40 štípancov — na rukách, stehnách, chrbte, pri členkoch aj na krížoch. Batožinu sme spálili. A náš domček každý tretí deň prechádza chemickou procedúrou, po ktorej na dlážke nachádzame mŕtve šváby, mravce, pavúky.
Malo mi to dôjsť skôr
Svojho času na nemenovanom intráku v Nitre sme sa spolu s ďalšími troma spolubývajúcimi trápili s plošticami a neochotnou správou internátu dva semestre. Našťastie, ani jedna z nás domov nič nedovliekla. Do novembra sme si mysleli, že nás v noci obhrýzajú komáre. Babie leto bolo dlhé a intenzívne. Až som raz schytala štípanec do znamienka na ruke. Takže švihom na kožné.
Dermatologička už vedela, ktorá bije. Ak to hryzie najmä v noci a aj teraz, v chladnejšom období, komáre sú vylúčené. Najpravdepodobnejšie ide o ploštice. Čomu podľa nej nasvedčovali aj “vzory”, ktoré mi krvilačné beštie zanechali na pokožke.
Osem rokov je dlhá doba, poľavila som v ostražitosti, prizabudla. Keď sa mi v Lovine, na severe ostrova bohov — Bali, zjavilo na stehne osem štípancov v rozložení typickom práve pre ploštice, v prvých dňoch mi to nedošlo.
Ani v čistej, upratanej izbe nie je človek v bezpečí
Počas nášho dva a poltisíc kilometrového výletu východnou Jávou skútrom cez Bali na ostrov Lombok so zastávkou na miniostrovčeku Gili Air a späť sme prespávali, kde sa dalo. Fešáčisko je nenáročné, odchované punkovými pajzlami, zaspí takmer všade, veľa mu netreba. Ja som rozmaznanejšia. Oželiem všeličo, ale musí byť ticho. Keď nie je, som zlá, zlá, zlá (ako som už písala) a trucovitá.
Takže sme prenocovali aj vo fakt hnusných zatuchnutých, smradľavých a plesnivých dierach, ktoré sa nazývali honosne hotelom, no aspoň boli ďalej od hlavnej cesty. Na druhej strane aj pekne nadizajnované, čisté ubytka sme vymákli. Samozrejme, ceny sú nižšie ako u nás, najlacnejšia izba, do ktorej sme mali tú “česť” vstúpiť, bola za 50,000 rupií (cca 4,65 eur na noc). Po obhliadke sme si dali rýchly čelom vzad a vzali izbu o 20,000 rupií drahšiu, s kúpeľňou, z ktorej nám nebolo na zvracanie už pri otvorení vchodových dverí do izby.
Paradoxne, ploštice sme nachytali v izbe, ktorá nás očarila na prvý pohľad. Prvá izba, ktorú nám v onom homestayi ponúkli, bola pre troch, čo sme odmietli a následne nás zaviedli do susediacej budovy na druhé poschodie, kde bol aj krásny výhľad a v kúpeľni luxus, pre ktorý som prikývla — vaňa!
Ako som nadobudla slušnú paranoju
V inkriminovanej izbe sme bývali tri dni, štípance sa zjavili na druhé ráno, brala som to na ľahkú váhu, veď mimo internátnej izby v Nitre ma neštípali, bude to jednorazovka ako doma na Slovensku a hotovo! Zo severu Bali sme sa teda presunuli na ostrov Lombok. Prvú noc bol pokoj, bodaj by nie, dospelým plošticiam stačí strava raz za tri dni.
Ráno po druhej noci na Lomboku — nové uštipnutia. Začala sa ma chytať paranoja. Ako sa ukázalo neskôr, oprávnená. Aj komarie sosáky som začala brať na ľahkú váhu, ani horúčka dengue ma už tak nestrašila. Dali sme check-out a strávili noc na lodi medzi Lombokom a Bali. Bez nových uhryznutí. Na Bali sme začali cez booking hľadať ubytovanie s referenciami bez ploštíc. Narazila kosa na kameň. Takmer všetky ubytovacie zariadenia, ktoré rezervačný systém vyhodil, mali od svojich hostí v hodnoteniach uvedené problémy s plošticami. Ani z voza ani na voz. Na pláži by som sa nevyspala, ani stan sme so sebou nemali. Rozhodli sme sa pre ubytko, ktorého klienti napísali, že po upozornení ich majiteľka presťahovala do izby bez otravných parazitov.
