Zalátaný zub a tour de dentist v Yogyakarte
Na zubnej klinike som bola v Indonézii dvakrát. Potom som radšej zavítala do menšej ambulancie, dokopy tri razy. Aj rontgen som absolvovala. A našu školskú lekárku som navštívila tiež dvakrát.
Každé približné tri mesiace sa mi v tropických podmienkach niečo okotí. To je slovo, ktoré používa moja starká. Znamená nepríjemnú udalosť, galibu. Najskôr som si oškvarila lýtko na výfuku motorky. To sa ešte dalo zvládnuť bez lekárskeho zásahu, hoci sa to liečilo pár týždňov, aj slzy boli a dnes mám celkom veľkú jazvu. Fešáčisko ma občas kvôli nej osloví “pirátka moja.”
Turné po zubároch a zubárkach
V novembri mi praskol zub. Ľavá horná šestka. Zahryzla som do tvrdého a rach! Cez víkend. Prasklina cez sklovinu i veľkú amalgánovú plombu, ktorá bola podľa všetkého na vine. Do pondelka som hrýzla na pravej strane a po nedeli poďho na Kliniku s názvom Peri Gigi (gigi sú v indonézštine zuby a doteraz ma do úsmevu privedie tabuľka na ulici DOKTER GIGI).
Klinika to je teda fajnová. V lobby klavír a na ňom naživo hral pianista, pekne vymaľované, klíma nastavená na príjemnú teplotu, rýchle wifi, v rohu chladnička so sladenými (!) nápojmi a mraziak so zmrzlinou. Na stene na ramene LCD obrazovka a na nej bežal film s Angelinou Jolie. Luxus. Na také niečo nie sme ani na Slovensku zvyknutí. Áno, je to súkromné zariadenie.
V kresle u špecialistu na trhanie
Najskôr som sa musela zaregistrovať na recepcii. Potom ma odlifrovali k zubárovi o poschodie vyššie. Drobný mužíček, pohodlné kreslo, ambulancia vyzerala čistá a sterilná, on mal na sebe plášť a na tvári rúško, pristúpil, ďubol do zuba, ja som zrevala, on že sorry a potom biednou angličtinou: No, to budeme trhať! A ja na to: Nebudeme! Dá sa niečo iné? Zaznel absolútny argument: Ja som expert na trhanie, trhám! Zatočila sa mi hlava. Pýtam sa: A sú tu experti aj na iné oblasti? Vraj sú, kolegyňa na protetiku a kolega na chirurgiu. Poprosila som, či by na mňa nemala čas kolegyňa.
Mala. Tiež drobná, no s omnoho lepšou angličtinou. Pozrela a zhodnotila, že na to treba rontgen. Ten ale samozrejme na klinike nemali, takže mi vypísali žiadanku a dali termín na druhý deň. Fešáčisko ma odviezlo o pár ulíc ďalej. Rontgenové stredisko bolo tiež načančané, v strede priestor s rastlinami, stromami a fontánkou.
V utorok som naklusala aj s rontgenom, zubárka ho pozrela a zhodnotila, že prasklina je hlboko, treba trhať. To už mi vybehli slzy a začala som prosíkať, či neexistuje nejaké iné riešenie. Zaváhala. Vraj by ku konzultácii prizvala kolegu zubného chirurga. Ten ale nebol na klinike, poslala ma domov, že mi napíšu sms alebo zavolajú, keď ho zoženú. Ale že ona ide v tom týždni na Bali na konferenciu, tak to bude komplikované zladiť všetkým čas.
Plán Bé
To už som začala mať podozrenie, či som si zvolila správne zariadenie. A začala googliť a písala do facebookových skupín pre expatov. Poradil mi indonézsky kamarát a dočítala som sa aj na jednom cestovateľskom blogu o doktorovi, ktorý učí na fakulte zubného lekárstva na miestnej najstaršej univerzite a po prednáškach do večera pracuje vo vlastnej súkromnej ambulancii.
Išla som na drzovku bez ohlásenia hneď ráno, uprosíkala recepčnú a tá mi dala termín popoludní, no musela som vyplniť formulár, v ktorom bola okrem iného povinná kolónka náboženstva. Dental Center vyzeralo ošumelejšie. Poobede ma už čakal starší vysoký (!) pánko v plášti. Ambulancia vyzerala fajn, len nad dverami išla telka so správami na striedačku s telenovelou a občas sa mi zdalo, že lekár viac pozerá na obrazovku ako mne do pusy.
S kamerou v puse
Vysvetlila som, že zub praskol, že trhať nechcem a či vie nejaký zázrak. Posadil ma do kresla a vytiahol na mňa dáku paličku na drôtiku a natočil predomňa LCD obrazovku. Tá palička bola mikrokamera, ňou mi ukázal, v akom stave mám zub. Po každom úkone ňou urobil fotografiu. A uchlácholil ma: Trhať sa nebude! Netreba. Ani bolieť to nebude. My zubári sme tiež ľudia. Nemáme radi bolesť. Neboj sa. My rozumieme, že ani pacienti nemajú radi bolesť.
Ani neviem ako, pichol mi injekciu. Potom vytiahol zakrvavený ulomený kus a dieru zalátal dákou vložkou. Vidíme sa zajtra, povedal po piatich minútach práce. Fešáčisko v čakárni neverilo, že som vybavená tak rýchlo. Do Peri Gigi som smskovala, že vďaka za starostlivosť, ale ošetrili ma inde.
Na ďalší deň to tiež išlo ako po masle, akurát tých injekcií na umŕtvenie bolo viac. Vytackala som sa von slintajúca a šušlajúca, no zub bol hotový. Fešáčisko sa strachovalo, že sa mu zo skútra počas jazdy zrútim, ale dali sme to.
Zub vydržal tri mesiace a potom znova rach! V sobotu. To som už ale vedela, že v Yogyakarte sa pracuje aj cez víkend. A do desiatej večer. Hneď ráno som teda vpadla na recepciu a na pulte im rozbalila servítku s kúskom zuba. Termín som dostala na ôsmu večer. Ten istý lekár ma čakal s mojou zložkou. Vzdychol. Že je to fakt rozfranforcovaný zub a ak sa to stane ešte raz, nepomôže nič len korunka. Dieru opäť zalátal v rekordne krátkom čase a tentokrát bez injekcií.
Trampoty s poisťovňou
Koniec ovácií a nadšenia nastal, keď som začala riešiť preplácanie súm za ošetrenia, konzultácie a rontgenovanie. Pred odchodom som si vybrala najlacnejšie možné dostupné cestovné poistenie a nedotrklo mi, že preplácať budú až po návrate.
Nie som si istá, či by som si tú istú spoločnosť vybrala znova. Prvý nonsens nastal, keď mi pri oznámení poistnej udalosti odporučili navštíviť zubárov v Jakarte, lebo tam ich majú zazmluvnených. Čo na tom, že Yogyakarta je od Jakarty minimálne 8 hodín vlakom. A ani zmienka o tom, či by mi cestu do hlavného mesta zaplatili. A či by to bolo v rámci limitu na jeden zub 150 eur.
V e-mailovej komunikácii ma tiež upozornili, že korunku preplácať nebudú, že je to v poistných podmienkach. Dúfam, že korunka nebude potrebná. A o tom, ako som si zháňala a vyberala cestovné poistenie a na čo si dať bacha ešte isto napíšem.
