Východný Tibet 2015, part I.

[ Travel notes from a 3 week trip to Eastern Tibet in March-April 2015, Part I. ]

Day -3 / Frankfurt, odlietame do Chengdu

Príjemná cesta s neemeckými dráhami do Frankfurtu. Na letisku sa chlapík za Air China prepážkou na základe víz v Mariinom pase domnieva ze letíme cez Čínu do Mongolska (“Say Hallo to Chingis-Chan!”), ale nakoniec IT systémy zvíťazia nad jeho inšpiráciou a batožina cestuje správnym letom s nami. Lietadlo je na 95% plné Číňanov vracajúcich sa z dovolenky a panuje v ňom príjemná neoficiálna atmosféra — ludia po sebe občas kričia, skáču po sedadlách a letušky sú ‘s nami na jednej lodi’, zdajú sa byť rovnako členmi posádky ako pasažieri, celkom v kontraste s profesionálnym a umelo ľudským servisom v nemeckých aerolinkách — úprimne, toto vyzerá byť jedna z príjemných stránok komunizmu.

Let trvá 10 hodín ale žiadne individuálne in-flight-entertainment — na pár monitoroch visiacich zo stropu bežia čínske akčné a romantické filmy. Na stránke Air China avizovaný preklad do nemčiny a taliančiny(?) sa nekoná a na titulky nedivím, monitor je 3 rady pred nami. Film často prerušujú reklamy — najmä VW a IBM…

Ulička pred toaletou je miesto stretnutia — každý si môže nabrať horúcu vodu do vlastného zatváracieho hrnčeka na čaj, ktorý má každý slušný Číňan pri sebe (horúca voda je v Číne všadeprítomná a zadarmo). Staršia pani učí letušku gymnastiku, iný pán si obzerá svoje 2 hodinky (oboje na ľavej ruke). Mimochodom, švajčarske hodinky značky Tissot a nemecké hrnce (!) sa zdajú byť hlavný exportný artikel z Nemecka/Európy.

Jedlo na palube je trochu low cost, ale vzhľadom k nízkej cene leteniek a všeobecnej relaxovanej atmosfére je celkom ok.

Day -2 / pristávame v ChengDu

Chengdu vpravo, Yushu vľavo je čínsky názov pre Džekundo, poslednú zastávku našej cesty — všetko ostatné je v bielom priestore medzi nimi :-)

Je skoro ráno (+7 hodín časový posun) a blížime k Chengdu. Zapínajú sa svetlá a letuška niečo hovorí absolútne nezrozumiteľnou angličtinou. Jediné čo sme zachytili : “allow yourself be healthy”. Hmm. Monitory ale vsetko vyjasňujú : začíname deň organizovanou rozcvickou — na monitore sa ukazuje vyšportovaná mladá číňanka na stoličke na morskom útese a predcvičuje lietadloú gymnastiku (niečo medzi jogou a tai-či adaptované na rozmer sedadiel economy class) a asi polovica spolu-letiacich Číňanov, najmä starších cvičí s ňou. My samozrejme s nimi, tradičný zdravý prístup k zdraviu a telu sa nám páči.

Po lietadlových raňajkách pristávame do večne zahmleného Chengdu a zabookované auto z hostelu (chalan odmieta hovoriť po anglicky) nás vezie k nášmu ubytovaniu, bývalému Sim’s Cozy Garden Hostel, Máriinej obľúbenej oáze spred 7 rokov. Hotel sa po zmene majiteľov volá Hallo Chengu Hostel, je menj osobný a viac čínsky, ale ale zachoval si prinajmenšom časť pôvodného šarmu a má naozaj nápomocný personál.

Cesta z letiska trvá asi 3/4 hodiny a hoci je sobota rano, mesto je busy a plné aút a ludi na motocykloch — s obrovskými nárukávnikmi proti chladu, kabátmi natiahnutými spredu dozadu proti chladu alebo s celo-čelnou ochranou proti chladu v podobe 1.7 metra veľkej chňapky na hrnce, ktorá šoféra / šoférku chráni pred studeným vlhkým vzduchom.

Z okna Hallo Chengdu hostelu

Jet-lag je citeľný, ideme na dočasnú izbu (naša izba budú hotová až o 12 tej) a okamžite zaspávame. Po presune do našej izby nás (pre mňa neočakávane) nachádza Kunchog, náš sprievodca na nadchádzajúce tri týždňe, (mladý Khampa, ktorý sa naučil angličtinu v Indii a potom sa po desiatich rokoch vrátil do Číny a v čínskej škole sa naučil čínštinu a navyše od spolužiakov z rôznych oblastí Kham sa naučil ich dialekty, ktoré sú celkom odlišné : asi tak ako taliančina, španielčina a portugalčina, medzi ktorými sa občas vyskytne dolina kde sa hovorí po baskicky a nikto iný im nerozumie).

