Vysoké čelá, ohybné prsty a ďalšie detaily jávanského ideálu krásy

Najskôr ma mierne zaskočili dlhé nechty na rukách môjho učiteľa tanca. Mentálne som to ale prežula európskym odôvodnením — asi hrá na gitaru. Fešáčisko chodilo prvé týždne vyškerené, keď v dave uzrelo odhalenú ženskú nohu — o to viac, že zväčša neoholenú. “Všade samé punkerky!” tešil sa. Dlhší čas tiež trvalo, kým som si zvykla na obchytkávanie môjho nosa, Indonézankam sa nesmierne páči.

Čo kraj, to inakšia obyčaj./Iný kraj, iný mrav.

Platí aj v prípade ideálu krásy na Jáve. Šťavnatý výklad o tom, čo všetko si má jávanská žena, princezná či kráľovná matka na seba navliecť a napatlať, dostane návštevník súkromného múzea Ullen Sentalu. Okrem iného aj o tom, že znakom krásy urodzených jávanskych dám sú vysoké čelá. Proti gustu žiadny dišputát, svojho času sa aj v Európe vysoké čelo považovalo za atraktívne (počas renesancie, viď maľby). Pri návšteve sultánovho paláca som si všimla, že ženské osadenstvo má naozaj účes zvýrazňujúci veľké a vypuklé čelá.

Tanečnice vystupujúce počas nedeľného predstavenia v sultánovom paláci/Yogyakarta. Krása, kam pozrieš.

Odpočuté z poznámok našich učiteliek a učiteľov tanca

Čo vlastne Jávanci považujú za príťažlivé, som pochopila pri prvej video-skúške v škole. Nácvik choreografie tradičného tanca trvá mesiac alebo mesiac a kúsok. Na konci nás akože skúšajú, ale nik to tu neberie vážne. Navlečú nás do tradičného oblečenia, ozdobia bižutériou a na tvár namachlia neskutočne hrubý make-up. Šup pred kameru, odtancovať — a je po skúške.

Tanečnica je považovaná za peknú, ak dokáže vytočiť prsty smerom z dlane von/opak zaťatia do päste. Čím neprirodzenejší uhol, tým krajšie. Moje učiteľky mi predvádzali svoje prsty v uhloch, z ktorých ma bolelo pozerať na to. Ďalším znakom krásy je, ak dokáže vytočiť pažu — opäť do neprirodzeného uhlu. Tancovať môže iba malými drobnými krokmi/v úzko stiahnutom sarongu sa aj tak inak nedá, má sa pozerať len pred seba a jemne usmievať. Žiadne prudké pohyby, jávanská kráska sa pohybuje pomaly a ladne.

Najlepšia učiteľka ibu Endang a jej prsty v akcii pri výuke tanca soyong. Fotila Annida R.

Make-upom treba zvýrazniť obočie, extrémne nahrubo a pery narúžovať čím agresívnejšou červenou, tým väčšia spokojnosť. Púder je povinný, čím bledší odtieň pokožky, tým lepšie. Potiaľto som bola ticho a trpezlivo znášala nanášanie vrstiev líčidiel, ale keď na mňa vytiahli umelé mihalnice, dupla som si. Mám kontaktnú alergiu na lepidlá v leukoplastoch, škaredo sa vyhádžem, nevedela a ani som si nechcela predstaviť, čo by sa mi udialo s ksichtom.

Počas poslednej skúšky, ktorá bola minulý týždeň, na mňa navliekli aj príčesok. Čiernej farby. Mne — medovláske. Aj som sa pýtala učiteľky, to naozaj? Nevadí ten kontrast? A ona, že čoby vadil, tak to tancujeme už stovky rokov, a keď tancuješ tiež, tak to tak proste je. K tomu náramky na zápästia a ozdoby aj na paže a dlhé náhrdelníky. Náušnice sú tiež povinnou výbavou, klipsne predstavujú menej bolestivú variantu, pri prvom tanci mi celé ucho pretiahli špeciálnou ozdobou, takže som vyzerala ako zo Star-Treku a riadne to omínalo.

Nečakaný smútok za detskými časmi

Pre krásu sa trpí./hovorila mi mama pri česaní, keď som chodila do škôlky.

Všetky tie hektické prípravy pred skúškou mi silne pripomenuli predškôlkársky vek, keď som si skúšala mamine lodičky, blúzky a patlala sa rúžom, prskala na seba lacnú konvalinkovú voňavku a celé to malo vzrušujúci podtón hrania sa na veľkú. O vyše dvadsať rokov neskôr z toho čara už neostalo takmer nič, iba jemný závan nostalgie.