Inteligentný hmyz
Medzičasom som prečítala množstvo článkov o plošticiach. V Nitre som to riešila na slovenskom webe a slovenskou literatúrou. V Indonézii som si načítala anglické stránky. A že ich je nemálo. A že ide o veľmi rozšírený problém. A že sa netýka iba rozvojového sveta.
Obavy som mala najmä o našu batožinu. Teda dva menšie vaky. Podľa dostupných zdrojov totiž ploštice vyčkávajú. Trpezlivo. Bez potravy vydržia aj !osemnásť! mesiacov. Hotelové izby sa im náramne pozdávajú — ideálny to priestor pre odchytenie si hostiteľa. A ja som hostiteľ priam vysnívaný. Moja krvná skupina AB je mňamka pre všetky po sladkej krvi túžiace potvory.
Fešáčiskovi sa vyhýbajú, celkom im stačia moje žily. Alebo inak. Podľa internetu niektorí ľudia na ich uhryznutia nereagujú. A iní priam až alergicky. Z Nitry som vedela, že po čase bude moja pokožka reagovať opuchom a ten zmizne až po pár dňoch. Svrbenie bolo neznesiteľné každé nové ráno, a to bez rozdielu, či išlo o staré alebo nové označkovania. Priznám sa, tri kusance som rozškrabala a presne ako som sa pred odchodom do trópov obávala, hojilo sa to dlhšie.
Web je preplnený radami o tom, ako kontrolovať izbu po check-ine, a ako si ochrániť batožinu. V prvom rade !nikdy!, ale naozaj !nikdy! neklásť žiadne šatstvo ani kufor či rupsak na posteľ. A na dlážku tiež nie. Vždy ich radšej preventívne umiestniť na vešiak do kúpeľne, pretože ploštice vlhký a klzký povrch veľmi nemusia. Nasleduje kontrola postele a jej okolia. V našom prípade však už bolo neskoro.
Ploštice sú aktívne predovšetkým v noci. Cez deň teda zalezú niekam, odkiaľ to po zotmení majú k hostiteľovi blízko. Niekam, kde je teplúčko. Obľubujú textil a drevo. Matrac a posteľ sú teda ideálnym priestorom. Treba sa vyzbrojiť baterkou a posvietiť si na ne. Zdvihnúť matrac a skontrolovať rohy roštu, vyzliecť obliečky a snoriť. A zamerať sa nielen na samotný hmyz, ktorého jedinci mávajú veľkosť cca 3–5 mm, ale aj na lepkavé milimetrové vajíčka vo farbe perál, zvlečenú kožu, exkrementy, ktore zanechávajú po rozpučení hrdzavú stopu. A hovorí sa aj o typickom zápachu zhnitých malín v izbách, kde sa toto svinstvo úspešne rozmnožilo.
Ono totiž tých pár štípancov človek prežije, ale priniesť si háveď do domu, to už je vyšší level zúfalstva. V tretej izbe na Bali sme vaky nechali na spoločnej terase. Začala ma totiž prenasledovať myšlienka, že ploštice už cestujú s nami a v noci sa nám vplížia do postele. Ak má niekto chuť šlohnúť nám batožinu, nech sa páči, parazity nech ho strestajú. Ráno však všetko bolo na svojom mieste. A na mojom chrbte nové štípance.
