Ohayo gozaimasu !

Tokyo University of the Arts/ Printmaking department

Ak existuje niekoľko druhov lásky, tak môžem s čistým štítom prehlásiť, že technika drevorytu je jedna z tých najkrajších vôbec.

Semester sa pre mňa začína workshopom, ktorý vedie profesor Miida Seiichiro. Je to profesionál, zaoberajúci sa drevorytom dlhé roky.

Workshop trval dva týždne s tým, že sme si v jeho závere ukázali práce a porozprávali sme sa. Ja tiež, po anglicky a prakticky sama so sebou, ale pre začiatok, dobré. Bola som zvyknutá na drsné, svieže konzultácie u nás, na Vysokej škole výtvarných umení a tak som očakávala, že sa niečo podobné odohraje tu.

Žiadna vášeň, krik, strach a zdvihnutý tlak. Nuda, vole.

Žartujem.

Všetko má svoje pre a proti.

Režim na škole si každý študent prispôsobuje ku tomu svojmu a ku vlastným potrebám. Prvé týždne som sa jednoducho nevedela zmieriť s tým, že študenti nepanikária. Haló! Kde sme.

Neponáhľajú sa.

Ja, ako hlavný predstaviteľ lacnej grotesky som naopak pobehovala z jednej dieľne do druhej a snažila sa stihnúť všetko.

Štúdium na tejto univerzite ma naučilo dva veľmi dôležité prístupy.

Spomaliť a vážiť si.

Spomaliť čas natoľko, aby som si ho stihla vážiť.

kuchynka v štúdiu

Hľadám útržky spomienok a odpovedí pre nasledujúcu otázku.

“Ako vnímaš kultúrny šok?”

Hnev, roztržité statusy, sebaľútosť a veru aj plné vedrá sĺz.

Prvý mesiac, dokonca dva som rozhodne v symbióze s Japonskom nebola.

Ako to vyzeralo?

Kúpa kradnutého bicykla. Polícia v Tokyu nie je nič príma, to ti poviem. Spolubývajúca, prezývaná PaperGirl.

Nie vďaka nadprirodzenej sile. Kradla všetko papierové, vrátanie bankoviek.

Na obzvláštenie tohto článku ti ponúkam pikošku z kuchynského prostredia. Kedže bývam v zdieľanom dome, kde je možnosť ubytovania dvadsiatich spolubývajúcich, vystriedalo sa tu veľa mentalít. Jedna z nich je číňanka PaperGirl, ktorá okrem vášne pre papier, mala vášeň pre varenie. Prídem poobede zo školy do kuchyne, reku si kávu spravím. Kávu som si sice spravila, no až potom čo som v spodnej časti môjho koťoga našla prihoretú ryžu. Spomenula si na slovenské nadávky, ktoré som v tej chvíli využila a pohoršene ryžu vyškrabala.

A toto je moment, kedy je potrebné zmeniť tému.

Je to zmena preveľká, ktorá so sebou prináša množstvo mizérie, no vo veľkej miere ešte viac zážitkov, skúseností, poznania a v neposlednom rade číreho šťastia.

Priblížim ti prvú lásku, ktorú som v Japonsku spoznala a kvôli ktorej som ju spoznať túžila.

Mokuhanga / Woodblock printing / Technika drevorytu

V dieľni sa používajú výlučne prírodné zložky začínajúc prekrásnymi pigmentami, glejom, šelakom, bambusom a v neposlednom rade, čistou vodou.

Začínam prípravou papiera, v tomto prípade washi. Natieram ho s dych vyrážajúcim štetcom, špeciálne zarobeným roztokom, obsahujúcim šelak a vodu. Je to impregnácia, ktorá slúži na prenesenie kresby na drevenú dosku. Navlhčené papiere vešiam ako prádlo na šnúru a hneď sa cítim ako doma. Na druhý deň sú papiere pripravené na použitie a ja môžem začať s maľbou.

Prvým krokom je nanesenie lepidla na drevenú dosku. Môže to byť buď kvalitná preglejka, alebo drevo s vyšším stupňom tvrdosti. Ideálnym pomerom medzi kvalitou a dostupnosťou je slivkové drevo. Majstri tejto techniky pracujú s drevom čerešňovým, zvaným sakura. Čím tvrdšie drevo, tým lepšie. Umožňuje vytvorenie drobných detailov, o akých sa ti ani nesníva.

Po nanesení lepidla, prikladám na dosku vopred pripravený washi s už namaľovanými linkami, ktorý dosahuje jej rozmer. A teraz prichádza tá zábavná časť. Po uplynutí desiatich minút sa snažím prstom oddeliť washi od tušu, ktorý by mal ostať na drevenej doske. Ak si chodil s rodičmi ako decko do Tatier, tak si určite pamätáš zotieranie lopúchov. Je to podobný princíp.

Až teraz sa nachádzam v bode, kedy môžme začať ryť.