Potrebujeme 1 hoďku na dospanie a potom ideme na spoločný raňajko-obed, zoznámenie sa a potom do tibetskej štvrte / ulice v Chengdu. Najprv ale busom na autobusovú stanicu kúpiť lístky na cestu do prvej medzizastávky, tibetsky Tarcedo, po čínsky ‘Kanding’. Pokus vymeniť euro v banke je neúspešný. Bank of China má sice otvorené aj v sobotu poobede (v Číne je totiž vsetko, najmä súkromné obchody otvorené v podstate stále) ale systém sa údajne pokazil a peniaze sa zmeniť nedajú. Pán v čiernej uniforme polície/VB (tak ako kedysi u nás, polícia sa pokiaľ správne čítam čínske znaky aj tu volá doslova ‘verejná bezpečosť’) nás ochotne berie stranou a ponúka svoje služby : vymení nám euro s výhodnejším kurzom ako banka. Ponuku úctivo odmietame a vyberáme si peniaze z bankomatu (100 EUR = 630 RMB).

Tibetská štvrť je dalších pár km taxíkom (fixná sadzba 1.90 yuan/km) a skladá sa z asi 10 ulíc s tibetskými obchodmi. Mály, bižutéria a folk objekty (buď veľmi drahé alebo fake), oblečenie, pár kníhkupcov, vela obchodov so soškami ktoré sú na 99% z Káthmandu s dovoznou prirážkou. Na uliciach zmes mníchov, čínskych turistov, “prawdiwków” (originál nomádov s majetkom v plastikových vreciach na pleci), tibetských diaľkových taxikárov v kožených bundách a so zlatými zubami a na križovatkách rozmiestnených policajných autobusov. Je marec a výročie jedného z povstaní — zrejme preto je úroveň verejnej bezopečnosti o niečo vyššia než obvykle. Na hlavnej križovatke je tiež pár žobrákov, najmä čínskych. zaujímavé, pretože inde v meste sme žiadnych žobrákov nestretli — zjavne je Tibetská štvrť najlepšie miesto na zbieranie yuanov. Kupujeme pár darčekov, medzi inými veľmi pekné hrebene z jačieho rohu. Mária si kupuje čhubu z východného Tibetu a pár kníh z miestnych kníhkupectiev, okrem iného tiež dvojjazyčný čínsko tibetský text phowy.

Ideme do blízko ležiaceho čínskeho parku v ktorom je hustota Číňanov zhruba 2.7 osoby na m2 a okolo samé obchody so suvenírmi, takže z parku samotného v podstate nie je vidieť nič,

takže po malom (samozrejme pálivom) jedle ideme domov - čas spracovať náš jetlag.

Day -1 / oddych v Chengdu

Ďaľší deň zábavy a zdanlivého nič-nerobenia, potrebujeme sa totiž najprv zbaviť časového posunu a až potom vyraziť do hôr — jetlag a výšková choroba dokopy by bolo príliš veľa naraz. Takze navštevujeme chrám Wenšu, čiže Maňdžušriho, buddhu múdrosti v čínskom štýle, s veľkou sochou v tibetskom štýle, kláštorom a parkom.

Celý areál, tak ako väčšina čínskych kláštorov slúži ako turistická atrakcia,

ale v hlavnom chráme prebieha na prízemí akcia : niekoľko mníšiek, zopár mníchov a veľa babičiek v ritualnych šatách mníšiek na čiastočný úväzok (chodia do kláštora na 2 hodiny každý večer) spolu s laikami.

Je ich asi 200–250 a spoločne synchronizovane chodia pomedzi gulaté stoličky v tzv “hadovi” známom zo slovenských svadieb (akurát sa nedržia za boky ale majú 0.6 metra odstup) a spievajú “NAMO AMI TOFU” čo samozrejme nie je výzva k vegetariánskej strave, ale čínska verzia invokácie “Namo Amitabha Buddha”, čiže “obraciam sa k Buddhovi neobmedzeného svetla”.

Ideme na tretie poschodie k veľkej cca 5m soche — a tisíckam malých 20 cm sosiek v zasklených regáloch.

Hlavná forma v strede chrámu
Všade naokolo sú regále s tisíckami sošiek

Sadáme k praxi na 2 zo 4 dostupných vankúšov položených pred hlavnou sochou. Ja 8. Karmapu a moja žena krátke privolanie Maňdžušriho (gangloma) a namasamghiti — to je totiž forma Maňdžušriho ktorá v chráme stojí.

