Správa o stave slovenskej spoločnosti

Verejným diskurzom hýbu v poslednej dobe tragikomické postavy. Snažím sa pátrať po dôvode, prečo sa zo spodku spoločnosti predierajú nahor a prečo im je vo verejnej diskusii prisúdený pocit kompetentnosti vyjadrovať sa k problémom tak komplexným, že ich učňovské zjednodušené vnímanie nedokáže pochopiť ani ich rozmer a už vôbec nie prísť s funkčným a legálnym riešením.

V parlamentných voľbách v roku 2010 boli ústrednými témami kampani „zmena“, napredovanie či práca v regiónoch, v roku 2012 to boli zas budúcnosť, zlepšenie pracovných podmienok, boj proti korupcii, transparentnosť či zodpovednosť. V tomto roku nastal zlom a billboardy popri cestách sa začali plniť heslami o bezpečnosti a rodine. Ekonomické témy sa preliali do spoločenských. Tam môžeme hľadať jeden z dôvodov, prečo je v strednej Európe vzduch zasmradený populizmom. Na rozdiel od odborných tém sú spoločenské témy naoko prístupné každému, ktokoľvek môže byť odborníkom.

Nejdem rozoberať to, prečo sú súčasné pomery také, aké sú. V marci sme si to spôsobili sami. Chcem len, aby sa rôzne indivíduá vrátili do podzemia, prípadne základnej školy, z ktorých vzišli. Nemajú kompetenciu ani mentálnu kapacitu vyjadrovať sa na celoštátnej úrovni k veciam, ktorým nerozumejú. Bravčové hlavy, ktoré majú najbližšie k výrobe strelných zbraní nazývajú verejne homosexuálov buzerantami, poslanec NR SR používa v diskusiách na internete slová ako buznička a s tupou primitivitou sebe vlastnou nenávistne šíri empiricky vyvrátené hoaxy. Po vlakoch mašírujú hlavohrude v zelených tričkách ochotné šikanovať tých, ktorí sa ich zjednodušenému úsudku nepozdávajú a vedenie železníc len krčí pleciami. Z východu sa sem enormne tlačí propaganda, pod ktorú by sa rád podpísal aj Goebbels a množstvo užívateľov, ktorí zničili sny ich slobodných matiek o úspešnom dieťati ich zdieľajú s násilnými výzvami na vraždy aktivistov a politikov.

Situácia je alarmujúca. Nikdy som nebol bližšie k myšlienke odsťahovania sa do zahraničia kvôli smerovaniu tohto štátu. Áno, sú tu argumenty, že je to len 8 percent, že sú tu bezpečnostné zložky a že je zbytočné robiť paniku. Možno majú pravdu. Ale ak má ktokoľvek aspoň základnú znalosť dejín 20. storočia a pojmu „dlhý pochod inštitúciami“, tak si musí uvedomovať, že analógia smerom k pádu Weimarskej republiky je viac než zjavná. Najmä, keď je na európskej úrovni. A dvojnásobné najmä, ak sú bezpečnostné zložky hluché a slepé.

Najsilnejšou zbraňou, ktorou vieme bojovať v boji s protispoločenskými živlami podporovanými zo združenia potemkinových dedín na východe, je ich diskreditácia. Útoky na nepravdivé tvrdenia a populizmus nepriestrelnými faktami, humor a organizácia. A zo všetkého najviac ochota pozrieť sa a začať vnímať situáciu skôr, ako vám na dvere zaklope račkujúci sud piva v zelenom tričku so skoliózou a nefunkčnými rotátormi s výzvou na preukázanie vášho pôvodu. Ak bezpečnostné zložky a prokuratúry ešte stále žijú vo svete kešu a neobjavili čaro routerov, tak som ochotný im pomôcť v monitoringu sociálnych sietí, na ktorých je otvorených fašistických prejavov a de facto trestných činov viac než dosť. Myslím, že by som nebol sám (zdravím extrémneho frajera Benčíka) a možno by sme konečne pocítili toľko proklamovanú bezpečnosť na Slovensku.

PS: Kollár a Kuracina — jediní buzeranti ste v mojich očiach vy.