Deň 2: Besné psy a pot v kopcoch
Trasa: Arad — Simeria — Hateg
Dĺžka: 90km
Ráno sme sa zobudili uprostred poľa presne v momente keď ozrutná ohnivá guľa vychádzala spoza obzoru. Bolo to úplnou náhodou, že sme si rozložili stan večer tak, že počas brieždenia som ležal tvárou v tvár slnku. Zmeravel som. Spomenul som si na Paul Bowles-a.
“Because we don’t know when we will die, we get to think of life as an inexhaustible well. Yet everything happens only a certain number of times, and a very small number really. […] How many more times will you watch the full moon rise? Perhaps 20. And yet it all seems limitless.”
― Paul Bowles, The Sheltering Sky
Mal som pocit, že toto je tá chvíľa o ktorej Paul hovoril a ja som ju nechcel nechať prekĺznuť bez toho, aby som ju vycucal. Veď koľko krát ešte budem vstávať bok po boku so slnkom? 2, 5, 80? Na presnej cifre nezáleží, vždy to vyjde bolestivo nízko. A možno je to takto dobré, že presne nevieme. A možno nie. Možno by sme žili inak. Intenzívnejšie.
Neviem.
Rannú filozofiu som zabalil spolu so stanom.
Do Aradu to bolo 25km a my sme museli stihnúť vlak, ktorý nás mal priblížiť k horám. Bola nedeľa ráno a cesty boli prázdne. Gúľali sme si to stredom cesty a bliakali Vaša Patejdla: “Tú najkrajšiu z voňaviek ľahko rozpoznám. Voňiaš mi nocou rán…” To bolo všetko, čo som vedel z tej pesničky. No stačilo to na to, aby sa mi vybavil fejsbúkovský post o zoznamke, kde single ľudia voňajú anonymne použité spodné prádlo iných účastníkov a na základe pachu, ktorý im je najpríjemnejší nadväzujú kontakty. Vašo vždy vedel rozozvučiť tú správnu strunu v ľuďoch.
Á už sme v Arade! Ach, s piesňou na perách a ľahkou erotikou v mysli čas vždy tak letí. Dorazili sme na stanicu a ja som si to zamieril logicky priamo k okienku, aby som nám zaobstaral lístky na vlak o 9:28 smerom do Simerie.
Ajfón s odfotením vlakovým rozpisom som prestrčil cez okienko odutej zamestnankyni. Tá mi akurát odsekla “Wir haben nicht” a zabuchla okienko pred tým ako som dokončil druhú námietku. Potom ešte cez sklo dodala vlasom, ktorý znel akoby rozprávala z akvária, že “diagonal”. Dikičko, pomohlo.
Naštastie dobehol na pomoc miestny cigáň a esbéeskár, ktorí nám oznámili, že vlak, čo sme našli na internete neexistuje, ale ten, čo ide do Brašova o 11:35 stojí aj v Simerii. Potom nám preložili, že diagonal znamená, aby sme si lístok kúpili v okienku naproti, kde sa predávali miestne linky.
Vlaková súprava vyzerala ako spred 50 rokov a pravedepodobne aj bola. Zadný vagón na bicykle pripomínal dobytčák a bolo v ňom horúco ako v pekle. Spolucyklista, Rumun v sandáloch a miletom ako lusk nám dal tucet rád do miestnych hôr, kam sme smerovali. Ani jednu sme nepočúvli. Ale pred ním sme sa tvárili, že dáme na neho.
Stanica v Simerii bol jeden obrovský hnoj. Ale aspoň v ňom bola zapichnutá vlajka európskej únie. Tá jediná naznačovala, že aj miestny homosexuálny prostitút, ktorý postával pred bufetom má právo na výmenný študijný pobyt Erasmus. Nemali sme v úmysle tam dlho otáľať, a tak sme sa popri rieke pustili smerom do národného parku Retezat.
Po 30km nás to stočilo na frekventovanú dvojprúdovku. Takým sme sa snažili vyhýbať, no inej cesty na tomto úseku nebolo. Naštastie mala širokú krajnicu, po ktorej sme relatívne bezpečne mohli šľapať. Podľa vonkajšieho teplomeru v Hategu bolo 36' C a my sme pri ceste dokopca plakali pot.
Pred výletom som počul o túľavých psoch v Rumunku veľa, no váhu som im prikladal minimálnu. Ani keď mi tatko pri odchode strčil do vačku kasér, “že to máš na psiská” to mnou príliš nepohlo. No po prvom strete som pochopil, že na varovaniach možno niečo bude.
Ako sme sa spustili z jedného kopca, prehnutá cesta v tvare U nás vyhodila do protilahlého stúpania. Nemali sme ešte podradené, a tak sme tlačili pomaly a s praskotom sa snažili prehodiť. V tom na nás z polo-opusteného domu vybehli tri besné psiská a pustili sa za nami. Bežali popri nás, cerili zuby, prskali sliny a zbesilo brechali. Stočil som to do stredu pruhu nevediec, či ma neprejde auto zozadu. Jeden so mnou bežal zarovno a ja som sa mu pozeral do kalných očí. V tom momente som si naozaj myslel, že sa zahryzne. Už som cítil čelusť v lýtku, keď domáci na priedomí zakričal a ja som získal sekundy na zatlačenie do pedálov. Psisko som zmätené nechal za sebou. Srdce mi bubnovalo v ústach.
Prvý z mnohých ďalších stretov sme prežili.
Národný park Retezat sme obchádzali zo severovýchodu, horiská vyzerali mohutne, no na vstup do nich sme nemali čas a ani vybavenie. Pomaly sme sa so zapadajúcim slnkom štverali do priesmyku.
Boli sme zničení, a tak sme to stočili na vrchole na bočnú asfaltku, ktorá sa postupne zmenila na prašnú. Z dola to vyzeralo, že sú všade voľné lúky, kde budeme môcť prespať. Veľmi sme sa mýlili, cesta bola z oboch strán obohnaná drevenným plotom, za ktorým boli súkromné pozemky.
Bežali sme na výpary, a tak sme to museli niekam zaparkovať. Na jednom pozemku rástli kríky a ovocné stromy. Tam sa dalo schovať. Otvorili sme bránku, vstúpili a zložili sa za ne. Bol som nervózny, že nás tam niekto v noci nájde. Nakoniec to nebolo v noci, ale ráno. Ale to až v treťom diely.
Tu je pár ďalších fotiek z druhého dňa.
