Merapi, v dedinke Kaliurang, kde sme sa boli pozrieť na opice, sme naďabili aj na včelára. Nepredával len med, ale čo ma zaujalo viac — medové plasty. Úle som tu zatiaľ nikde neuzrela. A to sme jazdili aj po dedinách, cestách-necestách a ako sa spieva “polem-nepolem.” Tipujem teda, že šlo o med divokých včiel.

Neskôr sme si kúpili fľaštičku “medu” v obchode. Takú plastovú. Čo je pre skladovanie medu fuj. Vlastne mám odpor k skladovaniu akýchkoľvek potravín v plastoch. Poctivý med má byť vo fľaši. Keď ho bolo extrémne veľa, skladoval sa u nás v pivnici vo veľkých kovových kanvách. Za plast by sa u nás v rodine ruky lámali. Produkt z obchodu mal medovú farbu. A to bolo z medu asi tak všetko. Presladená tekutá brečka, ktorou je škoda aj čaj osladiť.

Dlhý začiatok máme týmto za sebou. A teraz pár viet o tom, ako som si v tejto ostrovnej krajine zvykala. Ešte pred odchodom som písala, že sa bojím chorôb, hluku a hygienického štandardu. Choroby ma zatiaľ obchádzajú (klop-klop), ale nevyhol sa mi úraz.

Hygienický štandard je na jeden hlboký dlhý vzdych. Už druhý mesiac bývame v európskych pomeroch, rozumej sedací záchod, teplá voda a sprcha. Na miestne podmienky dosť luxus. Zvláštny zážitok mám z návštevey u ufrfľaného Austrálčana, ktorý vo svojom zrekonštruovanom tradičnom jávanskom dome umiestnil kúpeľňu s toaletou vonku.

Sprcha pod holým nebom. A v kúte ružová rúčka spomínanej plastovej žufane.

Typická indonézska kúpeľňa, to nie sú dve vedrá, ako som si pôvodne myslela. Ale nádržka, väčšia plastová nádobka s rúčkou vo funkcii naberačky a odtok. Človek sa oblieva stojatou vodou izbovej teploty. Na tradičných záchodoch sa čupí, toaletný papier nikde, namiesto neho opäť “plastová žufaňa” a kýbel vody. Upgradeovaná verzia nahrádza kýbel so žufaňou hadicou zakončenou mini-sprchovacou hlavicou — stále tekutá náhrada toaleťáka.

“Človek si zvykne na všetko, aj na odrezanú nohu,” povedali, teda napísali Ivan Kolenič.

Vyskúšala som si vyššie uvedné varianty zopárkrát, keď nebolo nič iné dostupné. Z dlhšieho čupenia má človek akurát tak mravce v lýtkach, ostatné sa dá zvládnuť. Hlavne si pamätať, že na vidieku sa je len pravačkou a pri podávaní rúk to ľavačkou radšej ani neskúšať. Tou sa totiž človek vytiera…

WC pod holým nebom. A na stene spomínaná hadica namiesto toaleťáka.

Čoraz viac apaticky sa staviam k úrovni hygieny v stravovacích zariadeniach. Na začiatku sa mi všetko zdalo upatlané, lepkavé, zaprášané a špinavé. Po vyše mesiaci sa to vnímanie síce nezmenilo, len mi to ako si začalo byť jedno. Asi aj preto, že žalúdočné problémy nemám (klop-klop). Pri náznaku bolesti žalúdka vyťahujem tajnú zásobu tatranského čaju, ale siaham po nej čoraz zriedkavejšie.

Minulý víkend som si od zošúverenej babičky sediacej pri hlavnej ceste s hrncami plnými varených kuracích hláv, nôh, ryže a téglikmi kokosového mlieka, čili omáčky a fermentovanej zeleniny dala jedlo “nasi liwet.” Dvakrát, tak veľmi mi chutilo. Asi aj preto, že bolo servírované na banánovom liste. Na Slovensku by som jej búdku obišla oblúkom, tu sa riadim zdravým odhadom. Ak stoja domáci v rade, nemalo by to byť zlé.

Hluk som spracovávala asi najdlhšie. Prvé dni som sa na ranné volanie k modlitbe z mešity aj napriek štupľom v ušiach budila celá namrzená. Po mesiaci a pol sa budím, až keď je slnko riadne vysoko. Občas ma ale zo spánku vytrhne motorka zavýjajúca stíchnutým vidiekom. Cvrlikanie hmyzu a geko-geko výkriky jašterov žijúcich v našom dome už nevnímam. Hluk premávky v doprave, našťastie, aspoň trochu tlmí helma.

Minaret ovešaný ampliónmi v najväšej mešite mesta Surakarta.

Aktuálne sa snažím privyknúť si na zjednávanie cien. Nechce sa mi do toho. Keď som v Srbsku pred siedmimi rokmi zistila, že veci sa dajú kúpiť za polovicu než si predávajúci pýtajú, bol to objav roka. Počas pobytu v Rumunsku som už na miestnych trhoch bola otrlá vyjednávačka. O päť rokov neskôr sa cítim nesvoja. Hlavne pri cene prepravy mi býva jasné, že je nadstrelená pre turistov a bielych, ale nemám trpezlivosť. Buď vezmem, alebo nechám tak a odchádzam bez. Mám už ale svoju tetu zeleninárku, ktorá mi do tašky s nákupom občas šuchne uhorku alebo mrkvy naviac. A ceny kalkuluje o dosť nižšie než si pýtala pri prvých nákupoch.

Ťažko sa mi adaptuje na indonézsky čas. To je rovníková špecialitka, vraj existuje výraz “elastický/gumový čas”. Takmer všetko tu plynie pomaly — doprava sa vlečie, na rozhodnutia úradov sa čaká dlho, otváracie hodiny turistických objektov bývajú tak do jednej popoludní. Ľudia na dohodnuté stretnutia meškajú (lepší prípad), alebo neprídu vôbec. Neplatí to ale všade, v našej škole sú prekvapivo presní a aj film v kine začal načas, niektorí indonézski kamaráti občas čakajú na nás.

Aj keď sme v škole mali mesačný kurz indonézštiny, ide mi to do hlavy a z pusy von ťažko. Gramaticky sa to síce tvári ako jeden z najľahších jazykov, ale zákernosť tkvie v rôznych významoch toho istého slova. A tiež v miešaní oficiálneho jazyka s miestnymi — v našom prípade s jávanštinou. A ešte vo výslovnosti, hoci podľa teórie sa píše tak, ako sa počuje. Indonézania ale akosi prehĺtajú samohlásku v prvej slabike a to sú potom samé patálie pri hádaní, čo to asi malo byť. Pre verbálnu fetišistku (ktorou hrdo som) sú to fakt komplikované začiatky.

Show your support

Clapping shows how much you appreciated grochalka’s story.