Policajtov dvor a chodníky na parádu

Priestor (verejný, súkromný a osobný) v indonézskej kultúre

Veľmi veľa ľudí. Všade. každý deň.

Vyštudovala som kulturológiu, a napriek tomu, že ju istý Bakalár neslávne preslávil, poznatky z nej využívam často — hlavne pri cestovaní. V prvom semestri na úvodnej prednáške vedúca katedry povedala vetu, ktorú si v cudzom prostredí neustále pripomínam:

Porovnávanie vedie k frustrácii.

Potom to, samozrejme, rozviedla — summa sumárum, vzala som si z toho okrem iného, že pri posudzovaní inej kultúry alebo krajiny, mám tieto hodnotiť opatrne, dopriať si dostatok času, vyzbrojiť sa trpezlivosťou a vopred sa pripraviť na to, že moje očakávania a realita budú diametrálne odlišné. Plus — byť pripravená na to, že sa budem mýliť, a budem musieť svoje názory a závery revidovať, prípadne sa ich úplne vzdať. A hlavne cez prizmu svojich skúseností a vedomostí nepretláčať všetko, čomu nebudem rozumieť. Čo je fakt sakra ťažké.

Strednú mám obchodnú akadémiu, hoci som sa štúdiu na nej bránila, spätne oceňujem znalosť strojopisového prstokladu, finančnú gramotnosť a na uvítacom ceremoniáli v Jakarte sa mi z pamäte vynorila informácia, ktorú nám odovzdala vyučujúca ekonomických predmetov — pri jednaní s obchodnými partnermi z Ázie sa pripravte, že Vás budú v miestnosti uháňať. A pustila nám na ilustráciu video, v ktorom ázijský manažér pristupoval k európskemu a ten od neho odstupoval. V zrýchlenej verzii to vyzeralo ako tanec, pri ktorom bol Európan zatlačený k stene. Aj Indonézania majú omnoho menšiu potrebu osobného priestoru než bežný Slovák.

Napresovaní ako sardinky, ale ešte stále sa miesto nájde

Na otváracom ceremoniáli v Jakarte som si poznatky zo strednej aj vysokej overila v praxi. Výťah v hoteli, sme v ňom našpikovaní ako sardinky, z prízemia sa vezieme na vyššie poschodia. Zastavujeme, keď sa otvoria dvere, nik nevystupuje, ale pred nimi ázijské tváre. S úsmevom. Vykročia. Smerom k nám. Dnu. Do plného výťahu. Tam, kde Európan vidí plný výťah, Ázijec nájde škárku, ako ho vyplniť efektívnejšie. Na tretí deň sme už s ostatnými Slovákmi cestou výťahom v momentoch, keď sa na poschodiach otvárali dvere, tipovali, či to budú ázijskí spoluštipendisti a pristúpia alebo európski a počkajú si na ďalší.

Pešie davy pri výstupe na sopku Bromo.

Výťah je len odrobinka, ono to tak funguje v doprave a pri výstavbe obydlí tiež. Populácia v Indonézii sa zvyšuje. Dosť prudko. Pred vyše 20-timi rokmi mala Indonézia približne 180 miliónov obyvateľov, dnes je to vyše 260 miliónov. Pre bližšiu predstavu — ostrov Jáva, na ktorom žijeme takmer rok, má rozlohu porovnateľnú s bývalým Česko-Slovenskom. A tiesni sa na ňom 140 miliónov ľudí (ide o najľudnatejší ostrov sveta). Čo so sebou prináša aj nevyhnutnosť výstavby domov a infraštruktúry. A z času na čas vládne programy, v rámci ktorých sa musia celé jávanské dediny vysťahovať na iné ostrovy.

Povestné Dobrých ľudí sa všade veľa vojde však neplatí vždy. Mali sme na návšteve kamarátky a kamaráta, bol večer, pršalo a do nášho príbytku sme potrebovali uraziť pár kilometrov. MHDčka v nedohľadne, spoliehali sme ale na taxíky. Aj sa okolo mihali, aj sa pár pristavilo, ale… Kým do výťahu sa môže napchať toľko pasažierov, koľko sa chce a na bezpečnostný limit sa zvysoka dlabe aj navešiať na motorku štvorčlennú rodinu sa považuje za normálne, tak pri taxíku sa zrazu šoféri hrajú na zásadových. Že len štyria a basta. Lenže šesť nás bolo. A ani za rozumný príplatok nechceli, len dvojnásobnú tarifu si pýtali. Napokon sme teda šli dvoma taxíkmi. Pekne namrzení.

Angkut — typ MHD na štýl *Dobrých ľudí sa všade veľa vojde.*

Okupované chodníky a zablokované cesty

Pravidlá sú na to, aby sa porušovali, platí v Indonézii dvojnásobne. Čo sa týka dopravných predpisov — aj niekoľkonásobne. A potom tu máme takú banálnu vec — chodníky. Ono je to vlastne už v samotnom slove. Chodníky sú na chodenie, to je jasné. Dokonca aj v angličtine- sideWALK.