Prípravy na skúšku z tanca Nandak — rôzne časti betawského/jakartského kostýmu.

Teta masérka aj dve moje učiteľky a občas dievčence chtivé selfie s beloškou mi občas bez opýtania chytia nos palcom a ukazovákom a nežne stisnú. A potom s povzdychom: “Aj ja by som chcela taký…!” Väčšina Indonézanov má ploský nos alebo malý, pekne tvarovaný pršinoštek. Môj výrastok na tvári je oproti ich bežnej veľkosti dvojnásobný, hoci v Európe som sa nad ním nikdy nezamýšľala. Zliezlo zo mňa 10 kíl z pôvodných 65 kíl, s ktorými som priletela, a to sa odrazilo aj na tvári — nos mi viac vystúpil dopredu.

Opýtala som sa učiteľky, že či je teda Pinocchio s jeho dlhým raťafákom najkrajší na svete, smiala sa asi dve minúty. Nie, nie je, veď je predsa klamár a tí, čo robia zlé veci, nie sú pekní. A potiahla ma za vlasy. Tie sa jej tiež pozdávajú, lebo sa mi kučeravia ako jej. Hneď v prvú hodinu si dala dole hijab a ukázala mi, aha aj ja mám zvlnenú hrivu.

Ochlpenie a starostlivosť oň

Moje fešáčisko sa miestnym dámam aj slečnám veľmi pozdáva, niektoré dávajú priazeň najavo hanblivo, iné sú nečakane priamočiare. Šplhol si hlavne briadkou, na tú zaberajú všetky.

Pre porovnanie: Fešáčiskove fúziky a fúzik nášho kamaráta zo Sumatry/na miestne pomery fakt hustý.

Náš jávansky kamarát, ktorý pracoval v homeystai, kde sme pobudli prvé dva mesiace, by tiež rád hustejšie zarastal. Onedlho oslávi 25 rokov, ale vyzerá na slabých 16. Pár dní sa nám na ňom zdalo niečo čudné, nevedeli sme ale prísť na to, čo. Fúziky na tej úzkej hladkej tvári nejako nesedeli, pretože… si ich namaľoval ceruzkou na oči. Väčšina Jávancov má len riedky porast, ale aspoň sa v plnofúze v tropickom hici toľko nepotia.

Holičstvá sú tu na každom rohu, mnoho dokonca s výveskami v angličtine, ktorá aj tu valcuje miestny jazyk. Barbershop sme zatiaľ navštívili iba raz, zvonku nevyzeral vábne, ale návšteva stála za to. Fešáčisko vystrihali k jeho spokojnosti, vlasy aj briadku a fúziky, v cene bolo aj umytie vlasov, tonik na ne a čo si náramne užil — masáž hlavy, krku a uší, hoci za tie ho vraj pán holič vyťahal až príliš. Účet bol 20.000 rupií (na eurá cca 1,50), ale nechali sme k tomu 10.000 sprepitné.

V druhý mesiac po príchode som si zmyslela nohy depilovať. Naivne — miestnym produktom. Naniesla som krém na pokožku, vyčkala čas napísaný v inštrukciách, a začala stierať. Nič, ani chĺpok dolu. Tak ešte raz, čakám dvojnásobok času a opäť nulový výsledok. Dosť som sa napaprčila, neviem, či bol prípravok po záruke, ale rátala som s tým, že moje nohy budú hladké an-cvajn, keďže vlasy aj ochlpenie Aziatov sú omnoho silnejšie než moje blonďaté. Ale ako som písala v perexe — za neoholené ženské nohy sa tu nikto nehanbí.

Nechty a nechtiská

A v úvodnom odstavci spomínané dlhé nechty môjho učiteľa nie sú kvôli gitare, hoci je hudobníkom. Muži si tu pestujú 2 až 3-centimetrové nechtiská ako ozdobu. Tí, čo pracujú manuálne, samozrejme na niečo podobné ani nepomyslia, ale ostatní si na prsty aj veľké prstene navlečú. Manikúru som tu ženám ešte nevidela, hoci lakovať si lakujú.

Načim mi ešte napísať o tom, ako tunajší vnímajú telo, telesnosť a sexualitu — a kontraste oficiálnych prísnych pravidiel a benevoletnosti aj rôznych výkladoch jávanskej tradičnej kultúry. K tomu vplyv západnej (pop)kultúry a je z toho neuveriteľný mix protirečiacich si prístupov i pri návšteve masážneho salónu.