Kvikk Lunsj trip pt. I / Prvý kontakt so Škandináviou

Celý trip do Nórska bol mimoriadne nečakaný. K letenke v akcii som sa dostal bez mojej vôle (impulzívnosť mojej polovičky nemá hranice), takže uvedomenie si kam ideme prišlo až o pár dní neskôr. Neskôr nasledoval zmätok, panika, nekonečné plánovanie a totálna rezignácia s odhodlaním ísť celú cestu punk.

Dealeri na letisku vo Varšave

Spiatočné letenky od Ryanairu sa dali zohnať za 50€, spiatočný bus do Varšavy za rovnakú sumu. Problémom boli len lokality letísk — Nowy dwor Mazowiecki aj Rygge boli od hlavných miest vzdialených približne polhodinu cesty. Nevadí, nejako to dáme. Po nekonečnej ceste do Poľska, čakaní na prvý let a osviežení Jägrom nastupujeme do Boeingu. Inštrukciám stewardov nerozumiem po polsku ani chuj. Heart rate 9000, zatlačí ma do sedadla a odliepame sa z runwayu. Po chvíli sa pozriem z okienka a vidím napravo polia. Zmierený so smrťou v oblakoch počas najbližších dvoch minút si uvedomujem, že pilot sa len prudko otáča a tak radšej upriem pohľad na ilustrácie núdzového pristátia pred sebou. Srdce niekde v hrdle tesne nasledované žalúdkom, púšťam si na ukľudnenie Prezidenta, ale bars o ovracaných košeliach situácii nepomáhajú.

No step? Fakt?

Skóre po pristávaní — prudká pulzujúca bolesť mojej hlavy a Ivanine bubienky v plameňoch. Očakávajúc polárnu žiaru a soby nastáva po vystúpení mierne sklamanie. Mám chuť si prezliecť plavky, v Rygge je jasno a asi 98273637 stupňov. K, môj plán utiecť pred letnými teplami do Škandinávie zatiaľ nevychádza. Konsolidujeme sa na ďalší postup.

Brotip #1 — ak budeš v Nórsku prenajímať auto, vyhni sa požičovniam na letiskách a v Osle. Ochcal som celý systém, pozrel najlacnejšie prenájmy, našiel požičovňu Sixt, vyplnil takmer celý rezervačný formulár a pred koncom odišiel z ich webu. Na lakmusovom papieriku bannerov, Cynickej oblude, ma okamžite začali naháňať remarketingové bannery Sixtu sľubujúce zľavu 10% pri dokončení objednávky. WIN. Ako lokalitu volím Drammen, vzdialený od Osla asi 50 km, kde sú prenájmy takmer násobne lacnejšie oproti saturovanejším lokalitám. Nemáš zač.

Odhodlaní dostať sa do Drammenu stopom vyrážame popri ceste na letisko. Peťo s Kamilkou stopujú auto na sever, ja s Ivanou pokračujeme po ceste o kúsok ďalej, Lucka čaká s vecami na letisku na Timeu, letiacu z Bruselu. Po polhodine zúfalého mávania kusom kartónu s nápisom Drammen ho skladáme a mierime na pumpu dúfajúc, že pri výjazde bude premávka hustejšia. Už nestopujeme, len kráčame, ale z ničoho nič pri nás pristaví nový éčkový mercedes s nápisom Oslo taxi na dverách a prihovorí sa nám plynulou angličtinou päťdesiatnik s dlhšími vlasmi v uniforme. „Videl som, že máte na ceduľke napísané Drammen, ja idem do Osla prázdnym autom, môžem vás tam zadarmo zviezť, ak chcete. Ľahšie sa do Drammenu dostanete stadiaľ.“ Prvý kontakt s real shit Nórom chvíľu procesujem a trochu neveriacky nasadáme do auta.

Po chvíli zisťujeme, že Frank je totálny frajer, tiež precestoval Európu na požičanom aute a keď bol mladý, tak tiež stopoval. Bol chvíľu aj v Bratislave, ale cez Slovensko len prechádzal a tak sa nevedel vyjadriť k ľuďom u nás. O Čechoch nám zato porozprával kvetnato.

„The worst people. They are the worst people I´ve met!,“ rozčuľuje sa. Po miernom záchvate smiechu z jeho úprimnosti sa dozvedáme, že bol nejakú dobu v Prahe a potom, čo ľudia v službách zistili, že sú s manželkou cudzinci, tak im násobili ceny — v reštaurácii niekoľkokrát vymenili jedálny lístok za špeciálny „pre cudzincov“ a naúčtovali mu aj tak ešte vyššiu sumu, v hoteli ho zase nútili platiť navyše za internet, na ktorý sa nedalo pripojiť a boli naňho nepríjemní, keď sa sťažoval. Ešte niekoľkokrát zopakoval frázu o the worst people a potom sme zastavili na hotdog a kávu. Prinútil ma vybrať si jedlo a v žiadnom prípade mi nedovolil zaplatiť. Po absorbovaní šoku z jeho pohostinnosti a dobrosrdečnosti sme pokračovali po diaľnici a nechali sa vyhodiť na kruhovom objazde pri odbočke na Drammen.