V Indonézii sa však tento priestor vníma ako ideálny na podnikanie. Akurát tak miesta pre stánok na výrobu kľúčov alebo pečiatok. Ideálny pre pojazdné vozíky s jedlom a najvhodnejší pre takzvané lesehany. Čo je priestor na ulici, kde sa na zem položia bambusové koberce, na ne nízke stolíky, celé sa to zakryje celtou a do roha sa vopchá plynová bomba plus riad a suroviny na kuchtenie. Ak sa chce človek pohybovať pešo, je miestnym na smiech. A zamračeným tváram na uzurpátorov chodníkov nerozumejú.

Pešia chôdza vyžaduje v týchto podmienkach zmenu tempa. Nevyhnutné obchádzanie prekážok, zoskakovanie z chodníka a vyskakovanie naň prispieva k tomu, že prechádzka už nemá rozmer oddychu, ale skôr boja. Človek ale vníma okolie úplne inak ako zo sedla motorky alebo spoza skla auta či autobusu.

Na vyvýšených pásoch pôvodne určených tým, čo sa pohybujú pešo, parkujú radi aj bečaky (indonézska verzia tuk-tuku — známej formy dopravy v Ázii). O tom, ako sa prelína osobný a verejný priestor, svedčí aj to, že v bečakoch ich šoféri často spávajú. A spánkom nemám na mysli len poobedné schrupnutie si, ale aj nočný spánok, kedy by páni mali byť doma. Častokrát sa zdá, že ich jediné doma je v bečaku, viac majetku podľa všetkého mnoho z nich ani nemá.

Narýchlo zbúchané pódium pred obchodmi so stiahnutými železnými roletami.

Zažila som aj opačný extrém — cesty v centre blokované pešími alebo inými prekážkami. Počas festivalov — a je ich tu mnoho, aj počas rôznych sprievodov — a tých je tu neúrekom. V prvom momente bol pre mňa šok vidieť narýchlo zbúchaný stage pred obchodnou pasážou. Pódium zasahovalo z chodníka na vozovku a nikoho to netrápilo. Okolo chaos, huriavk, ale nevadilo. Repráky na plné gule a tanečníci aj tanečníčky dávali úplne ako páni a panie.

Chaos v navigácii

Aplikácií, ktoré treba mať v telefóne, počas pobytu v Indonézii je niekoľko. V súvislosti s touto témou sú potrebné dve. Najsamprv je vhodné a odporúčané zaobstarať si appku, ktorá bude spoľahlivo fungovať ako off-line mapa. S fešáčiskom to riešime cez map.me, ale tieto neobsahujú všetko. GoogleMaps tiež nie sú dokonalé. Občas sa teda točíme v začarovanom kruhu a musíme sa spoliehať na inštrukcie okoloidúcich, čo je v jávanskej kultúre, kde sa NIE nesmie povedať priamo, občas celkom peklíčko. Vysomárili sme sa ale napokon vždy. Druhou potrebnou je appka na transport. Šetrí čas aj peniaze. Či už je to Go-Jek, GrabCar alebo Uber.

Lenže! Taxikári mávajú občas problém s čítaním máp. Keďže fešáčisko mal v škole iný rozvrh ako ja (začínal o hodinu skôr), občas som na vyučovanie prikvitla s Go-Jekom (taximotorkár). Mno a stalo sa mi párkrát, že sa ujo šofér vypytoval, že ako sa to vlastne do tej našej školy ide. Hoci pred sebou na displeji mobila mal celú trasu označenú.

Rozdiel medzi príbytkami menej a viacmajetných

Ploty, múry a iné prekážky medzi domami a cestou či ulicou nie sú v Indonézii úplne bežné, prípadne sú len v symbolickej forme. Špecifickým prípadom sú tzv. perumahan domy. Ide o celú ulicu, ktorá je uzatvorená, vchod tvorí búdka s bezpečnostnými pracovníkmi a závorou. Domy v tomto komplexe sú od ostatného priestoru oddelené vysokými betónovými múrmi. Je v tom kus obavy o bezpečnosť a zároveň snobstvo zbohatlíkov.

Plot a brána pred našim dvorom.

Domček, ktorý sme si s fešáčiskom prenajali tiež mal vysoký múr (tipujem hádam aj tri metre) na zadnom dvore a pred vchodom dreveno-železný plot s bránou na koľajniciach. Zároveň malo každé jedno okno domu železnú ozdobnú mrežu zvnútra. Svojho času boli lúpežné vlámania v Indonézii časté, dodnes majú jednotlivé dedinky uprostred špeciálnu stavbu, ktorá bola pôvodne určená pre dobrovoľníkov. Tí v noci hliadkovali. Dnes sú tieto murované prístrešky využívané zriedka — skôr na pristavenie sa na kus reči v tieni, no v mnohých je dodnes televízor alebo šálky na čaj či kávu.

