Oravaman

Som na dovolenke a moje bežecké tenisky sú odložené tam, kde som ich vyložil pred pár dňami, keď som prišiel a vybalil sa. Dnes (streda) som si uvedomil, že ma konečne nebolia nohy. Je štvrtý deň po zrejme najťažšom triatlone na Slovensku — Oravaman 2015.

Hoci sme ho išli “len” ako štafetu, zanechal vo mne veľa myšlienok, zážitkov… a pocitov v nohách.

Ísť takéto preteky štafetovo má iste mnoho výhod, ale rovnako aj niekoľko nevýhod. Tou základnou je, že sa nie je na čo šetriť. Po plávaní nepríde bicykel, po bicykli nepríde beh. Každý do svojho úseku vloží všetko, čo v danej chvíli v sebe má.

Ale pekne poporiadku.

Oravaman sledujem už dlhšiu dobu. Pár rokov som si len pozeral videá, fotky a dojmy jednotlivých účastníkov. Na jeseň 2014 nám zrazu napadla skvostná myšlienka — poďme do toho ako štafeta. Dohoda bola jasná. Romana pláva, ja behám. Ale kto nám pôjde na bicykel?

Pohľad nám hneď padol na môjho brata. Opätoval nám ho, ale dalo sa v ňom čítať, že naše nadšenie tak celkom nezdieľa. Narýchlo som pozrel rozdelenie tratí. Stálo tam bike — 37 km. Hovorím mu, že to dá, aj keby dovtedy nesadol na bicykel. Sám netuším ako sa mi to mohlo podariť, ale tento argument nakoniec zabral.

Čas plynul a nastal čas registrácií. Posledná možná záchrana — žeby sme sa nestihli zaregistrovať? Čo čert nechcel, stihli sme. Dostali sme sa medzi 20 štafiet, ktoré sa prihlásili hneď po spustení registrácie. Bingo! Ideme teda na to.

Palek začal už v zime postupne trénovať a k behu pridal aj bicykel. Zlepšujúcim sa počasím naň nasadal častejšie a častejšie. Začiatkom mája sa vybral na miesto činu. Údajne ma preklínal celých 37 kilometrov. Jediné, čo ho potešilo, bol pohľad na to, kam budem musieť vybehnúť, až mi odovzdá štafetu.

My sme v tom čase niekde boli a len mi chodili fotky do správ. Stále som sa na Palekovi dobre bavil J. K tým 37 kilometrom si totiž treba prirátať 1200 nastúpaných metrov a dva tiahle kopce. Prvý kratší a druhý od 25. kilometra až do cieľa, s tým, že posledné štyri kilometre sú skutočne zákerné. Ups.

Cesty späť už nebolo a tak začal svoj voľný čas tráviť na bicykli. Jazdil aj po rovine, no najmä do kopcov. Poctivo na sebe pracoval. Dva týždne po mojom horskom maratóne v Chamonix sme sa vybrali na Oravu vyskúšať trať bicykla aj behu. Bolo to týždeň pred samotnými pretekmi.

Pre Paleka to už bola druhá skúška trate. Sadli sme na bicykle a vydali sa na ňu. V zložení Palek, Juri (jeho kamarát), Majo (nakoniec štartoval na Hobby Oravaman ako jednotlivec) a ja. Palek si šliapal svoje a išlo mu to super. Na Ťatliakovu chatu, kde mal končiť, dorazil pár minút po dvoch hodinách. Ja som dorazil približne 5 minút po ňom. Odkrútili sme si to ešte späť k Liptovskej Mare a tak sme mali na tachometroch 74 kilometrov a nastúpaných 1600 metrov.

Na druhý deň sme sa vybrali preskúmať bežeckú trať. Najskôr sme si museli vyšliapať 4 kilometre na Ťatliakovu chatu, kde sme si dali pauzu a následne pokračovali ďalej. Z trate Oravaman štafety sme vyskúšali 6–7 kilometrov. Prudko hore, prudko dole a potom už len dole. Jednoduché. Zdanlivo.

Prešiel týždeň a nás už prešlo aj bolenie nôh. V piatok o dvanástej sadáme v Bratislave do auta a vyrážame, smer Zuberec. Cestu sa nám podarilo prekecať. Po chvíli sme dorazili na miesto, šli sme sa zaregistrovať a vybaviť formality. Vypočuli sme si aké — také info k preteku a odovzdali Palekov bicykel. Potom už len doplniť energiu jedlom a mohli sme ísť spať.

Deň preteku sa začínal skoro ráno. O pol piatej už Palek začal poskakovať po izbe. Nevedel som, či sa tak na to teší, alebo to už chce mať z krku. Po novom odchádzali naše autobusy na štart spolu s tými, ktoré viezli na štart “veľkých” Oravamanov, ktorí ho mali o hodinu skôr, ako my. Čiže o šiestej ráno, pričom sme mali štartovať o 9:10.

Odviezol som svojich k busom a vrátil sa na pár minút do postele. Po hodinke oddychu som sa pozbieral, dal si sprchu a zobral už vopred pripravené veci, ktoré boli podelené podľa ich účelu. Keďže ma najskôr čakalo šliapanie na Ťatliakovu chatu, bežecké oblečenie som si zbalil do ruksaku. K nemu som pribalil aj veci pre Paľa, aby sa po svojom bicyklovom výjazde mohol prezliecť. V aute som si nechal veci, ktoré si budem môcť prezliecť v cieli.

