Môj prvý!

Ambiente — Pizza Nuova, Praha. Je 27. marec 2009, niečo po 19:30.

Dojedám obľúbenú degustáciu Neapol — výber všetkých cestovín a pizze, ktoré tu ponúkajú. Ak máte radi talianske jedlo, počas pobytu v Prahe tento podnik určite nevynechajte. Garantujem, že neoľutujete.

Už praskám, ale objednávam si bonbónik na záver: pizzu s nutelou a mascarpone.

Prichádza to ako následky nevhodnej kombinácie značného počtu talianskych jedál — náhle, nečakane, sprevádzané pocitom zovretých vnútorností: „V čem to zítra běžíš?“

Smrtiacu otázku vystrelil môj šéf.

Čumím naňho, že koho sa to akože pýta. Na mojej tvári pomaly vedne výraz, ktorý ho mal presvedčiť, že naozaj ani netuším, o čom hovorí.

„Nemám so sebou žiadne bežecké veci,“ vyhŕknem s úľavou.

„V skladíku něco najdeme,“ okamžite nasleduje ďalší verbálny projektil.

„Nemám štartové číslo,“ zakňučím a pevnejšie zovriem zvierače.

„Už je pro tebe máme“.

Šéf je pripravený. Má plný zásobník. Skúšam ešte pár kľučiek — bol som chorý, nemám natrénované… dostal ma. Na môj prvý polmaratón. Kamikadze štýl ako sa patrí.

Asi tam sa zrodilo to, že posielam ľudí na rôzne behy, na ktoré sa niekedy sami ani necítia. Skrátka len vyrovnávam karmu.

Objem kilometrov v marci. Spolu s polmaratónom ich bolo 51. Nič moc príprava …

Medzi “kamošmi”, ktorí ma vyslali na moju prvú polmaratónsku trať, sedel aj Ivan Gabovič. V tom okamihu mi veril asi ešte menej, ako som si veril ja.

„Jeden môžeš,“ odpovedal mi na otázku, či si môžem dať pred spaním drink. Dal som si LongIsland ice tea. Bol fakt super.

Na raňajkách som sa ostatným, ktorí mali natrénované, pochválil, že som v tréningu už ubehol aj celých osem kilometrov. Plus — mínus.

V tom okamihu už aj Ivan zapochyboval, či to bol dobrý nápad.

Čas do štartu sa krátil a mne stále nedochádzalo na čo som sa nechal nahovoriť. Vlastne mi to nedošlo ani po štarte. Teda, nie hneď po štarte.

Prvé kilometre išli ako po malse. Úplná pohoda. Piaty kilometer — občerstvenie. Paráda!

Prvý a bezmála poslednýkrát vo svojom krátkom živote som pil a bežal zároveň. Skoro som sa zadusil.
Na desiatom kilometri sme už boli späť v centre Prahy. Ešte chvíľu to pôjde a potom sa uvidí.

Na jedenástom som cítil, že mi dochádza šťava.

Na dvanástom som cítil, že mi došla šťava.

Na pätnástom som prestal veriť, že uvidím cieľ. Nohy neposlúchali a po dychu som síce prudko lapal, ale už som ho nedolapil.

Opakoval som si vetu napísanú na tričku, ktoré som si kúpil asi dva týždne predtým: PAIN IS ONLY TEMPORARY VICTORY IS FOREVER!!!

Snažil som sa strečovať a trochu sa zmobilizovať. “Beh” som začal striedať s chôdzou.

Niekde medzi šestnástym a osemnástym kilometrom ma predbiehala svižne bežiaca dievčina. „Hezké tričko,“ prehodila konverzačným tónom a usmiala sa.

Mrcha. „SI TAK SLADKÁ, KEĎ PREHÁVAŠ,“ skvel sa na mojom chrbte vtipný nápis, ktorý bol súčasťou globálnej bežeckej kampane muži vs. ženy.

Odvtedy viem, čo je potupa.

Na devätnástom kilometri som opäť uveril, že sa dožijem cieľa. Že tento boj vyhrám a porazím sám seba.

Porazil som.

Cestou domov, na palube s Ivanom Gabovičom, Peťom Hollým a Sajfom, som potom stále neveril, čo som to vlastne urobil.

Je TAM! Bez tréningu, ale s bolesťou. Pocit, však ostáva navždy vo mne.