Zadný vybetónovaný dvor plus zamrežované okná.

Keďže sa ale zväčša žije komunitne a viacgeneračne, ploty a ohradenia sú zbytočnosťou. Starí rodičia na prídomkoch strážia drobizg. Ešte ani tá hydina tu nie je pozatváraná v klietkach, ale voľne pobehuje pred domami a po cestách. Mnoho domov a domčúrikov slúži aj ako obchodné priestory, v ktorých sa ponúka a predáva jedlo, kredit na telefón, alebo človeku dofúkajú či zalepia pneumatiku. Vstup do týchto priestorov musí byť teda bez komplikácií. Za pultom je častokrát lôžko a televízor, keď padne záverečná, zatvoria sa dvere alebo sa zatiahne plechová roleta a miestnosť sa využíva aj na spánok. Hoci nájsť podriemkávajúceho predavača či predavačku nie je nič výnimočné ani cez deň.

Na drzovku do dvora

V druhom mesiaci nášho pobytu sme sa s fešáčiskom vybrali na výlet k južnému pobrežiu. Prestávku sme si urobili pred vstupom do oblasti Gunung Kidul. Je to nad Yogyakartou, pekný výhľad, prudké stúpanie a zároveň je pre pocestných vytvorený oddychový priestor so zeleňou, lavičkami, fontánami aj sochami. Odparkovali sme, prechádzali sa, fotili. Zelená zóna je dizajnovaná do kopca a v jej nižšej časti sme zbadali akúsi betónovú loď. To bude super fotka — ako na Titanicu — potešili sme sa. Chodník vysypaný štrkom, typické jávanské joglá (prístrešky na koloch so strechou no bez stien), vzadu otvorený pavilón s dreveno-koženými zdobenými stoličkami, vyzeralo to na dáku reštauráciu. Chlapík, čo zametal na nás kýval, poďte, poďte dnu, vkročili sme bez najmenšieho tušenia.

Na neplánovanom čaji u pána hodnostára a jeho ratolesti.

A odkiaľsi z útrob domu za pavilónom vykročil pánko. Aj s chlapcom vo veku do 10 rokov. A že:

Vitajte v mojom dome, rád vás stretávam, dáte si čaj?

To sme trošku zaspätkovali. Do súkromných priestorov sme predsa len nemali úmysel loziť. Domáci to bral ale ako super príležitosť na fotosériu s bule. A tiež na precvičenie angličtiny pre svojho syna. Tak sme sa pri čaji dozvedeli, že sme vliezli do dvora vysokému policajnému hodnostárovi, ktorý má na starosti enviromentálne záležitosti. A že navštívený priestor je len víkendovým domom, že pani manželke sa tam neráči, ale že sme hocikedy opäť vítaní, aj keď tam on sám osobne nebude, personál nám opäť rád pripraví čaj. Hocikedy, prízvukoval.

Povinné selfie — ako inak.

O kultúrnych podujatiach a “nekúlturnom” publiku

Yogyakarta má status kultúrneho strediska Indonézie, ba aj Ázie. Tradičné sa tu prelína s moderným, subkultúry koexistujú, farmári denne prechádzajú uličkami, ktoré zdobia graffiti. Kontrasty aj harmónia. Neprejde týždeň bez vernisáže, filmového premietania, koncertu, workshopu či aspoň verejnej diskusie.

Spočiatku sme boli pečení-varení v Taman Budaya Yogyakarta (doslovný preklad by bol Park Kultúry Yogyakarta, dajme tomu, že ide o indonézsku verziu nášho kultúrneho domu). Ide o komplex s dvoma veľkými sálami v dvoch rôznych budovách a pódiom na otvorenom priestranstve. Najväčšia sála zvládne hostiť niekoľko stovák divákov aj pódium je veľkorysé.

Zájsť si ale na kultúru v tunajších podmienkach chce občas silné nervy. Domáci diváci totiž vystúpenia hlasno komentujú, natáčajú si na mobily, fotografujú s bleskom aj ak osvetlenie zhasne a samozrejme, popritom všetkom jedia — občas dosť aromatické pochutiny, mliaskajú a s potešením grgajú. Kým je to pod holým nebom, ako-tak sa zvládam udržať, ale v uzatvorených priestoroch prežívam dosť muky. Jedna naša miestna kamarátka má na to super fígeľ. Keďže podobné správanie sa deje aj na omši v kostole, v peňaženke so sebou nosieva papierik, na ktorom stojí napísané: “Ticho, prosím.” V prípade núdze ho podá hlučnému spolusediacemu za/pred/vedľa seba a vraj to funguje.