Vyrazil som autom na Spálenú. Tu som odparkoval pri penzióne Šindľovec, kde som si ešte stihol lupnúť jedny palacinky a rannú kávu. O 9:10, teda presne v čase, keď Romana odštartovala, som sa pustil do šliapania. Štyri kilometre s prevýšením zhruba 400 metrov som si rezkou chôdzou vyšiel za 47 minút.

Na Ťatliakovej chate som postretal kopec kamarátov, ktorí tiež išli bežať v rámci svojich štafiet, aj som sa zoznámil s ďalšími bežcami. Prevládala tam veľmi príjemná atmosféra, pri ktorej občas padla otázka, či vôbec musíme ísť bežať. Vedeli sme, čo nás čaká, navyše bolo v tento deň aj veľmi teplo.

Zrazu začali prichádzať prví pretekári a tak sme sa postavili okolo koridoru a fandili im. Niektorí stále plní sily, niektorí už po bicykli javili známky, že toho majú dosť. Postupne prichádzali aj štafetári.

Ja som netrpezlivo očakával brata. Vtedy som ešte netušil, aké má na trati problémy s bicyklom, no aj tak prišiel v čase, v akom sme predpokladali. Zbadal som ho, vypil som posledné dúšky vody, oblial sa, zobral od neho čip a vydal sa na svojich 14 kilometrov.

Bolo 11:30, slnko poctivo kúrilo. Nič sa nedá robiť, len sa prispôsobiť. Na úvod ma čakalo stúpanie, kde som na 1,5 kilometra nastúpal 300 výškových metrov. Sklon sa často menil, a tým aj môj pohyb. Snažil som sa čo najviac pobehnúť a kde to nešlo, aspoň som zo všetkých síl kráčal. Vedel som čo ma čaká, preto som nemal čas sa šetriť.

Tento kopec, až po prvú občerstvovačku, ktorá bol pár metrov za hrebeňom, som zvládol za 16:25. Vedel som, že je to lepšie, ako som si vedel predstaviť. Čakal na mňa ešte dlhý zbeh, ktorý bol veľmi technický. Najskôr strmý po kamienkoch, neskôr po lese a pomedzi korene. Rozhodol som sa, že toto si skutočne užijem.

Nie je čo riešiť. Meter za metrom, kilometer za kilometrom, na pamäti s tým, čo ma ešte čaká, som sa pustil do toho. Miestami som mal pocit, že sa vznášam tesne ponad klesajúci svah. Fantastické. Čoho som sa kedysi bál, som si v tento deň dokonale vychutnával. Vždy, keď som predbiehal iných bežcov, mal som v mysli to, že majú v nohách už o čosi viac ako ja a snažil som sa ich povzbudiť. Oni už totiž mali za sebou aj plávanie aj náročný bicykel.

Po pár kilometroch sa cesta dostala z lesa na asfaltový chodník. Ani neviem, ako sa mi to tak darilo, ale pádil som poriadne. Až neskôr som si uvedomil, ako rýchlo som bežal. Keď som prebiehal siedmy kilometer, bol tam Palek. Dorútil som sa tam v čase 45 minút, čo bolo tak o 5–6 minút skôr, ako sme rátali.

Nasledovalo ešte 7 nekonečných kilometrov, ktoré sa najskôr tiahli lesom a občas preťali hlavnú cestu. V lese bol prvý kilometer opäť po koreňoch a napadanom ihličí, ale už nie až tak dole kopcom. Táto druhá časť bola taká vlnovka, ktorá viac klesala ako stúpala. Stále v tom teple a tempe aké som si nastavil.

Nohy som už mal ako dva stožiare na elektrinu. Tuhé, ale stále ma hnalo, že nesmiem sklamať svojich parťákov. Stále som si opakoval aj to, že sa nemám na čo sťažovať. Bežím si len 14 kilometrov, pričom takmer všetci naokolo to idú celé.

Posledné dva kilometre som už toho mal skutočne plné zuby. Na občerstvovačke som sa len oblial a bežal ďalej. Zaťal som zuby a pokračoval. Už som sa blížil k cieľu. Na trať už bolo počuť moderátora, ale nikde ho ešte nebolo vidieť.

Prebehol som ešte cez jeden potok. Hľadať si cestičku tak, aby som sa nezamočil, by bol priveľký prepych, tak som to strihol krížom. Po pár metroch prišlo to, po čom som túžil. Cieľ. Hodinky sa mi zastavili na čase 1:24:09, čo bolo o takmer 6 minút pred mojim optimistickým odhadom.

V cieli sme sa rýchlo našli a spoločne rozoberali, ako komu čo išlo. Palek nám povedal o svojich peripetiách s bicyklom. Zvládli sme to a boli sme radi. Motali sme sa tam ešte hodnú chvíľu, postretali kamošov a vykecávali.

Nakoniec sme sa vybrali tam, kde to pre mňa začalo. Do penziónu Šindľovec, kde nám pripravili perfektný čerstvo napečený koláč. Tu sme stretli aj zopár pretekárov, ktorých stiahli z trate pre búrku na kopcoch a preteky sa pre nich skončili predčasne. Prežívali tak trochu zvláštne pocity.

Takýto bolo Oravaman 2015 pre nás. A samozrejme, že Oravaman 2016 je už v našich hlavách. Ako to dopadne sa nechám aj ja prekvapiť.