Trampoty s batožinou
V niektoré dni som si priam želala, aby nás dakto chamtivý zbavil trápenia a ulakomil sa. Kriminalita je vraj v Indonézii nízka, najčastejšími prestupkami sú práve krádeže a prepadnutia. Zlodeji a zlodejíčkovia sa, samozrejme, najviac sústredia v turistických destináciách (na spomínanom miniostrovčeku Gili Air nemajú políciu a kauzy sú riešené pochodom uličkou hanby). Takže Bali. Nám sa však vyhli oblúkom a oba vaky ostali na viacerých terasách nedotknuté.
Postupne som všetko nepoužívané šatstvo pobalila do igelitiek a tie zaviazala. A dala do ďalších igelitiek. Cestovatelia radia nechať batožinu v čiernom plastovom vreci na priamom slnku pár hodín a uškvariť nenažrancov vo vlastnej šťave. Dospelá ploštica neprežije teplotu nad 60 stupňov Celsius. V trópoch by mala byť hračka zadovážiť nechceným spolucestovateľkám slnečné horúce miesto a dopriať im smrť. Na facebookových fórach to podľa príspevkoch v diskusiách fungovalo dievčinám v Kambodži a jedna dáma z Česka toho času žijúca na Bali mi odporučila totožný postup. Holt, medzitým sme sa však presunuli na východnú Jávu, kde je aktuálne obdobie dažďov na plné obrátky a slnka pomenej. A jeden skeptik, ktorý sa tiež “tešil” prítomnosti ploštíc v minulosti, o účinnosti tejto metódy zapochyboval s tým, že nikto si nemôže byť istý, či bude vo všetkých veciach a všade v rupsaku konštantná teplota, ktorá pľuhavstvo vystaví smrtiacim stupňom na požadovane dlhý čas.
Zúrivo som googlila, komunikovala s bývalými postihnutými plošticovou nákazou a dospela k drastickému rozhodnutiu: “všetko spáliť!” Ono totiž síce teploty nad 60 stupňov Celzia dospelé jedince zabijú, ale vajíčka prežijú mnoho. Takmer všetko. Okrem ohňa. A nukleárnej katastrofy, ako ironizovala ďalšia ex-obeť. Všetky rady z fór mi boli nič platné: oprať nad 60 stupňov v Yogyakarte nie je možné, všetky práčovne perú v studenej vode (takže by som plošticovú pliagu akurát tak rozšírila), vysávač je tiež nevídaným luxusom, deratizér je takmer neznámy pojem, odporúčané zabíjanie horúcou parou je v tunajších podmienkach idea rovnajúca sa sci-fi a na vyhladovanie pohromy treba vyššie spomínaných 18 mesiacov. Takže som si predstavila dva vaky v čiernych vreciach napchaté do fešáčiskového veľkého kufra až do konca augusta, keďže vtedy nám končia víza. Potiaľto fajn. Ale čo ak nám pri návrate colníci tie čierne vrecia pri kontrole rozbalia? Ani pomyslieť.
Ešte to nejaký čas potrvá
Obzerám si teraz každý jeden štípanec a rátam. Ploštice mrchy totiž zanechávajú trojicu uhryznutí, experti tomu hovoria “raňajky-obed-večera.” Mám strach vycestovať niekam na dlhší čas vyžadujúci nocľah mimo nášho domčeka, aby ma opätovne neprepadla háveď. Načítanie si informácií tomu vôbec nepomohlo, ploštice sú hojne rozmnožené nielen v miestach s vysokou frekvenciou turistov, ale hovejú si aj v sedačkách MHD, lietadlách a kinách.
Hanba ma facká pri predstave, že plošticami nechtiac obdarím niekoho z našich kamarátov alebo známych. Ani nemám chuť niekam ísť, aby som potencionálne cestovateľky nerozniesla, môj sociálny život je teda na nejaký čas zmrazený. Musíme prečkať dobu, ktorá je potrebná na vyliahnutie sa novej ploštice z vajíčka.
O tom, ako sme spálili batožinu a pre istotu aj naše helmy, o chémiou zamorenom domčeku a o poisťovni, ktorá v plošticiach poistnú udalosť nevidí, už nemám síl písať. Alebo, ak tak — radšej v ďalšom príspevku.