Do troch (!) minút nám zastavuje ďalšie auto. Starší terénny mercedes prudko pribrzďuje a rozrážajú sa dvere. Prvou vecou, ktorá pohltí môj záujem je abnormálne množstvo odpadkov, ktoré v aute sú všade na zemi, na sedadlách, na palubovke. Opálený tridsiatnik začne rukou odhŕňať obaly z mcdonaldu a plechovky a robí nám miesto. Na rovnako špinavom zadnom sedadle mlčky sedí päťročné dievča, v kufri mu nahlas vybrecháva obrovský vlčiak. Kontemplujúc nad zvyškom života pankáčsky pristupujeme na mimoriadne cheesy odvoz a moja predstavivosť vytvára obrazy Ivany v bordeli niekde v Bielorusku a mňa s čerstvo zašitou ranou na krížoch a nohami v rovnako čerstvom betóne v oceáne niekde pri Fredrikstadte.

Po chvíli zisťujeme, že chalan je síce nórskou verziou rednecka z Louisiany, ale v zásade veľmi milý chlap. Robil dlho truck drivera a pozná dôverne kompletne celé Nórsko, dáva nám super tipy na pamiatky a tradičné kultúrne akcie všade po krajine. Ide do Drammenu kúpiť air wheel, lebo má problém s kolenom a chce chodiť na prechádzky s polročným vlčiakom. Má 5 detí, ale chce, aby každé išlo na vysokú školu. Vyhadzuje nás rovno v centre Drammenu a prajem mu veľa šťastia.

V Sixte sa prvý krát opúšťam — namiesto deklarovaného Pola alebo Fiesty dostávam žiarivo červenú Hondu Jazz a tak odchádzam naspäť do Rygge zamračený a s odutým mužským egom. V Rygge nakladáme do auta veci, Lucku a Timeu a vraciame sa zase do Drammenu a až po pol dni v Nórsku stadiaľ konečne na cestu na severozápad.

Ak by boli cesty porno, tak tie nórske sú Holly Michaels. Ten pôžitok, s ktorým režeš presne vypočítané zákruty na novunkom asfalte v nedotknutej prírode, sa nedá opísať. Ideme zatiaľ len cez lesy a popri riekach, fascinuje ma, že za celú cestu stretávame minimum áut. Highways tu nie sú to, čo by človek čakal — sú to v tom lepšom prípade obyčajné dvojprúdové cesty. Skutočné diaľnice sa dajú nájsť len v okolí veľkých miest a sú statočne spoplatnené. Napriek tomu premávka netrpí, v tak veľkej krajine sa ten malý počet áut na takom území stratí.

Pokračujeme cez mestečká v doline rieky Numedalslågen — Kongsberg, Veggli či Rødberg — a pomaly začíname uvažovať, čo so spaním. Je už večer a ja v panike, že nás chytí tma, hľadám nenápadnú odbočku do lesa, kde by sa dal postaviť stan. Pri jazere Fønnebøfjorden už nezvládam hrotiť situáciu a odhodlávam sa dostať na druhú stranu jazera ďalej od cesty. Dreveným mostom sa dostávame na štrkovú cestu do lesa a po kilometri objavujeme ideálny spot. V lese, na čistine, pri jazere. WIN. Rozkladáme stany, hľadáme padnuté drevo a Lucka s Timeou robia DIY grilovací rošt.

This is how you grill gopnik

Prvým zásadným kultúrnym rozdielom oproti Slovensku je právo, ktoré sa v nórštine nazýva allemannsretten. Hovorí o práve na prístup k prírode a znamená v praxi takmer neobmedzené možnosti stanovania a pohybu v prírode. Jedinou podmienkou je, že pri stanovaní musíš byť aspoň 150 metrov od súkromného pozemku, resp. poľnohospodárskej pôdy a v určitom období v roku nemôžeš zakladať oheň. Na našom camp spote však už bolo ohnisko, tak sme s malou dušičkou verili, že sme dostatočne ďaleko od civilizácie. Okrem toho však platí zopár základných pravidiel — človek musí nechať po sebe poriadok, neničiť prírodu a zbierať len padnuté drevo. Rešpekt k životnému prostrediu a uvedomelá ekológia sú podmienkou. Pre porovnanie, zatiaľ čo v Nórsku môžeš stanovať takmer kde chceš a chodiť kadiaľ chceš (vrátane národných parkov), tak vo Vysokých Tatrách nemôžeš stanovať nikde v prírode, schádzať z chodníkov a v určitých pásmach dokonca ani hikovať so psom. Neviem si však odpovedať na otázku, či je to vinou legislatívy alebo nedostatkom rešpektu a slušnosti ľudí.

Môj stres z pokročilej nočnej hodiny sa však ukazuje ako úplne bezpredmetný. V lete tma v Nórsku takmer neexistuje. Je pol dvanástej večer a vonku je len šero ako u nás o ôsmej. Trochu domotaní si líhame a zaspávame.

Načo ti je zrkadlo, keď sa môžeš pozrieť do jazera

No a je to tu. Budím sa skoro ráno na zimu, dych sa kondenzuje na paru. Roztrasený ako tlmič na panelovej ceste si v aute obliekam niekoľko ďalších vrstiev, zimnú čiapku a rukavice. S Ivanou sa ideme prejsť cez lesy popri jazere. Pôda je pokrytá machom a mimoriadne mäkká. Ukrýva však aj množstvo klzkých kameňov, celý čas treba dávať pozor kam človek našľapuje. Jazero je neuveriteľne čisté a pokojne sa zrkadlí. Je to maximálny zen.

Nechcel by si?

Po východe slnka sa radikálne otepľuje, balíme veci a odpadky a vyrážame smer Geilo. Čakajú nás prvé hory.

Druhé pokračovanie tu.