Za jednoducho vyzerajúcim nástrojom je ukrytej množstvo manuálnej práce zahrňujúcej starostlivé brúsenie kovovej čepele. Po vyrytí obrázku ostáva už len prenesenie námetu na papier. Drevo počas prenášania musí ostať neustále vlhké. Na obtláčanie námetu sa používajú pigmenty zriedené s vodou v správnom pomere,glej a baren. Baren pre tieto účely pomenujem ako kompaktnú ručnú tlačiareň, ktorá je vrámci tejto techniky mimoriadne obľúbená a vyrábaná ručne.

Tatami. Vyvýšený priestor na vyrývanie väčších formátov. Pozor! Vstup len v ponožkách.

V grafických štúdiach vyučujú traja profesori, a to Michael Schneider, spomínaný Miida Seiichiro a Satoru Itazu. Všetci traja sú ochotní a dokonca vtipní. Michael je ako vystrihnutý z perfektných dialógov v Black Books. Je to vynikajúci pedagóg, človek so silným charakterom a konzultácie s ním by som zaradila medzi povinné na každej univerzite v globále. Vyučuje techniku suchej ihly.

Miidu by som priradila skôr k japonskej verzii IT Crowd. Je to veľké zviera vrámci drevorytu, no to je bohužial jediné čo o ňom viem. Naša jazyková bariéra nie je kamoš, no verím, že ak by to bolo inak, vedela by som ti o ňom porozprávať viac.

Satoru Itazu je Matejom z Anny zo zeleného domu.

Satoru Itazu je profesor s obrovským srdcom a láskou ku svojej profesii. Vyučuje litografické techniky a môžem ho označiť za jedného z najkvalifikovanejších profesorov s akým som sa kedy mala možnosť stretnúť. Je v dieľni aj keď nemusí, pomáha a učí. Za celý svoj život som nemala veľa možností pracovať s tak trpezlivým a skromným charakterom.

Aj keď si na jedného spomínam. Pozdravujem, pán Marián Huba.

Práve tu a teraz môžem s istotou napísať že profesia učiteľa je nádherná a ak by mal každý učiteľ čo i len pár percent z odhodlania, ktoré som mohla vidieť v litografickej dielni, svet by bol o čosi hrejivejším miestom.

Itazu nezaostáva ani na sociálnych sieťach a mne neostáva nič iné, len ti poskytnúť kľúč ku dverám litografického kráľovstva.

https://www.facebook.com/itazulitho/?fref=ts

Za celé jednosemestrové štúdium sa pohybujem výlučne na grafickej pôde. Ateliéry vrámci grafiky sú perfektné a obsahujú všetko, čo študent môže potrebovať.

Univerzita ponúka možnosť nakupovania výtvarných pomôcok a nejakých tých maškŕt vo vlastných obchodoch, umiestnených pod školskou jedálňou.

Jeden z dvoch obchodov je malinký, zameraný na výtvarné potreby. Študent si tu môže kúpiť rôzne druhy výborných papierov po kusoch, skicáre, perá, pomôcky ku rôznym výtvarným technikám a podobne.

Ten druhý je taký ten obchod do koča aj do voza. Nájdeš tu rôzne bento boxy(obed zložený z množstva rozličných chutí), onigiri(ryžový trojuholníček plnený rôznymi príchuťami od nakladanej slivky až po grilovaného lososa), sladkosti,kávu, nožnice, obväz, slnečné okuliare, metlu, papiere, učebnicu japončiny, francúzštiny, knižky prvej pomoci, ale aj tie o umení.

Školská jedáleň je čarovné miesto, ktoré študenti milujú. Každý jeden deň presne o 12:00 vytvoria dlhočíznu radu v obchodíku, v jedálni a snažia sa uloviť to najlepšie, čo jednotlivé dni ponúkajú. Po love niektorí z nich zvyknú vysedávať na lavičkách pod stromami, na tráve v slnečné dni, alebo priamo v jedálni v objatí klimatizácie ak sú ešte slnečnejšie.

Určite si hladný a zvedavý čo tu tak jedia na obedy.

Jedáleň ponúka zelený čaj počas celého dňa zadarmo, čo je veľmi krásne gesto a ja si ho teda užívam. Základ obedného menu tvorí výborná miso polievka. Ako druhé jedlo si môžeš vybrať tofu/rybu/bravčové,kuracie mäso + misku ryže, ktorú dostaneš povinne aj keď odmietaš. Tretia miska ako súčasť obedu obsahuje misku zeleniny, ktorá jevždy veľmi chutná. Toto menučko stojí v prepočte okolo päť eur. Ďaľšie výdajné okienko ponúka ramen v cene od troch do piatich eur.

Toto je moja obľúbená fotka a to z viacerých dôvodov. Každý deň tu parkujem s mojim drahým Flešom, červeným bicyklom. Mám už totiž vytvorený rituál. Hneď ako zosadnem, bežím ku kávovému automatu a následne po schodoch do štúdia, kde je slušnosť pozdraviť hneď ako vojdeš do miestnosti.

Ohayo gozaimasu ! Ohajó gozajmas ! Dobré ráno !

Ja sa naopak lúčim a vidíme sa v ďaľšom pokračovaní, kde sa dozvieš viac o študentoch, ktorí v tejto krásnej inštitúcii študujú a univerzitnú galériu, ktorú spoločnými silami robia živou.