Ukazuje sa, ze tie podušky sú sakramentsky tvrdé — sú z dreva, lebo si na ne zriedkaví prichodiaci len na 300 milisekund kľaknú podobne ako na klakatelnici v kostole — takze plné sedenie je výzva, ale dá sa prežiť a mramorová podlaha by bola príliš studená.

Primerná hustota 1 meditujúci na 800 m2

Na druhom poschodí je buddhistická knižnica otvorená pre verejnosť ale kedže maju knihy len po cinsky, nezastavujeme sa a ideme sa prejst do parku, v ktorom panuje veľmi príjemná atmosféra. Rodiny s deťmi a skupinky starších paní alebo starších pánov. V jednom altániku sedí asi tucet pánov cca po 60tke a počúvajú spev vtákov v klietkach zavesených na stromoch. Pridávame sa aj my a s pomocou nášho tlmočníka Kunčhoga sa dozvedáme ze vtáky nepatria kláštoru ale sú ich : každý ma jedného dvoch a v parku sa stretávajú aby spolu spievali. “Som na dôchodku a prísť do parku a počúvať vtákov, to je moja predstava štastia.” vraví jeden z pánov. Lúčime sa a další milý pán ku mne vystiera ruku — v dlani sa krútia dva červiky. Zdvorilo sa klaniam a príležitosť kŕmiť vtákov nechávam prepadnúť.


Ideálny čínsky dôchodok.


Zastávka na jedlo vo vedľajšej uličke : regionálne rezance s chilli a litrom oleja a spať do parku do čajovne. Tentokrát nachádzame aj miesta a vychutnávame príjemné miesto aj nekonečný čaj za 10 quai = cca 1,60€ (včera od nás inde chceli nehoraznych 80 quai za osobu). Bavíme a spoznávame sa s našim tlmočníkom a Mária od neho má prvé cvičenie khamke : ukazuje sa ze jeho dialekt z derge ma celkom iné pomocné slovesá ako dialekt z nangčhen, ktorý trochu pozná na základe svojho Lhasa dialektu a par lekcií od chlapíka z nangčhen cez skype. Sedíme asi 3 hodiny a pijeme čaj a lúskame slnečnicové semiačka.

V strede chlapík s konvicou na dolievanie horúcej vody (kai-šuei) do čaju — chlapíci chodia pomedzi stolíky s kanvicami s dlhými nosmi a dolievajú šálky čaju, všade tam, kde sa niečo zmestí.
zprava hore prúd horúcej vody, vľavo vylúpané slnečnicové semiačka, obľúbená kratochvíľa-snack Číny.

Na den stačilo, berieme taxík spať k hotelu. Pred spaním sa ideme ešte na chvíľu prejsť po okolí — najprv urobiť nákupy v čínskom supermarkete. Všetko je len po čínsky a mojich pár znakov z japončiny nestačí na všetko — takže sa o deň neskôr ukazuje že napríklad sme si namiesto čaju kúpili slnečnicové semiačka s čajovou príchuťou :-/, ale inokedy pomôže — skoro som si kúpil bao’c , obľúbené čínske raňajky, niečo ako pareneé buchy, akurát na slano, s mäsovou plnkou — v poslednom okamihu som si ale všimol, že tei, ktoré som si vybral majú ako plnku mleté srdce. Ok, diskrétne vraciam späť … našťastie je ale veľa iných super vecí — napríklad geniálne tofu nakladané v sečuanskom korení ako rýchly snack, 100 granov za 3 quai — neprekonatelná ponuka. Na osvieženie si môžete kúpiť drink z jablčného octz, alebo tiež 2m tyč sladkého bambusu a sami si ju odšťaviť.

Hľadáme masážny salón, ktorý by mal byť v okolí. Všade nakolo sú malé obchodíky, reštaurácie a niekoľko Sečuán hot-pot reštaurácií v ktorých si zaákazníci namáčajú kúsky mäsa, zeleniny, vajíčiek, alebo napríklad plátky lotosového koreňa do horúceho oleja — od tých luxusnejších až po veľmi ľudové.

Nakoniec nachádzame náš masážny salón. Ukazuej sa že sú pripravení na cudzincov — ponúkajú masaáž so simultánnym prekladom. Keď si Mária líha na masaážny stôl, chlapíkovi v bielom plášti zazvoní telefón. Hlas sa pýta, akú masáž, ako dlho chceme a kde nás čo bolí. nakoniec “Give the phone to the doctor, please.” Doktor sa dozvedá a púšťa sa do pacienta. Efekt? Vynikajúci. Určite sa sem o tri týždne zase vrátime.

Zdá sa že sa nám podarilo dostatočne sa unaviť a nastaviť na nové časové pásmo, takže zajtra skoro ráno môžeme vyraziť nahor.

One clap, two clap, three clap, forty?

By clapping more or less, you can signal to us which stories really stand out.